Ťažké dni, časť 17

Kate precitla na to, že sa hýbe. Niečo ju ťahalo za ramená a bezvládne nohy sa jej šúchaly po popraskanej vysušenej zemi. Nič nevidela pretože cez hlavu mala prevesené nejaké vrece. Nevedela sa ani pohnúť, zviazané ruky aj nohy mala stuhnuté od káblov ktoré ju zväzovali. Počula nejaké tlmené hlasy a cez kuklu, ktorá bola provizórne vyrobená z nejakej starej čiernej plátenej handry, presvitalo svetlo. Spomenula si, že zaspala ako po vášnivej noci prebojovanej s nepriateľom v zákopoch. Nikdy sa jej to nestalo, takže predpokladala, že to museli byť veďľajšie účinky radiácie. Jej hebká pleť sa leskla potom. Kvapky padali dole na sinavú popraskanú pôdu a tráva,ktorá tam poskromne rástla, bola rada aj za takúto vlahu. "Tak takto mám skončiť ?", pomyslela si Kate. Vyhŕkla jej slza, pomyslela si koľko toho chcela ešte prežiť, čo všetko pekného mohli prežiť s Jodym, v tomto neútešnom svete. Dokonca si ich predstavovala ako rodinu. S jedným,...nie, dvoma deťmi. Sen s deťmi pobehujúcimi po zelenej lúke prerušil bolestný náraz nohy na ostrý kameň. Jednu topánku už stratila dávnejšie a odratá zakrvavená noha ju bolela čím ďalej tým viac.

Nevedel koľko je hodín, v podzemí sa to dosť ťažko odhadovalo, ale Jody vstal aj tak. Zaspátý, strapatý a z úst mu páchlo ako starému psovi. Odišiel sa opláchnuť do veľkej spoločnej kúpelne ktorú tu mali všetci obyvatelia. Umývadlá rozmiestnené vedľa seba boli viac žlté ako biele. Pozrel sa do prasknutého zrkadla na svoju strhanú tvár. Keby sa nepoznal, určite by vytasil zbraň na toho netvora čo sa objavil pred ním v zrkadle. Prehrabol si rukou svoje husté vlasy a pobral sa ešte ľahnúť si do svojej vychladnutej postele. Dogy pokojne ležal na svojom mieste, niečo sa mu asi snívalo lebo mu sem tam laba skákala ako keby behal. Zatvoril oči, nestihol ani nabehnúť do REM spánkového režimu keď v tom sa vráta do jeho izby rozleteli. V nich stál vystrašený veliteľ: "Poď rýchle do jedálne, niečo sa stalo Kate". Vyletel som z postele ako šíp. Tak som sa ponáhľal, že som si skoro zabudol obliecť nohavice. To som napravil a obliekol som si svoje obľúbené (síce aj jediné) nohavice. Kopol som jemne do Dogyho bosou nohou. Ten sa na mňa zalepenými očami pozrel a zabručal, ale vstal a nasledoval ma klusavým tempom do jedálne. Tam boli už zoradený všetci bojaschopný muži, ženy, dokonca aj deti. Tých pár elitných "vojakov" čo nás pred pár dňami našli boli už v plnej výzbroji. Muselo sa stať niečo vážne. Veliteľ ma zbadal: "konečne si tu, takže sme všetci a môžme začať s brífingom". Po dvoch dňoch čo sa neukázala Kate, čo ako vieme sa ešte nikdy nestalo, sme za ňou vyslali dron. Preletel celú trasu ale nevideli sme nič, iba nejaké odľahlé mestečko. Tak sme ho poslali ešte ďalej na východ kde sme mali do činenia s hordou divochov." Veliteľ si odkašlal a súcitne sa pozrel na mňa, potom na ostatných a riekol: "Bohužiaľ, našli sme tam jednu stopu, jej topánku a stopy ako bolo niečo ťahané po zemi. Ďalej už dron nemal energiu na návrat tak sme ho privolali späť, nech sa dobije." Po oznámení, že Kate sa stratila to začalo v jedálni šumieť ako v hniezde sršňov. "Ukludnite sa prosím", utišoval ich Veliteľ, "ideme podniknúť výpravu na záchranu Kate, ale ako viete divosi v tom regióne kde sme túto topánku našli sú vo veľmi veľkej prevahe. Takže potrebujeme všetkých bojaschopných." Jody už ho ani nepočúval a rozmýšlal. "Jody, teba s Dogym budeme tiež potrebovať. Toto bude boj na život a na smrť, nepôjde len o záchranu Kate, ale aj o vyhladenie divochov. Už nám došla trpezlivosť", rozhorčoval sa Veliteľ a celá jedáleň s ním len súhlasila. Veliteľ dvihol ruku, aby sa upokojili a povedal, "odchod za 30 minút. Zoberte si všetky zbrane, muníciu, všetko čo unesiete. Toto je naša VOJNA". V jedálni to hučalo, každý sa predieral do svojej cely aby si mohol pobaliť. Veliteľ kývol na Jodyho aby ho nasledoval.

