tag:blogger.com,1999:blog-74491719416281116882024-03-13T13:02:51.511+01:00Tomo.m 'ashes'O všeličom čo ma práve napadne, moja tvorba ale aj nápady na ktoré nechcem zabudnúť...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.comBlogger57125tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-78964650669215067192014-10-19T07:13:00.000+02:002016-03-10T21:40:44.750+01:00Ťažké dni, časť 17Kate precitla na to, že sa hýbe. Niečo ju ťahalo za ramená a bezvládne nohy sa jej šúchaly po popraskanej vysušenej zemi. Nič nevidela pretože cez hlavu mala prevesené nejaké vrece. Nevedela sa ani pohnúť, zviazané ruky aj nohy mala stuhnuté od káblov ktoré ju zväzovali. Počula nejaké tlmené hlasy a cez kuklu, ktorá bola provizórne vyrobená z nejakej starej čiernej plátenej handry, presvitalo svetlo. Spomenula si, že zaspala ako po vášnivej noci prebojovanej s nepriateľom v zákopoch. Nikdy sa jej to nestalo, takže predpokladala, že to museli byť veďľajšie účinky radiácie.
Jej hebká pleť sa leskla potom. Kvapky padali dole na sinavú popraskanú pôdu a tráva,ktorá tam poskromne rástla, bola rada aj za takúto vlahu. "Tak takto mám skončiť ?", pomyslela si Kate. Vyhŕkla jej slza, pomyslela si koľko toho chcela ešte prežiť, čo všetko pekného mohli prežiť s Jodym, v tomto neútešnom svete. Dokonca si ich predstavovala ako rodinu. S jedným,...nie, dvoma deťmi. Sen s deťmi pobehujúcimi po zelenej lúke prerušil bolestný náraz nohy na ostrý kameň. Jednu topánku už stratila dávnejšie a odratá zakrvavená noha ju bolela čím ďalej tým viac.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="http://tomoxm.modtut.net/photos/tazkedni/17.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img width="60%" height="60%" border="0" src="http://tomoxm.modtut.net/photos/tazkedni/17.jpg" /></a></div>
Nevedel koľko je hodín, v podzemí sa to dosť ťažko odhadovalo, ale Jody vstal aj tak. Zaspátý, strapatý a z úst mu páchlo ako starému psovi. Odišiel sa opláchnuť do veľkej spoločnej kúpelne ktorú tu mali všetci obyvatelia. Umývadlá rozmiestnené vedľa seba boli viac žlté ako biele. Pozrel sa do prasknutého zrkadla na svoju strhanú tvár. Keby sa nepoznal, určite by vytasil zbraň na toho netvora čo sa objavil pred ním v zrkadle. Prehrabol si rukou svoje husté vlasy a pobral sa ešte ľahnúť si do svojej vychladnutej postele. Dogy pokojne ležal na svojom mieste, niečo sa mu asi snívalo lebo mu sem tam laba skákala ako keby behal. Zatvoril oči, nestihol ani nabehnúť do REM spánkového režimu keď v tom sa vráta do jeho izby rozleteli. V nich stál vystrašený veliteľ: "Poď rýchle do jedálne, niečo sa stalo Kate".
