Verím Pane 2011 - Tretí - piaty deň

...alebo ako si už nespomínam, ale pokúsim sa.

Piatok to bolo zasa rovnaké, vstávať okolo desiatej. Ranajky, dával som si nejakú salámku /ja viem, piatok :)/ s olivami, len tak s rohlíkom. Veľa si z toho dňa nespomínam, len viem, že som spoznal v kostole o piatej fajnú babu Aničku, ktorá spieva tiež v jednej kapele, bola z Božieho šramotu, vystúpenie mali v sobotu. Vedela všetky vtipy ktoré som rozprával, no ale nemusela mi ich kaziť :). Večer to sme parili s Happy people, hrali sa karty a tak. Išiel som spať už okolo druhej.

Sobota bola výnimočná troma vecami. Marcel mal vystúpenie z ergo tancov /viď video/.



Potom sme šli do kostola na piatu, hrali tam Amen kameň. Niečo neskutočné, keby také omše boli tak podľa mna veľa mladých ľudí by chodilo na omše. Tu je z toho nejaké video...



Po omši sme sa pobrali do podniku kde mali hrať chlapci z Amen kameň. Hrali rôzne vypalováky od Queenu,... nespomínam si viac čo tam hrali, ale bola to pecka, a keď prišiel na rad saxofón, dačo neskutočné, vytanvocali sme sa, vyšalili a ja som skončil o druhej ráno v posteli, umretý, a ešte k tomu som aj ráno musel šoférovať.

Nedeľa ráno o deviatej som vstal a začal baliť veci, zobudil som Marcela a ponosili sme veci do auta. Rozlúčili sme sa so všetkými a zobrali sme ešte aj Janku do Košíc. Cesta išla vpohode, síce som bol unavený ako ešte nikdy ale prežili sme :D. Trvalo to cca 3 hodiny a pol z Námestova až do Jasova.


Zväčšiť mapu

Týmto chcem poďakovať Andymu, že ma pozval na túto akciu, na ktorej určite nebudem chýbať ani po budúce roky - ak mi to vyjde. A pozdravujem všetkých ktorých som tam spoznal, všetci ste super :).

Verím Pane 2011 - Druhý deň

...a ako som zažil slovenského Joa Satrianiho naživo.

Po noci strávenej na zemi, karimatke a v spacáku ma ráno zobudil budíček - slastné *pssst*...nie to mi neznel nežný hlások ženy do uška, ale plechovka od Marcelovho Radleru :), čo spustilo reťazovú reakciu a naokolo som len počul *pssst*, *pssst*,... tak nepôjdem proti prúdu a už vykonávam aj ja, vo vyžiadanom tichu, to budíčklové *pssst*. Na raňajky som si dal paštétu so žemľou, a zapíjal som to. Veľa si toho nespomínam z toho dňa, tuším sme sa boli pozrieť na nejaké vystúpenia o piatej na omšu do kostola (krutá kázeň bola). Večer som bol s Andym na pizzu a okolo jedenástej sme sa šli pozrieť na vystúpenie, Hral Dušan Kulich (gitarista Z. Smatanovej), vlastne on nehral, on to dával, taký gurmán to bol :), niekto mu dal prezývku že slovenský Satriani. Veď sa presvedčte sami (ospravedlnte to zlé zaostrovanie, nemám so svojím novým mobilom ešte skúsenosti a bola tam tma :D).



Po skončení sa konala Jam Session, najprv zahrali ľudia z workshopov 3-4 pesničky (počuť šaty od M. Gombitovej v podaní jednej holky bol fakt zážitok). Potom prišlo jammovanie, celkom fun to bolo, len to bolo už o jednej po polnoci a pár ľudí už pospávalo, priznám sa, že na okolo druhej hodiny v noci som už aj ja podriemkaval, únava robí svoje (keď kňaz môže zaspať na svojej kázni tak prečo nie ja na Jamme :). No ale po tom ako to celé skončilo (mimochodom konalo sa to v kultúrnom dome, cca 5 min pešo od gympla) sme sa pobrali na gympel, že ideme spať, ale po čerstvej nočnej prechádzke sa mi nejako nechcelo tak som si dal cigarku na odreagovanie. Andy v našej triede nebol tak som ho šiel hľadať, našiel som ho s ľudmi z Happy people, Amen Kamen, bol tam Jano /nadaný to človek so super spevom/, potom tam bol bubeník /nech mi je odpustené, ale netuším ako sa volal, strašne veľa ľudí som tam spoznal a nespomínam si na mená, mám skôr pamäť na tváre :)/ a nakoniec ešte Adam, tiež spevák z námestova. Pofajčievali vodnú fajku, tak som sa pridal, okolo pol piatej už som fakt zaspával na stoličke, tak som si šiel ľahnúť za svitania a spievania vtáčikov...

Verím Pane 2011 - Príprava a prvý deň

...alebo ako si Tomáš uvedomil svoju vieru.