Ťažké dni, časť 16

Poupratovala za sebou ako vždy keď išla na nejakú misiu. Vyšla zo svojho pelecha a vydala sa smerom k východu. Rada jej väčšinou dovoľovala potuľovať sa jej vlastnými chodníčkami, ale sem tam jej dávali svoje rozkazy. Nemala to rada, radšej si robila veci po svojom. Rovnosť medzi ľudmi, každý s každým si mal byť rovný, to bola jej dogma. Mala rada keď "ten druhý" urobil niečo bez toho aby mu to bolo nutné prikázať, prípadne ho k tomu postrčiť. Presne ako on, vycítila to z neho hneď ako ho uvidela. Trochu vyplašeného, ale mužného, statného, svojského, jeho. Pre ostatné bežné ženy by ostal bez povšimnutia, ale nie pre Kate. Aj napriek vzdialenosti ktorú medzi sebou v čase prvého kontaktu mali to medzi nimi "zaiskrilo". Dogymu sa zježili chlpy na hlave a aj matnú červeň v jeho očiach bolo badať. Klusal popri Jodym nehlučne a tiež si neprestal všímať Kate, síce s vyplazeným jazykom, ale to bolo z tepla ktoré tu dole bolo. Kate sa zahľadela do Jodyho očí iba na chvíľu. Potom odbočila do servisného východu a stratila sa mu. Ale vedela, vlastne obaja vedeli že sa nevideli posledný krát. Cítili to, čo cíti strom keď mu vietor čechrá listy.

Vyšla po rebríku a odvalila poklop. Slnko svietilo spoza hustých ďaždových mrakov. Vidieť ho nebolo, ale oslepovalo. Zavrela a zakryla poklop a pomaly sa vydala smerom ktorým prišla čakaná návšteva a pratala za nimi ako nejaká upratovačka. Postupne zakrývala ich stopy, až sa dostala k mestu kde sa odohral súboj v ktorom Jody skoro naveky stratil možnosť stretnúť ju. Ruiny mestečka boli ešte stále tiché a prázdne, tak ako pred pár dňami. Našla aj miesto kde sa odohral súboj na život a na smrť, kde Jody visel so zapichnutým oštepom v hrudi. Ale ten súboj sa odohral skôr na smrť, smrť šiestich divochov. Zem bola posiata krvou stmavnutou ako prezreté čerešne. Telá tu už neboli, predpokladala že si ich už porozoberali ďalší divosi aby si mohli pochutnať na ich súkmeňovcoch. Pobrala sa ďalej a hľadala v domčekoch nejakú skrýš. Už sa stmievalo a ona už nechcela riskovať pochod tmou po pustatine. Našla presne ten príbitok v ktorom sa z rán vystrábil Jody, dokonca uvidela v rohu jednej miestnosti pár roztrhnutých bandáží presiaknutých krvou. V ďalšej miestnosti bol ešte starý zhnednutý matrac, ale vždy lepšie ako studená zem. Ľahla si naňho aby si trochu odpočinula a nabrala silu na raňajší návrat. Celkom sa tešila, že sa zasa stretne "akože" náhodne s Jodym. Oťažené viečka jej spadli hneď ako akcie Applu. Niečo sa jej ešte marilo, že počuje nejaký šramot, ale zdalo sa jej to také vzdielené. Aj keby to bolo neviemaké nebezpečenstvo (čo vás moji milí čitatelia môžem ubezpečiť, že to bolo nebezpečenstvo veľmi veľké) tak by sa jej tie viečka nie a nie otvoriť.

Tlupa asi tuctu divochov sa plazilo nocou. Boli nadržaný ako stepné veveričky a Kate už videli od lesa. Čudovali sa, že je taká neopatrná. Veď výstroj mala ako tý ľudia ktorých sa vždy báli. Obkľúčili domček, dovnútra vchádzali po jednom a ich oči zvyknuté na tmu videli každý obrys nábytku, steny či dverí vovnútri. V jednej miestnosti ju uvideli a zaradovali sa. Ležala tam a spala ako spiaca princezná.

Ťažké dni, časť 15

Schody do podzemia boli strmé a šmykľavé. Zobral som Dogyho na ruky, chodenie po strmých schodoch mu veľmi nešlo. Počas chodenia mi oblizoval ucho, uškŕňal som sa ako to šteklilo. Po okrajoch schodiska bolo zapichnutých pár fakieľ ktoré horeli matným svetlom. Masa ľudí sa hrnula dolu, väčšina sa rozprávala o večeri, na ktorú sa tešili. Kto by sa netešil, aj mne už škvŕkalo v bruchu a ako spomínali dnešné menu, hamburger s hranolkami, tak aj slinky sa mi zbiehali. Otec sa držal blízko ale nepreriekol ani slova. Strach som nemal, ale divný pocit z toho miesta tu bol. Po sedemnástom schode sme sa dostali do okachličkovanej chodby. Po pravej strane sa vo výklenku, ktorý nepasoval do tohoto priestoru, nachádzalo stanovisko stráží. Bolo vybavené plochými monitormi, na ktorých bežali rôzne výstupy z kamier rozmiestnených ktovie kde. Chodba bola osvetlená červeným svetlom, ktoré sa zvyklo používať v tmavých komorách pri vyvolávaní fotiek v dávnych časoch. Prešli sme popri strážnici a po pár krokoch otvoril veliteľ jednotky dvojité lietajúce dvere na konci chodby. Vošli sme do spojovacej chodby v tvare šesťuholníka, na každej strane boli dvere rôznej farby. Ku každým dverám sa postavil jeden vojak a stláčali kľučky v divnej harmónii. V tom sa v strede miestnosti otvorili tajné dvere ktoré viedli zasa ktovie kam. Za dverami bol rebrík. Niesť Dogyho dolu rebríkom nebolo nič ľahké ale zvládli sme to a ocitli sme sa v ďalšej temnej chodbe s rúrami rôznych rozmerov.