Vyletel som z postele ako šíp. Tak som sa ponáhľal, že som si skoro zabudol obliecť nohavice. To som napravil a obliekol som si svoje obľúbené (síce aj jediné) nohavice. Kopol som jemne do Dogyho bosou nohou. Ten sa na mňa zalepenými očami pozrel a zabručal, ale vstal a nasledoval ma klusavým tempom do jedálne. Tam boli už zoradený všetci bojaschopný muži, ženy, dokonca aj deti. Tých pár elitných "vojakov" čo nás pred pár dňami našli boli už v plnej výzbroji. Muselo sa stať niečo vážne. Veliteľ ma zbadal: "konečne si tu, takže sme všetci a môžme začať s brífingom". Po dvoch dňoch čo sa neukázala Kate, čo ako vieme sa ešte nikdy nestalo, sme za ňou vyslali dron. Preletel celú trasu ale nevideli sme nič, iba nejaké odľahlé mestečko. Tak sme ho poslali ešte ďalej na východ kde sme mali do činenia s hordou divochov." Veliteľ si odkašlal a súcitne sa pozrel na mňa, potom na ostatných a riekol: "Bohužiaľ, našli sme tam jednu stopu, jej topánku a stopy ako bolo niečo ťahané po zemi. Ďalej už dron nemal energiu na návrat tak sme ho privolali späť, nech sa dobije." Po oznámení, že Kate sa stratila to začalo v jedálni šumieť ako v hniezde sršňov. "Ukludnite sa prosím", utišoval ich Veliteľ, "ideme podniknúť výpravu na záchranu Kate, ale ako viete divosi v tom regióne kde sme túto topánku našli sú vo veľmi veľkej prevahe. Takže potrebujeme všetkých bojaschopných." Jody už ho ani nepočúval a rozmýšlal. "Jody, teba s Dogym budeme tiež potrebovať. Toto bude boj na život a na smrť, nepôjde len o záchranu Kate, ale aj o vyhladenie divochov. Už nám došla trpezlivosť", rozhorčoval sa Veliteľ a celá jedáleň s ním len súhlasila. Veliteľ dvihol ruku, aby sa upokojili a povedal, "odchod za 30 minút. Zoberte si všetky zbrane, muníciu, všetko čo unesiete. Toto je naša VOJNA". V jedálni to hučalo, každý sa predieral do svojej cely aby si mohol pobaliť. Veliteľ kývol na Jodyho aby ho nasledoval.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-51566503929529289762014-03-31T21:12:00.001+02:002014-03-31T21:12:03.401+02:00Ťažké dni, časť 16Poupratovala za sebou ako vždy keď išla na nejakú misiu. Vyšla zo svojho pelecha a vydala sa smerom k východu. Rada jej väčšinou dovoľovala potuľovať sa jej vlastnými chodníčkami, ale sem tam jej dávali svoje rozkazy. Nemala to rada, radšej si robila veci po svojom. Rovnosť medzi ľudmi, každý s každým si mal byť rovný, to bola jej dogma. Mala rada keď "ten druhý" urobil niečo bez toho aby mu to bolo nutné prikázať, prípadne ho k tomu postrčiť. Presne ako on, vycítila to z neho hneď ako ho uvidela. Trochu vyplašeného, ale mužného, statného, svojského, jeho. Pre ostatné bežné ženy by ostal bez povšimnutia, ale nie pre Kate. Aj napriek vzdialenosti ktorú medzi sebou v čase prvého kontaktu mali to medzi nimi "zaiskrilo". Dogymu sa zježili chlpy na hlave a aj matnú červeň v jeho očiach bolo badať. Klusal popri Jodym nehlučne a tiež si neprestal všímať Kate, síce s vyplazeným jazykom, ale to bolo z tepla ktoré tu dole bolo. Kate sa zahľadela do Jodyho očí iba na chvíľu. Potom odbočila do servisného východu a stratila sa mu. Ale vedela, vlastne obaja vedeli že sa nevideli posledný krát. Cítili to, čo cíti strom keď mu vietor čechrá listy.
<br /><br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgYkFKcG1MQ2uPi_rS-GbQinO6GUSKVRStHAtLqpwfY4yuArsiJvx4-ahZcr9YNKMeCmiWgOaJBxuyy90nDrn5WpbhA3xmQ0JeC7e1ZEZLUf72q6-UMUduRAgMaBjsl_t30KozmQc78xos/s1600/wallpapers-sniper-girl-rain-camouflage-rifle-blackshot-games-free-anime-photo-anime-sniper-hd-wallpaper.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgYkFKcG1MQ2uPi_rS-GbQinO6GUSKVRStHAtLqpwfY4yuArsiJvx4-ahZcr9YNKMeCmiWgOaJBxuyy90nDrn5WpbhA3xmQ0JeC7e1ZEZLUf72q6-UMUduRAgMaBjsl_t30KozmQc78xos/s320/wallpapers-sniper-girl-rain-camouflage-rifle-blackshot-games-free-anime-photo-anime-sniper-hd-wallpaper.jpg" /></a></div>