V utorok večer som bol s kamarátom Marcelom na pivo. Rozprávali sme sa, že čo a ako ešte na zvyšok dovolenky a zrazu ma napadlo, že ak pôjde on tak sa ide na festival Verím Pane. (Na ktorý ma mimochodom pozval Andy - kapela Andy & P.R.C., jeho žena je moja sesternica, a za čo som mu veľmi zaviazaný). Takže sme sa rozhodli, ale pod podmienkou že si urobíme road trip a z Námestova (kde sa festival koná), pôjdeme do Ružinej na Orange JOJ Music Summer festival.

V stredu ráno sme vyrazili okolo pol deviatej z Jasova. Cestu som vybral cez Smolník...Nálepkovo...SNV čo bola veľmi veľká chyba, pretože cesta z Mníška n. Hnilcom do Spišskej Novej Vsi (SNV) bola ako mesačná krajina. Ale prežili sme to, v SNV sme kúpili diaľničnú známku a natankovali a hor sa po diaľnici. Cesta od Popradu až po Východnú bola super, ubehala vpohode až nás chytila búrka, že po diaľnici sa ani nedalo poriadno ísť 30 nie to 130. Ale my sme išli tak 90, prispôsobil som jazdu stavu vozovky (aj keď som ju mohol prispôsobiť viac). V Ružomberku sme odbočili na Dolný Kubín a začala posledná etapa našej cesty. Na ceste sme postretávali pár odvážlivcov kamionistov ktorý obiehali a vytlačili nás skoro z cesty, alebo predbiehali z opačnej strany a my sme sa LTT vyhli zrážke s pár tonovým kolosom. Asi 30 km od cieľa som už bol veľmi hladný a tak som chcel niekde zastať, ale všade mali zatvorené z technických príčin, totiž ten dážď spôsobil potopu a v obciach nemali elektriku. Našťastie jeden obchod fungoval a tam sme si mohli nakúpiť nejaký proviant na festival. Príchod do Námestova bol prekvapivý, prekvapila ma hlavne veľkosť (malosť) mestečka. Bolo také útulné, všetko bolo po kope, bol som uchvátený. Prišli sme okolo jednej, o tretej mal prísť Andy tak sme si čakanie skrátili obedom a trochu sme sa prešli po okolí. Hneď pri mestečku (za amfiteátrom - aj tam sa konali vystúpenia kapiel) sa nachádza Oravská vodná nádrž. Andy došiel, išli sme sa zaregistrovať na Prezentáciu a prešli sme do Gymnázia kde bolo ubytovanie, zaparkovali sme, a vybalili. Večer prebiehal super, okolo siedmej hrala kapela Andy & P.R.C. a boli úžasný. Po ich koncerte som ešte s pár ľudmi išiel na pizzu do Palerma. Ako sme sa vrátili na gympel tak sme hrali karty asi do tretej ráno a išlo sa spať, no nie na veľmi dlho...