Ani neviem ako sme prešli tým bludiskom až sme sa dostali do veľkej jedálne kde bolo odhadom asi sto ľudí. Hučalo tam ako vo včelom úle. Pár ľudí pozrelo našim smerom, ale boli to len zvedavé znudené pohľady. Po chvíľke sa už venovali svojim hamburgerom s hranolkami. Veľká skupina vojakov sa od nás odpojila s úmyslom konečne sa najesť. Ja s Dogym, Otec a veliteľ sme pokračovali cez jedáleň až ku ťažkým zeleným dverám nad ktorými bol nápis "Nezamestnaným vstup zakázaný", uškrnul som sa a vošiel som dnu. Spleťou chodieb sme prechádzali popri rôznych miestnostiach ktoré vyzerali ako ubytovacie jednotky, ako som tak do nich nakúkal tak boli celkom slušne vybavené. Prechádzali sme popri posledných dverách do jednej z nich keď tu zrazu z dverí vyšla krásna žena. Teda až taká krásna na prvý pohľad nevyzerala keďže mala na sebe tmavosivú maskáčovú uniformu so spleťou trávy povešanými kade tade, ako zvyknú mávať snipri, ale mne sa páčila. Tvár mala zafúľanú nejakou tmavozelenou farbou s kúskami hnedej a sivej, ďalšie maskovanie. Na pleci sa jej hompáľala ruská sniperka dragunov. Ale to všetko som nejako nevnímal. Veď spoza tej špiny na mna hľadeli tie najkrajšie tmavozelené oči aké som kedy videl. Naše pohľady sa stretli a,... bola to láska na prvý pohľad. Ona môj pohľad opätovala a obaja sme vedeli to isté. Otcovmu oku to samozrejme neuniklo a pošepol mi "to je Kate, zoznámim ťa s ňou neskôr, teraz ide na misiu, ide za nami zahladiť stopy". Pokračovali sme ďalej chodbou ale ja som už nevnímal nič, myslel som len na Kate.

Ťažké dni, časť 14

Ja, starec a pes sme putovali po pustatine pretkanej samou burinou a sem tam oschnutými kríkmi. Ráz krajiny bol poznačený nukleárnou zimou čo sa odzrkadľovalo na ihličnatých stromoch videných na obzore, ktoré vyzerali ako smutné pahýľe. Cestička po ktorej sme kráčali bola vychodená divou zverou ktorá prežila v tejto divokej krajine. Pôvod zveri som nedokázal určiť, keďže stopy boli rozmazané a vietor väčšinu z nich zavial. Nevedeli sme čo môžeme očakávať. Starec vykračoval vpredu, vyzeral že nemá žiaden strach. Ani únava na ňom nebola badať. Dogy sa držal pri mne, uši mal nastražené.