Vyšla po rebríku a odvalila poklop. Slnko svietilo spoza hustých ďaždových mrakov. Vidieť ho nebolo, ale oslepovalo. Zavrela a zakryla poklop a pomaly sa vydala smerom ktorým prišla čakaná návšteva a pratala za nimi ako nejaká upratovačka. Postupne zakrývala ich stopy, až sa dostala k mestu kde sa odohral súboj v ktorom Jody skoro naveky stratil možnosť stretnúť ju. Ruiny mestečka boli ešte stále tiché a prázdne, tak ako pred pár dňami. Našla aj miesto kde sa odohral súboj na život a na smrť, kde Jody visel so zapichnutým oštepom v hrudi. Ale ten súboj sa odohral skôr na smrť, smrť šiestich divochov. Zem bola posiata krvou stmavnutou ako prezreté čerešne. Telá tu už neboli, predpokladala že si ich už porozoberali ďalší divosi aby si mohli pochutnať na ich súkmeňovcoch. Pobrala sa ďalej a hľadala v domčekoch nejakú skrýš. Už sa stmievalo a ona už nechcela riskovať pochod tmou po pustatine. Našla presne ten príbitok v ktorom sa z rán vystrábil Jody, dokonca uvidela v rohu jednej miestnosti pár roztrhnutých bandáží presiaknutých krvou. V ďalšej miestnosti bol ešte starý zhnednutý matrac, ale vždy lepšie ako studená zem. Ľahla si naňho aby si trochu odpočinula a nabrala silu na raňajší návrat. Celkom sa tešila, že sa zasa stretne "akože" náhodne s Jodym. Oťažené viečka jej spadli hneď ako akcie Applu. Niečo sa jej ešte marilo, že počuje nejaký šramot, ale zdalo sa jej to také vzdielené. Aj keby to bolo neviemaké nebezpečenstvo (čo vás moji milí čitatelia môžem ubezpečiť, že to bolo nebezpečenstvo veľmi veľké) tak by sa jej tie viečka nie a nie otvoriť.
<br /><br />
Tlupa asi tuctu divochov sa plazilo nocou. Boli nadržaný ako stepné veveričky a Kate už videli od lesa. Čudovali sa, že je taká neopatrná. Veď výstroj mala ako tý ľudia ktorých sa vždy báli. Obkľúčili domček, dovnútra vchádzali po jednom a ich oči zvyknuté na tmu videli každý obrys nábytku, steny či dverí vovnútri. V jednej miestnosti ju uvideli a zaradovali sa. Ležala tam a spala ako spiaca princezná.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-73882208152670056042014-02-08T12:52:00.001+01:002014-02-08T12:52:32.461+01:00Ťažké dni, časť 15Schody do podzemia boli strmé a šmykľavé. Zobral som Dogyho na ruky, chodenie po strmých schodoch mu veľmi nešlo. Počas chodenia mi oblizoval ucho, uškŕňal som sa ako to šteklilo. Po okrajoch schodiska bolo zapichnutých pár fakieľ ktoré horeli matným svetlom. Masa ľudí sa hrnula dolu, väčšina sa rozprávala o večeri, na ktorú sa tešili. Kto by sa netešil, aj mne už škvŕkalo v bruchu a ako spomínali dnešné menu, hamburger s hranolkami, tak aj slinky sa mi zbiehali. Otec sa držal blízko ale nepreriekol ani slova. Strach som nemal, ale divný pocit z toho miesta tu bol. Po sedemnástom schode sme sa dostali do okachličkovanej chodby. Po pravej strane sa vo výklenku, ktorý nepasoval do tohoto priestoru, nachádzalo stanovisko stráží. Bolo vybavené plochými monitormi, na ktorých bežali rôzne výstupy z kamier rozmiestnených ktovie kde. Chodba bola osvetlená červeným svetlom, ktoré sa zvyklo používať v tmavých komorách pri vyvolávaní fotiek v dávnych časoch. Prešli sme popri strážnici a po pár krokoch otvoril veliteľ jednotky dvojité lietajúce dvere na konci chodby. Vošli sme do spojovacej chodby v tvare šesťuholníka, na každej strane boli dvere rôznej farby. Ku každým dverám sa postavil jeden vojak a stláčali kľučky v divnej harmónii. V tom sa v strede miestnosti otvorili tajné dvere ktoré viedli zasa ktovie kam. Za dverami bol rebrík. Niesť Dogyho dolu rebríkom nebolo nič ľahké ale zvládli sme to a ocitli sme sa v ďalšej temnej chodbe s rúrami rôznych rozmerov.
