19 októbra 2014

Ťažké dni, časť 17

Kate precitla na to, že sa hýbe. Niečo ju ťahalo za ramená a bezvládne nohy sa jej šúchaly po popraskanej vysušenej zemi. Nič nevidela pretože cez hlavu mala prevesené nejaké vrece. Nevedela sa ani pohnúť, zviazané ruky aj nohy mala stuhnuté od káblov ktoré ju zväzovali. Počula nejaké tlmené hlasy a cez kuklu, ktorá bola provizórne vyrobená z nejakej starej čiernej plátenej handry, presvitalo svetlo. Spomenula si, že zaspala ako po vášnivej noci prebojovanej s nepriateľom v zákopoch. Nikdy sa jej to nestalo, takže predpokladala, že to museli byť veďľajšie účinky radiácie. Jej hebká pleť sa leskla potom. Kvapky padali dole na sinavú popraskanú pôdu a tráva,ktorá tam poskromne rástla, bola rada aj za takúto vlahu. "Tak takto mám skončiť ?", pomyslela si Kate. Vyhŕkla jej slza, pomyslela si koľko toho chcela ešte prežiť, čo všetko pekného mohli prežiť s Jodym, v tomto neútešnom svete. Dokonca si ich predstavovala ako rodinu. S jedným,...nie, dvoma deťmi. Sen s deťmi pobehujúcimi po zelenej lúke prerušil bolestný náraz nohy na ostrý kameň. Jednu topánku už stratila dávnejšie a odratá zakrvavená noha ju bolela čím ďalej tým viac.
Nevedel koľko je hodín, v podzemí sa to dosť ťažko odhadovalo, ale Jody vstal aj tak. Zaspátý, strapatý a z úst mu páchlo ako starému psovi. Odišiel sa opláchnuť do veľkej spoločnej kúpelne ktorú tu mali všetci obyvatelia. Umývadlá rozmiestnené vedľa seba boli viac žlté ako biele. Pozrel sa do prasknutého zrkadla na svoju strhanú tvár. Keby sa nepoznal, určite by vytasil zbraň na toho netvora čo sa objavil pred ním v zrkadle. Prehrabol si rukou svoje husté vlasy a pobral sa ešte ľahnúť si do svojej vychladnutej postele. Dogy pokojne ležal na svojom mieste, niečo sa mu asi snívalo lebo mu sem tam laba skákala ako keby behal. Zatvoril oči, nestihol ani nabehnúť do REM spánkového režimu keď v tom sa vráta do jeho izby rozleteli. V nich stál vystrašený veliteľ: "Poď rýchle do jedálne, niečo sa stalo Kate". Vyletel som z postele ako šíp. Tak som sa ponáhľal, že som si skoro zabudol obliecť nohavice. To som napravil a obliekol som si svoje obľúbené (síce aj jediné) nohavice. Kopol som jemne do Dogyho bosou nohou. Ten sa na mňa zalepenými očami pozrel a zabručal, ale vstal a nasledoval ma klusavým tempom do jedálne. Tam boli už zoradený všetci bojaschopný muži, ženy, dokonca aj deti. Tých pár elitných "vojakov" čo nás pred pár dňami našli boli už v plnej výzbroji. Muselo sa stať niečo vážne. Veliteľ ma zbadal: "konečne si tu, takže sme všetci a môžme začať s brífingom". Po dvoch dňoch čo sa neukázala Kate, čo ako vieme sa ešte nikdy nestalo, sme za ňou vyslali dron. Preletel celú trasu ale nevideli sme nič, iba nejaké odľahlé mestečko. Tak sme ho poslali ešte ďalej na východ kde sme mali do činenia s hordou divochov." Veliteľ si odkašlal a súcitne sa pozrel na mňa, potom na ostatných a riekol: "Bohužiaľ, našli sme tam jednu stopu, jej topánku a stopy ako bolo niečo ťahané po zemi. Ďalej už dron nemal energiu na návrat tak sme ho privolali späť, nech sa dobije." Po oznámení, že Kate sa stratila to začalo v jedálni šumieť ako v hniezde sršňov. "Ukludnite sa prosím", utišoval ich Veliteľ, "ideme podniknúť výpravu na záchranu Kate, ale ako viete divosi v tom regióne kde sme túto topánku našli sú vo veľmi veľkej prevahe. Takže potrebujeme všetkých bojaschopných." Jody už ho ani nepočúval a rozmýšlal. "Jody, teba s Dogym budeme tiež potrebovať. Toto bude boj na život a na smrť, nepôjde len o záchranu Kate, ale aj o vyhladenie divochov. Už nám došla trpezlivosť", rozhorčoval sa Veliteľ a celá jedáleň s ním len súhlasila. Veliteľ dvihol ruku, aby sa upokojili a povedal, "odchod za 30 minút. Zoberte si všetky zbrane, muníciu, všetko čo unesiete. Toto je naša VOJNA". V jedálni to hučalo, každý sa predieral do svojej cely aby si mohol pobaliť. Veliteľ kývol na Jodyho aby ho nasledoval.