Po hodinke cesty sme došli na hrebeň, pod nami sa rozprestierala jasná krajina plná polí, každé poľe bolo plné zlatých klasov obilniny ktorú som nevedel identifikovať. "Vitaj u nás", povedal starec keď videl môj údiv. Nikdy som nič také nevidel. Myslel som si, že pôda na celej zemi je neúrodná a tento výjav mi to vyvrátil. Vyhŕkli mi slzy z dojatia. Predsa len je nádej. "Vy...", vydralo sa mi z hrdla, prehltol som knedlík ktorý som mal v hrdle. "Vy...,vy....toto,....", nedokázal som nájsť slová. "Som tunajší starejší, pomáham tu ľudom. Žijeme tu všetci v harmónii, nikto sa nad nikoho nepovyšuje", starec si odpľul. "A ako som spomínal, viem že potrebuješ to naše zariadenie, a mám pre teba dobrú správu", starec sa na mňa spýtavo zahľadel. "Čo sa deje, ty si nespomínaš ?". Ja som sa naňho pozrel a objal ho..."už si spomínam, otec". Dlhšie sme takto stáli v objatí. "Myslel som, že si nespomenieš. Bol si síce ešte mladý keď som ťa dal do opatere tej starenke, ale to je na iné rozprávanie." Vydali sme sa pomaly dole kopcom a prechádzali sme popri poliach. Nikoho sme nestretli ale na zátylku som cítil pohľady a Dogy bol tiež celý nesvoj, oči mu planuly zlovestnou červenou farbou. "Utíš si toho psa", povedal otec, "si tu so mnou, nikto vám nič nespraví". Hneď ako to dopovedal sa z obilia vynorilo zo 20 zamaskovaných ľudí mohutnejšieho vzrastu. Namakaní svalnáči sa zomkli okolo nás a s nedôverou v očiach na mňa a vrčiaceho Dogyho zazerali. Mali na sebe staršie vojenské maskáče púštno-zelenej farby. Zbrane mali rôzne od nožov po zbrane, ktoré som nepoznal, ale vyzerali že by vedeli spraviť neplechu. Otec sa ozval svojim zachrípnutým hlasom: "ukľudnite sa, je tu so mnou". Z kruhu popošiel dopredu najmenší zo svalnáčov s baretkou nasadenou našikmo ako to zvykli mať červené barety. "Starec, nepleť sa do toho, vieme prečo prišiel tento tu, rada starších si s ním chce pohovoriť." Ja som radšej len nemo počúval ich rozhovor a neplietol som sa do toho. Starec a bareťák poodišli ďalej aby mali súkromie a hádali sa tam asi 15 minút. Nakoniec otec prišiel ku mne a pošepol mi: "neboj sa, len rob čo ti povedia, ja to vybavím". Dogymu som prikázal aby neurobil žiadnu hlúposť a nech nikoho nenapadne. Pohli sme sa smerom ďalej akým sme sa vybrali s otcom a išli sme takú dobrú pol hodinku kým sme nenarazili na nenápadnú maličkú chatku. Všetci do nej vošli a dvaja svalnáči sa pustili do odťahovania starej skrine. Pod ňou sa nachádzal kovový široký poklop. Otvorili ho a začali sme zliezať do podzemia.

Ťažké dni, časť 13

Už neplakal iba on, ale aj ja. Dokonca sa mi zdalo, že aj Dogyho kňučanie mi znie ako plač. Príbeh ktorý mi rozpovedal bol naozaj smutný. Sedeli sme len tak ticho a s vlhkými očami hľadeli do ohňa. "Mám síce len 29 rokov, ale nič také som nezažil. Veď je aj iná doba", precedil som cez zuby. Bundu som si pritiahol viac k telu, pretože mi bolo chladno. So starcom sa mi dobre rozprávalo, cítil som, že sme si veľmi podobný. Pri ňom som nevnímal starosti a akoby tam vonku neexistovalo žiadne nebezpečenstvo, žiadne povinnosti. Ale táto idylická chvíľka ma hneď opustila keď som si spomenul na svoju neodkladnú úlohu. Trebalo mi nájsť zariadenie po ktoré ma sem poslali. Pozrel som na Dogyho, potom na starca. Obaja mi pohľad opätovali. Vtedy mi došlo že nebyť ich dvoch tak by som bol sviečkovou na niekoho tanieri.

Starec si poutieral mokrú tvár a prevrátil už prázdnu nádobu ktorá sa odkotúľala do kúta. Pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom a povedal: "vieš, na môj vek mi už môže byť ľahostajné čo sa komu stane, ale tebe...tebe som pomohol pretože sa mi podobáš, hlavne mi pripomínaš mňa v tvojom veku. Preto ti pomôžem nájsť to zariadenie." Preľaknuto som naňho pozrel, veď som mu nepovedal o mojej púti nič, ale jeho pohľad ma upokojil a vedel som že to myslí úprimne. Ozvala sa moja rana po oštepe, pošúchal som si boľavé miesto a snažil sa postaviť. Tentoraz sa mi to podarilo a ja som si mohol ponaťahovať nohy. Vybral som sa von trochu nabrať čerstvého vzduchu do pľúc, ale veľmi som si ho neužil, bol cítiť zatuchlinou. Aj tak som sa zhlboka nadýchol, pomaličky aby ma nepichali pľúca. O chvíľku sa ku mne pridal aj Dogy, postavil sa vedľa mňa a prezeral si ma svojim spýtavým pohľadom. "Neboj chlapče, za chvíľu vyrazíme. Náš cieľ už nie je ďaleko. Najprv sa ale vyspíme aby sme nabrali trochu síl." Vrátil som sa do nášho skromného príbytku kde som si ľahol na svoje lôžko, ktoré už stihlo vychladnúť. Snažil som sa ponoriť do hlbokého spánku, ale ten neprichádzal. Trochu mi vadilo aj monotónne chrápanie starca ktorý už odfukoval vo svojom rohu. Dogy sa pritúlil ku mne tak ako som ho to naučil ešte zamlada, takto sme sa navzájom zohrievali.