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://s1.goodfon.com/wallpaper/previews-middle/515381.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="http://s1.goodfon.com/wallpaper/previews-middle/515381.jpg" height="255" width="400" /></a></div>
Ani neviem ako sme prešli tým bludiskom až sme sa dostali do veľkej jedálne kde bolo odhadom asi sto ľudí. Hučalo tam ako vo včelom úle. Pár ľudí pozrelo našim smerom, ale boli to len zvedavé znudené pohľady. Po chvíľke sa už venovali svojim hamburgerom s hranolkami. Veľká skupina vojakov sa od nás odpojila s úmyslom konečne sa najesť. Ja s Dogym, Otec a veliteľ sme pokračovali cez jedáleň až ku ťažkým zeleným dverám nad ktorými bol nápis "Nezamestnaným vstup zakázaný", uškrnul som sa a vošiel som dnu. Spleťou chodieb sme prechádzali popri rôznych miestnostiach ktoré vyzerali ako ubytovacie jednotky, ako som tak do nich nakúkal tak boli celkom slušne vybavené. Prechádzali sme popri posledných dverách do jednej z nich keď tu zrazu z dverí vyšla krásna žena. Teda až taká krásna na prvý pohľad nevyzerala keďže mala na sebe tmavosivú maskáčovú uniformu so spleťou trávy povešanými kade tade, ako zvyknú mávať snipri, ale mne sa páčila. Tvár mala zafúľanú nejakou tmavozelenou farbou s kúskami hnedej a sivej, ďalšie maskovanie. Na pleci sa jej hompáľala ruská sniperka dragunov. Ale to všetko som nejako nevnímal. Veď spoza tej špiny na mna hľadeli tie najkrajšie tmavozelené oči aké som kedy videl. Naše pohľady sa stretli a,... bola to láska na prvý pohľad. Ona môj pohľad opätovala a obaja sme vedeli to isté. Otcovmu oku to samozrejme neuniklo a pošepol mi "to je Kate, zoznámim ťa s ňou neskôr, teraz ide na misiu, ide za nami zahladiť stopy". Pokračovali sme ďalej chodbou ale ja som už nevnímal nič, myslel som len na Kate.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-66634885859509200682013-09-18T09:49:00.003+02:002013-09-18T10:05:04.029+02:00Ťažké dni, časť 14Ja, starec a pes sme putovali po pustatine pretkanej samou burinou a sem tam oschnutými kríkmi. Ráz krajiny bol poznačený nukleárnou zimou čo sa odzrkadľovalo na ihličnatých stromoch videných na obzore, ktoré vyzerali ako smutné pahýľe. Cestička po ktorej sme kráčali bola vychodená divou zverou ktorá prežila v tejto divokej krajine. Pôvod zveri som nedokázal určiť, keďže stopy boli rozmazané a vietor väčšinu z nich zavial. Nevedeli sme čo môžeme očakávať. Starec vykračoval vpredu, vyzeral že nemá žiaden strach. Ani únava na ňom nebola badať. Dogy sa držal pri mne, uši mal nastražené.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhuj7ZTvBinsTyXKCg6olLqSmtjrQZ_TboWh9HNt0tcOmZaPNtmkLei9JktkjL5kldmv9wFnkp_WBIuRWU5XekLI03ViuAGqPeaEbqtBIxkUvOjAepYM9Vr94mQgfum-Yxrtv5MxChCbazI/s1600/Hasegawa_Tohaku.jpg" imageanchor="1" style="margin-left: 1em; margin-right: 1em;"><img border="0" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhuj7ZTvBinsTyXKCg6olLqSmtjrQZ_TboWh9HNt0tcOmZaPNtmkLei9JktkjL5kldmv9wFnkp_WBIuRWU5XekLI03ViuAGqPeaEbqtBIxkUvOjAepYM9Vr94mQgfum-Yxrtv5MxChCbazI/s400/Hasegawa_Tohaku.jpg" /></a></div>