31 marca 2014

Ťažké dni, časť 16

Poupratovala za sebou ako vždy keď išla na nejakú misiu. Vyšla zo svojho pelecha a vydala sa smerom k východu. Rada jej väčšinou dovoľovala potuľovať sa jej vlastnými chodníčkami, ale sem tam jej dávali svoje rozkazy. Nemala to rada, radšej si robila veci po svojom. Rovnosť medzi ľudmi, každý s každým si mal byť rovný, to bola jej dogma. Mala rada keď "ten druhý" urobil niečo bez toho aby mu to bolo nutné prikázať, prípadne ho k tomu postrčiť. Presne ako on, vycítila to z neho hneď ako ho uvidela. Trochu vyplašeného, ale mužného, statného, svojského, jeho. Pre ostatné bežné ženy by ostal bez povšimnutia, ale nie pre Kate. Aj napriek vzdialenosti ktorú medzi sebou v čase prvého kontaktu mali to medzi nimi "zaiskrilo". Dogymu sa zježili chlpy na hlave a aj matnú červeň v jeho očiach bolo badať. Klusal popri Jodym nehlučne a tiež si neprestal všímať Kate, síce s vyplazeným jazykom, ale to bolo z tepla ktoré tu dole bolo. Kate sa zahľadela do Jodyho očí iba na chvíľu. Potom odbočila do servisného východu a stratila sa mu. Ale vedela, vlastne obaja vedeli že sa nevideli posledný krát. Cítili to, čo cíti strom keď mu vietor čechrá listy.

Vyšla po rebríku a odvalila poklop. Slnko svietilo spoza hustých ďaždových mrakov. Vidieť ho nebolo, ale oslepovalo. Zavrela a zakryla poklop a pomaly sa vydala smerom ktorým prišla čakaná návšteva a pratala za nimi ako nejaká upratovačka. Postupne zakrývala ich stopy, až sa dostala k mestu kde sa odohral súboj v ktorom Jody skoro naveky stratil možnosť stretnúť ju. Ruiny mestečka boli ešte stále tiché a prázdne, tak ako pred pár dňami. Našla aj miesto kde sa odohral súboj na život a na smrť, kde Jody visel so zapichnutým oštepom v hrudi. Ale ten súboj sa odohral skôr na smrť, smrť šiestich divochov. Zem bola posiata krvou stmavnutou ako prezreté čerešne. Telá tu už neboli, predpokladala že si ich už porozoberali ďalší divosi aby si mohli pochutnať na ich súkmeňovcoch. Pobrala sa ďalej a hľadala v domčekoch nejakú skrýš. Už sa stmievalo a ona už nechcela riskovať pochod tmou po pustatine. Našla presne ten príbitok v ktorom sa z rán vystrábil Jody, dokonca uvidela v rohu jednej miestnosti pár roztrhnutých bandáží presiaknutých krvou. V ďalšej miestnosti bol ešte starý zhnednutý matrac, ale vždy lepšie ako studená zem. Ľahla si naňho aby si trochu odpočinula a nabrala silu na raňajší návrat. Celkom sa tešila, že sa zasa stretne "akože" náhodne s Jodym. Oťažené viečka jej spadli hneď ako akcie Applu. Niečo sa jej ešte marilo, že počuje nejaký šramot, ale zdalo sa jej to také vzdielené. Aj keby to bolo neviemaké nebezpečenstvo (čo vás moji milí čitatelia môžem ubezpečiť, že to bolo nebezpečenstvo veľmi veľké) tak by sa jej tie viečka nie a nie otvoriť.