Spali sme približne takých 5 hodín kým sa nezačalo rozvidnievať. Starec si privstal a začal pripravovať výdatné raňajky. Vybral zo svojho batohu konzervu s bôbmi. Vylial to do hliníkového pohára a začal tú masu ohrievať na uhlíkoch zo včerajšieho ohňa. Potom ako uvidel že sa začínajú tvoriť bublinky na našej poživni odlial polovicu obsahu do mojej misky a začali sme pomaly raňajkovať. Bol som veľmi hladný, ale vedel som že hltavo sa mi neoplatí jesť a že by to urobilo viac škody ako úžitku. Tretinu výživného jedla som nechal Dogymu, nech aj on má niečo teplé v žalúdku. Potom som povytieral svoju misku dočista. Poďakoval som sa starcovi a začal si baliť svoje veci. Vonku už bolo vidno bielu oblohu čo značilo, že je už najvyšší čas vydať sa na našu púť. Len ja, starec a pes...

Tatry T-Systems TB - 2012 - Popradské pleso

Doteraz som bol nepoznačený duchom Tatier. To čo som ale videl túto sobotu (boli sme v Štrbe v rámci TeamBuildingu MF1 + MF2) ma poznačilo. Myslím, že na celý život (už ma to tam ťahá zasa, a to neprebehol ani týždeň). V sobotu ráno sme sa poniektorý (po ťažkom piatku :D) vybrali na prieskum Štrby. Samozrejme som si nezabudol obliecť svoju teplú vetrovku :) a to aj napriek tomu, že slniečko nás hrialo statočne (predsa sme boli v tatrách). Najviac nás asi prekvapila tá rodinná atmosféra. Napr. : keď sme prechádzali popri "chatovej štvrti" tak nám všetci z prechádzajúcich áut kývali.

Po výdatnom obede sme sa vydali do Štrbského plesa /zubačkou/. Hore nás privítali trhy ako na jarmoku a predajcovia ponúkali výrobky rôzneho druhu. Po pár sto metroch sme sa dostali k začiatku našej cesty kde sme začali stúpať smerom k Popradskému plesu.

Počas cesty sa naskytli výhľady na ktoré sa len tak nezabúda a fotky sú len vizuálnym sprostredkovaním. Pre dokonalý zážitok to treba vidieť naživo, nasať tú atmosféru nebezpečenstva, majestátnosti a vlastnej pokory.

Na záver chcem poďakovať všetkým zúčastneným aj nezúčastneným, a hlavne Tomášovi "Dunymu" Dunajskému za vybratie tejto túry.

Ťažké dni, časť 12

Prebudil som sa. Hlava mi trešťala ako padajúci ružový porcelán. Ohmatal som si hruď v mieste zranenia. Mal som ju obviazanú, kupodivu čistými obväzmi. Zrak som mal rozostrený a trvalo mi dlhých päť minút než som vedel zaostriť. To, že horí, som si uvedomil až teraz, našťastie to bol len neďaleký ohník ktorý ma mal zahrievať. Nejaká dobrá duša sa o mňa postarala. Musel som zistiť kto to bol. Chcel som sa postaviť ale nepredstaviteľná bolesť mi vystrelila z hrude až do hlavy. Biely obväz sa začal meniť na červený. Od srdca mi krvácalo a krv mi stiekla až na ruku. Vedel som ale že to prežijem. Toľko som toho už prežil, tak snáď jeden oštep ma nesprovodí z tohoto sveta. Ťažko som oddychoval, keď vtom vbehol dovnútra Dogy. Celý šťastný, že ma vidí živého a pri vedomí. Od toľkej lásky mi oblízal tvár. Jeho studený rapľavý jazyk mi urobil celkom dobre. Pokúsil som sa posadiť, to mi aspoň ako tak išlo. Oprel som sa o chladnú stenu, to mi urobilo tiež dobre na moje rozhorúčené telo. Poškrabkal som Dogyho za uchom, tak ako to mal rád. On sa striasol a vybehol zasa von. Vedľa svojho provizórneho lôžka som uvidel nádobu s vodou. Bolo mi jedno či je pitná alebo nie. Slopal som z nej akoby som to nerobil už celý týždeň. Vedel som že je to plytvanie. Odhodil som prázdnu nádobu do kúta, tá pristála hore dnom skoro bez zvuku. Teraz mi neostávalo nič iné len čakať. Čakať na to čo sa stane s mojim biednym životom. Ani neviem ako a viečka mi oťaželi a ja som zaspal.