Po hodinke cesty sme došli na hrebeň, pod nami sa rozprestierala jasná krajina plná polí, každé poľe bolo plné zlatých klasov obilniny ktorú som nevedel identifikovať. "Vitaj u nás", povedal starec keď videl môj údiv. Nikdy som nič také nevidel. Myslel som si, že pôda na celej zemi je neúrodná a tento výjav mi to vyvrátil. Vyhŕkli mi slzy z dojatia. Predsa len je nádej. "Vy...", vydralo sa mi z hrdla, prehltol som knedlík ktorý som mal v hrdle. "Vy...,vy....toto,....", nedokázal som nájsť slová. "Som tunajší starejší, pomáham tu ľudom. Žijeme tu všetci v harmónii, nikto sa nad nikoho nepovyšuje", starec si odpľul. "A ako som spomínal, viem že potrebuješ to naše zariadenie, a mám pre teba dobrú správu", starec sa na mňa spýtavo zahľadel. "Čo sa deje, ty si nespomínaš ?". Ja som sa naňho pozrel a objal ho..."už si spomínam, otec". Dlhšie sme takto stáli v objatí. "Myslel som, že si nespomenieš. Bol si síce ešte mladý keď som ťa dal do opatere tej starenke, ale to je na iné rozprávanie." Vydali sme sa pomaly dole kopcom a prechádzali sme popri poliach. Nikoho sme nestretli ale na zátylku som cítil pohľady a Dogy bol tiež celý nesvoj, oči mu planuly zlovestnou červenou farbou. "Utíš si toho psa", povedal otec, "si tu so mnou, nikto vám nič nespraví". Hneď ako to dopovedal sa z obilia vynorilo zo 20 zamaskovaných ľudí mohutnejšieho vzrastu. Namakaní svalnáči sa zomkli okolo nás a s nedôverou v očiach na mňa a vrčiaceho Dogyho zazerali. Mali na sebe staršie vojenské maskáče púštno-zelenej farby. Zbrane mali rôzne od nožov po zbrane, ktoré som nepoznal, ale vyzerali že by vedeli spraviť neplechu. Otec sa ozval svojim zachrípnutým hlasom: "ukľudnite sa, je tu so mnou". Z kruhu popošiel dopredu najmenší zo svalnáčov s baretkou nasadenou našikmo ako to zvykli mať červené barety. "Starec, nepleť sa do toho, vieme prečo prišiel tento tu, rada starších si s ním chce pohovoriť." Ja som radšej len nemo počúval ich rozhovor a neplietol som sa do toho. Starec a bareťák poodišli ďalej aby mali súkromie a hádali sa tam asi 15 minút. Nakoniec otec prišiel ku mne a pošepol mi: "neboj sa, len rob čo ti povedia, ja to vybavím". Dogymu som prikázal aby neurobil žiadnu hlúposť a nech nikoho nenapadne. Pohli sme sa smerom ďalej akým sme sa vybrali s otcom a išli sme takú dobrú pol hodinku kým sme nenarazili na nenápadnú maličkú chatku. Všetci do nej vošli a dvaja svalnáči sa pustili do odťahovania starej skrine. Pod ňou sa nachádzal kovový široký poklop. Otvorili ho a začali sme zliezať do podzemia.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-55059150320584570832013-01-23T14:39:00.002+01:002013-09-12T10:25:46.339+02:00Ťažké dni, časť 13 Už neplakal iba on, ale aj ja. Dokonca sa mi zdalo, že aj Dogyho kňučanie mi znie ako plač. Príbeh ktorý mi rozpovedal bol naozaj smutný. Sedeli sme len tak ticho a s vlhkými očami hľadeli do ohňa. "Mám síce len 29 rokov, ale nič také som nezažil. Veď je aj iná doba", precedil som cez zuby. Bundu som si pritiahol viac k telu, pretože mi bolo chladno. So starcom sa mi dobre rozprávalo, cítil som, že sme si veľmi podobný. Pri ňom som nevnímal starosti a akoby tam vonku neexistovalo žiadne nebezpečenstvo, žiadne povinnosti. Ale táto idylická chvíľka ma hneď opustila keď som si spomenul na svoju neodkladnú úlohu. Trebalo mi nájsť zariadenie po ktoré ma sem poslali. Pozrel som na Dogyho, potom na starca. Obaja mi pohľad opätovali. Vtedy mi došlo že nebyť ich dvoch tak by som bol sviečkovou na niekoho tanieri.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://digital-art-gallery.com/oid/65/r169_457x256_11816_Oldman_%C2%A9_Alberto_Dal_Lago_2d_character_landscape_old_man_post_apocalyptic_picture_image_digital_art.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="256" width="457" src="http://digital-art-gallery.com/oid/65/r169_457x256_11816_Oldman_%C2%A9_Alberto_Dal_Lago_2d_character_landscape_old_man_post_apocalyptic_picture_image_digital_art.jpg" /></a></div>