Tlupa asi tuctu divochov sa plazilo nocou. Boli nadržaný ako stepné veveričky a Kate už videli od lesa. Čudovali sa, že je taká neopatrná. Veď výstroj mala ako tý ľudia ktorých sa vždy báli. Obkľúčili domček, dovnútra vchádzali po jednom a ich oči zvyknuté na tmu videli každý obrys nábytku, steny či dverí vovnútri. V jednej miestnosti ju uvideli a zaradovali sa. Ležala tam a spala ako spiaca princezná.

08 februára 2014

Ťažké dni, časť 15

Schody do podzemia boli strmé a šmykľavé. Zobral som Dogyho na ruky, chodenie po strmých schodoch mu veľmi nešlo. Počas chodenia mi oblizoval ucho, uškŕňal som sa ako to šteklilo. Po okrajoch schodiska bolo zapichnutých pár fakieľ ktoré horeli matným svetlom. Masa ľudí sa hrnula dolu, väčšina sa rozprávala o večeri, na ktorú sa tešili. Kto by sa netešil, aj mne už škvŕkalo v bruchu a ako spomínali dnešné menu, hamburger s hranolkami, tak aj slinky sa mi zbiehali. Otec sa držal blízko ale nepreriekol ani slova. Strach som nemal, ale divný pocit z toho miesta tu bol. Po sedemnástom schode sme sa dostali do okachličkovanej chodby. Po pravej strane sa vo výklenku, ktorý nepasoval do tohoto priestoru, nachádzalo stanovisko stráží. Bolo vybavené plochými monitormi, na ktorých bežali rôzne výstupy z kamier rozmiestnených ktovie kde. Chodba bola osvetlená červeným svetlom, ktoré sa zvyklo používať v tmavých komorách pri vyvolávaní fotiek v dávnych časoch. Prešli sme popri strážnici a po pár krokoch otvoril veliteľ jednotky dvojité lietajúce dvere na konci chodby. Vošli sme do spojovacej chodby v tvare šesťuholníka, na každej strane boli dvere rôznej farby. Ku každým dverám sa postavil jeden vojak a stláčali kľučky v divnej harmónii. V tom sa v strede miestnosti otvorili tajné dvere ktoré viedli zasa ktovie kam. Za dverami bol rebrík. Niesť Dogyho dolu rebríkom nebolo nič ľahké ale zvládli sme to a ocitli sme sa v ďalšej temnej chodbe s rúrami rôznych rozmerov.
Ani neviem ako sme prešli tým bludiskom až sme sa dostali do veľkej jedálne kde bolo odhadom asi sto ľudí. Hučalo tam ako vo včelom úle. Pár ľudí pozrelo našim smerom, ale boli to len zvedavé znudené pohľady. Po chvíľke sa už venovali svojim hamburgerom s hranolkami. Veľká skupina vojakov sa od nás odpojila s úmyslom konečne sa najesť. Ja s Dogym, Otec a veliteľ sme pokračovali cez jedáleň až ku ťažkým zeleným dverám nad ktorými bol nápis "Nezamestnaným vstup zakázaný", uškrnul som sa a vošiel som dnu. Spleťou chodieb sme prechádzali popri rôznych miestnostiach ktoré vyzerali ako ubytovacie jednotky, ako som tak do nich nakúkal tak boli celkom slušne vybavené. Prechádzali sme popri posledných dverách do jednej z nich keď tu zrazu z dverí vyšla krásna žena. Teda až taká krásna na prvý pohľad nevyzerala keďže mala na sebe tmavosivú maskáčovú uniformu so spleťou trávy povešanými kade tade, ako zvyknú mávať snipri, ale mne sa páčila. Tvár mala zafúľanú nejakou tmavozelenou farbou s kúskami hnedej a sivej, ďalšie maskovanie. Na pleci sa jej hompáľala ruská sniperka dragunov. Ale to všetko som nejako nevnímal. Veď spoza tej špiny na mna hľadeli tie najkrajšie tmavozelené oči aké som kedy videl. Naše pohľady sa stretli a,... bola to láska na prvý pohľad. Ona môj pohľad opätovala a obaja sme vedeli to isté. Otcovmu oku to samozrejme neuniklo a pošepol mi "to je Kate, zoznámim ťa s ňou neskôr, teraz ide na misiu, ide za nami zahladiť stopy". Pokračovali sme ďalej chodbou ale ja som už nevnímal nič, myslel som len na Kate.