Spal som tuho, pretože keď som sa prebudil oproti mne sedel opretý starec. Starec z kostola s ktorým som popíjal len nedávno. Tiež trochu podriemkaval, ale hneď ako som sa pohol, prebudil sa aj on. Potichu, bez najmenšieho náznaku emócie ukázal na moju hruď: "To nebolo najmúdrejšie, skontroloval som ti stehy kým si driemal a našťastie si si ich nepretrhol." Natiahol sa ako mačka, popraskali mu všetky stavce v chrbtici. Spoza chrbta si vytiahol lapošku, otvoril ju, odpil si dúšok, dva a podával mi ju: "Daj si, pomáha pri liečení rán. Nielen tých povrchových". Uškrnul sa a potešil sa keď som prebral z rúk štafetu s ktorou trebalo dobehnúť do konca. "Vieš chlapče, pozdával si sa mi už hneď od prvej chvíle keď si vošiel do toho kostola. Vedel som, že si niečim výnimočný. Nemyslím teraz tvoje schopnosti behať hore dole po radiačnom území ako chlapec po ihrisku. Myslím to, čo máš vnútri. Keď taký ostaneš a nezmení ťa niečo, určite si ťa povolá sám najvyšší. Za mojich mladých dní sa mu hovorilo Boh. Teraz ani neviem či ešte existuje niekto kto v neho verí, okrem mňa." Vystrel ruku, znamenie že už mu mám vrátiť jeho liečebný nektár. Našťastie ho nebolo dosť na to aby sa opakovala nedávna noc z ktorej si sotva niečo pamätám. Zalesklo sa mu v očiach, mal som dojem že to je len odlesk ohňa na jeho ošľahanej tvári. Nebol. On plakal. Neviem prečo plakal. Nechcel som sa vypytovať, radšej som mlčal. Obaja zahľadený do ohňa sme mlčali. "Ďakujem", povedal som zachrípnutým hlasom. On stále hľadiac do ohňa len prikývol a dal si ďalší dúšok. "Ani neviem tvoje meno, mohol by si mi ho prezradiť?". Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom, premeral si ma a odpovedal: "Slon". Nemohol mu ujsť môj úškrn. "Nesmej sa", precedil cez zuby. Za starých čias ma volali Thomas. Ale staré časy sú staré časy, veď nikto už nepoužíva tie mená, aspoň nikoho nepoznám. Tú prezývku som získal od starého kamoša. Pretože mi raz povedal že som ako letisko. Tak odvtedy som Slon." Čumel som naňho ako na zjavenie, netušil som čo má spoločné letisko so slonmi. Jeho čeľusť prežúvala, boky tváre sa mu predúvali ako prežúval a snažil sa upokojiť svoju prchkú výbušnú povahu. Čakal som kedy už na mňa vybehne a skríkne, nestalo sa tak. "Rozpoviem ti jeden príbeh, je to príbeh so šťastným začiatkom. Je to príbeh z roku 2022. Vtedy ešte nikto netušil čo nás bude čakať."

Ťažké dni, časť 11

Dogy naberal rýchlosť, každým dotykom svojich láb sa zabáral do zvlhnutej rádioaktívnej hliny. Kľučkoval medzi zrúcaninami a dával si pozor na pasce, ktoré tu boli na každom kroku. Ako vyšiel z mesta nabral smer močariská. Vlastne to ani neboli močariská, zapáchalo to tu rádioaktivitou a jedovaté žaby so šiestimi očami tu boli na bežnom dennom poriadku. Ešteže bola noc. Bažiny ústili do jedného veľkého jazera. Jeho okraje pokrývali zhnednuté hnijúce riasy.

Pokojnú hladinu jazera narúšalo občasné praskanie bubliniek na jeho povrchu. Tie bublinky vytváralo niečo mohutné, čo sa práve začalo vynárať pri okraja jazera, práve pri mieste kadiaľ utekal Dogy. Veľké chápadlo dopadlo tesne pred neho, zotrvačnosť mu dala zabrať a ledva to ako tak ubrzdil. Sliz z chápadla mu začal stekať po labách. Snažil sa toto trojmetrové chápadlo preskočiť, ale zozadu ho zrazilo na zem ďalšie, ktoré si vôbec nevšimol. Dogy oťapený od nárazu živej, stokilovej váhy sa pozviechal a otriasol. Chápadlo zaútočilo znovu a dopadlo na bažinatú zeminu, kde pred chvíľou ešte ležal Dogy. Zem sa až zatriasla. Dogy mu teraz stál na prvom chápadle. Zhodnotil situáciu a radšej začal utekať kade ľahšie. Vedel totiž, že nemá šancu proti tomu monštru, aj napriek svojim schopnostiam. Múdrejší ustúpi, a Dogy ustúpil. Ešte na okraji jazera už z bezpečnej diaľky sa obzrel a videl mohutný hrb niečoho čo sa práve vnáralo do sčernetej smrteľnej kvapaliny. Odfrkol si ako kôň, čím naznačil znechutenie nad ním a pomyslel si: "už čoskoro to dokončíme, haf...".

Starec sa prebudil. Mladík s ktorým pil včera tam už nebol. Vyšiel zo zachristie, kostol bol ako vždy prázdny, ale svetla už bolo trochu viac, v tom zbadal, že dvere do kostola sú pootvorené. Zľakol sa a nabil svoju zbraň. V tom pri spovednici ktorá sa nachádzala oproti zachristii, len bola trochu v zákryte lavíc sa ozvalo kňučanie. Starec so zbraňou namierenou pred seba, opatrne prestúpil polorozpadnutú sochu ktorá mu stála v ceste. Ako išiel bližšie k spovednici, tak sa mu v zornom uhli začal objavovať najprv chvost a potom celý pes. Bol dobitý, ale vyzeral, že silu ešte má. Dedo vycítil že mu od neho nič nehrozí, dokonca mal veľmi silný pocit, že tento pes ho niekde volá. Kňučanie ustalo ako sa uvideli a Dogy vyskočil na všetky štyri laby. Trochu zakrútil chvostom, prijal kúsok sušeného mäsa ktoré mu podal starec a zaštekal. Volal ho aby s ním išiel, jeho pán je v smrteľnom nebezpečenstve.