B#3

Precitol som o pár hodín. Moja otázka nebola zodpovedaná, dostal som iba jednu poriadnu cez hubu. Kate odišla. Teraz som začal rozmýšľať čo robiť. Predpokladal som, že mi veľa hodín života neostáva, aj keď netuším prečo ma uniesla. Možno s tým malo čo dočinenia moje malé tajomstvo. Vedela o ňom iba ona.
Písal sa rok 1999 keď sa to stalo. Jedného jarného teplého večera som uvidel z nášho víkendového domčeku nad obzorom jasnú žiaru. Sprvu som si myslel, že to boli nejaké poľovnícke autá, ale ten les bol nepriepustný a neboli tam žiadne cesty. Zvedavosť prevyšovala strach a tak som si teda pobral teplú vetrovku, nejakú vodu, nožík a baterku. Celé telo mi hovorilo, že takto v noci do lesa a sám nie je najšťastnejšie riešenie, ale čo keď sú to predsa "oni". Zatvoril som za sebou bránku a vykročil hore kopcom smerom k lesu. Povieval jemný vánok, bolo v ňom cítiť búrku. Noc bola tmavá, sem tam obláčik, mesiac nesvietil. Prešiel som cez húštinu a vošiel do ešte tmavšieho lesa. Zapol som baterku, pretože som sa nechcel dolámať na nejakom spadnutom strome. Les to bol dosť hustý, neraz som sa musel vracať, pretože spletité konáre mi zatarasili cestu. Blížiac sa k čistinke som ucítil dunenie, nielen ucítil, ale aj započul. V tom asi meter od kraja čistinky (ktorá skôr vyzerala ako kráter s hĺbkou 2 metre) som to zbadal. Konala sa tam veľká párty, ktorá sa niesla v duchu reggae. Bolo tam okolo 100 ľudí. Hudbu som nevnímal, pretože som zbadal ju. Kate. Stála tam, v bielych šatách, nádherná, zmyselná, Kate.
Dívala sa na mňa, akoby okolo nebol nikto. Jej spaľujúci pohľad ma priťahoval, jej rozpustené blond vlasy boli ako zlatý dážď. Bola to láska na prvý pohľad.
Po nádherných pár rokoch nášho spolužitia sme sa rozhodli zobrať, lenže vtedy som niečo o nej zistil. Nič príjemné, pracovala ako tajná agentka CIA. Sprvu som si myslel, že to je len náhoda, že mi o tom nemohla nič povedať, ale potom mi to došlo. Všetky tie roky, všetky tie noci strávené spolu. Všetko to bola lož, klamstvo.
Sedel som s pohárikom v ruke a čakal som kým dôjde zo svojej "práce". Všetko som na ňu vybalil, že ako si to predstavuje takto ma raniť. Ona len ticho sedela vedľa mňa a počúvala. Potom ako mi došla para a mne neostávalo nič iné len mlčať. Pritom som chcel toho viac, chcel som rozbiť všetko naokolo, dostať zo seba tú zlosť, ale nezmohol som sa na nič. Moje čeľuste sa hýbali, ako som v tom návale horkosti rozmýšľal čo ďalej. "Je to kvôli tomu, že som vo vesmírnom programe?", opýtal som sa už kľudnejšie. "Nič ti nepoviem, mohlo by o ohroziť teba a aj naše dieťa.", preniesla s kľudom vraha Kate a ja som na ňu neveriacky pozeral. "Milovala som ťa !", precedila cez zuby Kate a zabuchla za sebou vychádzajúc dvere.
Odvtedy som ju nevidel, až dodnes, uniesla ma z ulice ako nejakého prašivého túlavého psa. Obzrel som sa ešte raz po mojej cele a začal som rozmýšlať o úniku. Oči si už zvykli na tmu, takže som mohol aj pohľadom prehľadávať svoje okolie. Najprv som si oslobodil ruky, čo nebol až taký problém. Problém bol prísť na to ako sa odtiaľto dostať. Potom mi to došlo, uniesli ma, pretože som bol najdôležitejším človekom vo vesmírnom programe, ako sa približoval štart misie na Mars, no nemohol som sa tým teraz zapodievať, išlo mi o krk, možno aj o niečo viac.

B#2

...a ja tiež. Autá ani nechodili, len nejaké ruské typy ktoré boli na takéto mrazy stavané, všetky mali na pneumatikách navlečené reťaze, takže sa zakúsavali do ľadovej pokrývky na cestách ako pyrane do zadku afrického krokodíla (Osteolaemus tetraspis). V jednom okamihu sa z poza rohu vyrútila dodávka s tmavými sklami, brzdy zaškrípali a reťaze sa zaryli do zrkadlovo čistej vozovky. Dvere sa otvorili a dvaja maskovaný ozbrojenci ma schmatli. Kedže som mal zamrznutú bundu tak som sa im veľmi jednoducho a rýchlo vyšmykol. Začal som utekať,...vlastne šmýkať sa. V tom som zrazu pocítil jemné pichnutie na zátylku a môj svet bol už len zahmlená spleť padajúceho mesta. Vlastne to nebolo padajúce mesto, padal som ja, a už len malátne som pocítil chlad snehu na svojom líci.
Prebudil som sa v nejakej tmavej pivnici. Videl som len blikajúce svetlo spod dverí. V hlave mi bušilo ako keby som vypil liter medoviny. Snažil som sa poobzerať okolo seba, ale v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť, ešte aj ruky som mal zviazané za chrbtom. Pozbieral som všetky sily, použil som beduínske cvičenie na upokojenie dýchania. Tep sa mi ukľudnil a ja som mohol začať jasnejšie premýšlať. Ležal som na chladnej zemi, miestnosť mohla byť tak 2x3 metre veľká, možno tam boli nejaké okná, ale boli zatemnené. Zvuky som nepočul žiadne, iba sem tam pišťanie nejakého zvieratka. Snažil som sa zo všetkých síl spomenúť si, kto a prečo by ma takto chcel uniesť. Nič zlé som predsa nerobil (až na pár výtžností, vrážd, znásilnení a iné drobnosti). Zrazu som z diaľky započul ťažké topánky narážajúce na chladnú podlahu. Kľúče v dverách zarinčali a dvere sa otvorili. Sprvu ma oslepilo blikajúce svetlo. Potom ako som si na to ožiarenie zvykol, uvedomil som si, že v dverách stojí žena. Žena, ktorú by som tu čakal najmenej. "Pozrime sa, už si hore, dúfam že sa ti nič nestalo", povedala Kate a usmiala sa. Kate bola moja jediná láska, naposledy som ju videl pred 4 rokmi. Vtedy mi oznámila, že so mnou čaká dieťa a že musí odísť. Vraj by to nefungovalo a chce ho vychovávať sama. Teraz tu stála akoby sa nič nestalo. "Čo sa to deje, prečo si ma uniesla ?", padla otázka do pléna. Kate sa zachmúrila a nepovedala ani slovo.