V polomrákotách som zbadal ako sa nado mňou skláňa nejaká postava. Mal som pocit ako mi niekto viackrát vráža niečo ostré do hrude. Neprekonateľná bolesť mi spaľovala myseľ a ja som sa znova ponoril do ešte hlbšieho spánku. Snívalo sa mi že počujem nejaké výstrely a zúrivý štekot nejakého psa. Dokonca že náš úkryt horí. Bezvládnosť bola odzbrojujúca. Neschopnosť pohnúť sa bola ako jed ktorý sa nedá vysať.

Ťažké dni, časť 10

Spomínal som, že to vyzerá na nebezpečnú noc ? Nevyzeralo, ono to bola fakt nebezpečná noc. Našli sme si celkom útulný prístrešok. Vyzeralo to ako stará kaviareň na kraji cesty so starými, červenými sedačkami, ktoré boli zošúchané na nepoznanie. Pult bol zahádzaný zhrdzavenými konzervami, samozrejme všetky boli otvorené a vyjedené. Keď som sa tak pozeral na tie konzervy, ozval sa žalúdok, tak som neváhal a hneď siahol do vaku. Vybral som dve konzervy s tuniakom. Otvoril som ich a jednu som dal na zem k Dogymu. Potešil sa a oblizol mi ruku,...že ďakuje. Tuniaka som si vyberal svojimi špinavými rukami, prvú dávku som si kráľovsky vychutnal. Ďalšie som už len hltavo vyjedal. Nakoniec som len pretočil konzervu hore dnom a nechal stiecť štavu dole vyhladovaným krkom. Pozrel som na Dogyho a rozmýšľal ako mohol získať svoje schopnosti. Keď som ho našiel, žiadne z nich nejavil, takže ich musel získať niekedy nedávno.

Viac dovnútra kaviarne som objavil špajzu, ktorej zadná časť bola rozbitá. Tak som sa vrátil do kaviarenskej časti a povytrhával dosky z ešte stojacich stolov. Poodnášal som ich do špajze a pevne som zaďebnil deravú stenu. Dogy si zatiaľ našiel príjemnú polohu v rohu a už ticho oddychoval. Vedel som ale že nespí, len relaxuje, a ostražito sleduje všetko naokolo.

Po dobre vykonanej práci som zacítil niečo teplé na hrudi. Bol som v tom, že krvácanie už nepríde, ale keď niekto namáha svoje srdce, tak sa rany veľmi nezahoja. Sadol som si na jednu červenú, zošúchanú sedačku a pomaly som sa začal zobliekať. Košela ešte išla vpohode, ale keď som si dával dolu kevlar, strašne to bolelo a pálilo. Už zaschnutá krv sa mi prilepila na pokožku. Veľmi opatrne som svoju zničenú vestu začal strhávať. Toto už nebola bolesť, ale agónia. Rana bola zapálená a začal sa mi tvoriť aj hnis. Zapáchalo to statočne. Pozbieral som ešte posledné sily a išiel si z batoha nájsť nejakú ihlu a niť. Potreboval som to urgentne zašiť. Prišiel som do nášho opraveného spacieho brlohu a vtedy to na mňa prišlo. Zatočila sa mi hlava a zapotácal som sa. Posledné čo moje vedomie zachytilo bolo ako sa ku mne blíži Dogy.

Ako tak Dogy ležal v kúte a relaxoval, vedel že niečo s jeho pánom nie je vporiadku. Jeho pud inýchzáchovy mu niečo našepkával, ale on vyčkával. Naberal vnútornú silu. Ako uvidel svojho pána vchádzať do ich brlohu, obnaženého do pol pása, uvidel jeho ranu. Vedel že je zle, a že musí čo najskôr niečo urobiť. Ako sa pán sklátil na zem, vyskočil a zaštekal. Jeho oči nabrali nadých červenej farby. Podišiel k ležiacej kôpke zomierajúceho nešťastia a začal mu olizovať ranu. Vedel, že to nepomôže, ale aspoň sa to krvácanie spomalí. Keď niečo veľmi rýchlo nespraví, Jody zomrie. Nádych červenej farby v jeho očiach sa zmenili na tmavo bordovú. Dogy vybehol von, nebolo vidno ani na päť krokov, ale on vedel presne kam sa má vydať...

Ťažké dni, časť 9

Boli to ťažké dni. Zo všetkých strán naňho prichádzali rôzne pachy aj nebezpečenstvá. Rozoznať to jediné nebezpečenstvo v ktorom bol jeho pán, to nedokázal. Akoby ho niečo blokovalo. Skľučovalo ho to, ticho skuvíňal, ako zbitý pes, a plazil sa. Oči mal bez náznaku červenej žiary. V takej depresii a strachu nebol odkedy ho našiel Jody chyteného v pasci.

Už to pomaly vzdával, chcel si len tak ľahnúť a pokúsiť sa zabudnúť. Okolo neho boli košaté stromy, ktorých končeky konárov boli zuhoľnatené. Bolo mu horúco, akoby bol vo vyhni toho najspodnejšieho pekla. Začal si vyhrabávať v zemi jamu aby sa trocha schladil. V tom sa mu vrátil čuch. 30 metrov od seba zacítil niečo z Jodyho. Už nekňučal, vrčal. Rozutekal sa tým smerom a zbadal na zemi ležať AK-48, ale pána nebolo nikde. Zreničky sa mu začínali zapaľovať červeným plameňom, jeho svaly naberali na hmotnosti a stával sa väčším. Po tejto zmene sa trochu upokojil. Porozhliadal sa po okolí. Nad sebou mal ohorené stromy, ich konáre boli už len sčerneté pahýle. V ďiaľke videl húštinu a nejakú jamu. V tom akoby ste zapli svetlo sa mu na zemi zjavili stopy žiariace fosforeskujúcou farbou. Ich jedinečný kód bol založený nielen na pachu, ale aj na vzorci chôdze. Teda až na ten trochu opilecký tanec - nebolo pochýb, boli to stopy jeho pána. Pušku nechal puškou, a rozbehol sa po stope. Narazil na jamu, akoby rozritú od diviakov. Aj tu boli stopy jeho pána. Dogy dvihol hlavu a všimol si, že Jody sa musel predierať cez tú najväčšiu húštinu. Zbadal, že sa húština asi 200 metrov naľavo trochu ustúpilo, tak sa rozhodol obísť to. Prebehol tých 200 metrov ani nie za 10 sekúnd. Jeho svaly sa napínali v dokonalej harmónii s tlkotom srdca a poháňali tento stroj na zabíjanie. Cítil svojho pána čoraz intenzívnejšie, čo bolo horšie, cítil že je vo veľkom nebezpečenstve. Pribehol až k okraju lesa, stopa už svietila oveľa intenzívnejšie. Vybehol z lesa a prebehol cez zvyšky ľudských ostatkov bez mihnutia papule. Ruiny mesta sa už halili do jemného šera. V diaľke ruín uvidel 6 otrhaných postáv ako stoja okolo niečoho čo viselo vo vzduchu.

Nabral som vedomie. Rana v hrudi bolela ako peklo poliate napalmom so štipkou pepra. Divoch sa čudoval prečo sa mu nepodarilo zapichnúť mi oštep úplne. Ja som ďakoval Bohu a Erikovi za to že som si mohol zobrať tú kevlarovú vestu. Oštep síce trocha vnikol medzi rebrá, ale zastavil sa tesne pred aortou. Divosi sa medzi sebou hádali v jazyku ktorému som momentálne nerozumel. V hlave mi treštalo a to kývanie zo strany na stranu mi tiež veľmi neprospievalo k rozmýšľaniu. Z čista jasna mi ( :) ) napadla myšlienka a v mžiku sekundy som si vybral spoza pása pištol, svojho požičaného glocka. To čo sa dialo v nasledujúcich sekundách sa nedá veľmi jasne opísať. Skôr než som stihol namieriť sa spoza mojich šiestich väzniteľov ozval hrôzostrašný rev, ktorý by rozplakal aj malé dieťa. Ako sa rozostúpili aby sa pozreli čo to je za hrôzu sa Dogy vrhol na prvého (toho ktorý ma prepichol). Preťal mu krčnú tepnu svojimi ostrými pazúrmi. Zem sa zaliala červenou farbou ako nebožtík klesal na zem a vypúšťal na ňu litre svojej životnej energie. Vlk sa odrazil ešte od padajúceho oštepára a vrhol sa po krku ďalšiemu, dvojmetrovému dlháňovi. Ten ani nestihol mžiknúť okom a pol hrdla mu už viselo z Dogyho papule. Tretia a posledná obeť, keďže ostatný sa rozutekali na všetky ešte existujúce svetové strany, sa potkla pri cúvaní. Taký des v očiach ste mohli vidieť,... vlastne ste ho nikde nemohli vidieť. Dogy sa ani nepokúšal prenasledovať ďalších troch. Pozrel sa na mňa, jeho spaľujúce oči sa pozreli na mňa a vtedy som pochopil. Pochopil som, že jediná bytosť na ktorú sa môžem spoľahnúť v tomto svete je on a dal som mu jasne najavo že on môže taktiež spoliehať na mňa. Bez toho aby som mu musel ukázať čo má urobiť, vyskočil do výšky kde som mal nohy a jedným šľahnutím laby prerezal oceľové lano ktorým som bol priviazaný. Pád bol dosť bolestivý, ale pozviechal som sa a vytrhol som si oštep z hrude. Rana krvácala len mierne, našťastie ju netrebalo šiť. Pohladil som Dogyho za ušami a s bolesťou v nohách som si pozbieral batoh a veci z neho. "Poď kamarát, musíme si nájsť nejaký úkryt. Dnes to vyzerá na dosť nebezpečnú noc", ešte raz som ho potľapkal, on trochu zakňučal a spolu sme sa vybrali do už tmavého šíreho neznáma.