Starec si poutieral mokrú tvár a prevrátil už prázdnu nádobu ktorá sa odkotúľala do kúta. Pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom a povedal: "vieš, na môj vek mi už môže byť ľahostajné čo sa komu stane, ale tebe...tebe som pomohol pretože sa mi podobáš, hlavne mi pripomínaš mňa v tvojom veku. Preto ti pomôžem nájsť to zariadenie." Preľaknuto som naňho pozrel, veď som mu nepovedal o mojej púti nič, ale jeho pohľad ma upokojil a vedel som že to myslí úprimne. Ozvala sa moja rana po oštepe, pošúchal som si boľavé miesto a snažil sa postaviť. Tentoraz sa mi to podarilo a ja som si mohol ponaťahovať nohy. Vybral som sa von trochu nabrať čerstvého vzduchu do pľúc, ale veľmi som si ho neužil, bol cítiť zatuchlinou. Aj tak som sa zhlboka nadýchol, pomaličky aby ma nepichali pľúca. O chvíľku sa ku mne pridal aj Dogy, postavil sa vedľa mňa a prezeral si ma svojim spýtavým pohľadom. "Neboj chlapče, za chvíľu vyrazíme. Náš cieľ už nie je ďaleko. Najprv sa ale vyspíme aby sme nabrali trochu síl." Vrátil som sa do nášho skromného príbytku kde som si ľahol na svoje lôžko, ktoré už stihlo vychladnúť. Snažil som sa ponoriť do hlbokého spánku, ale ten neprichádzal. Trochu mi vadilo aj monotónne chrápanie starca ktorý už odfukoval vo svojom rohu. Dogy sa pritúlil ku mne tak ako som ho to naučil ešte zamlada, takto sme sa navzájom zohrievali.
<br /><br />
Spali sme približne takých 5 hodín kým sa nezačalo rozvidnievať. Starec si privstal a začal pripravovať výdatné raňajky. Vybral zo svojho batohu konzervu s bôbmi. Vylial to do hliníkového pohára a začal tú masu ohrievať na uhlíkoch zo včerajšieho ohňa. Potom ako uvidel že sa začínajú tvoriť bublinky na našej poživni odlial polovicu obsahu do mojej misky a začali sme pomaly raňajkovať. Bol som veľmi hladný, ale vedel som že hltavo sa mi neoplatí jesť a že by to urobilo viac škody ako úžitku. Tretinu výživného jedla som nechal Dogymu, nech aj on má niečo teplé v žalúdku. Potom som povytieral svoju misku dočista. Poďakoval som sa starcovi a začal si baliť svoje veci. Vonku už bolo vidno bielu oblohu čo značilo, že je už najvyšší čas vydať sa na našu púť. Len ja, starec a pes...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-86530462704191877512012-10-25T08:54:00.003+02:002012-10-25T11:26:18.561+02:00Tatry T-Systems TB - 2012 - Popradské plesoDoteraz som bol nepoznačený duchom Tatier. To čo som ale videl túto sobotu (boli sme v Štrbe v rámci TeamBuildingu MF1 + MF2) ma poznačilo. Myslím, že na celý život (už ma to tam ťahá zasa, a to neprebehol ani týždeň). V sobotu ráno sme sa poniektorý (po ťažkom piatku :D) vybrali na prieskum Štrby. Samozrejme som si nezabudol obliecť svoju teplú vetrovku :) a to aj napriek tomu, že slniečko nás hrialo statočne (predsa sme boli v tatrách). Najviac nás asi prekvapila tá rodinná atmosféra. Napr. : keď sme prechádzali popri "chatovej štvrti" tak nám všetci z prechádzajúcich áut kývali.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://lh5.googleusercontent.com/-PsfcQKXgtpc/UIVlO4X0EnI/AAAAAAAAEuE/Jzqm4EnO8lk/s770/IMG_9888.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="770" width="513" src="https://lh5.googleusercontent.com/-PsfcQKXgtpc/UIVlO4X0EnI/AAAAAAAAEuE/Jzqm4EnO8lk/s770/IMG_9888.jpg" /></a></div>
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://lh5.googleusercontent.com/-YtrHbz2srW0/UIVm5IcX6dI/AAAAAAAAEuc/L1RtwUZU_ms/s903/IMG_9891.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="402" width="513" src="https://lh5.googleusercontent.com/-YtrHbz2srW0/UIVm5IcX6dI/AAAAAAAAEuc/L1RtwUZU_ms/s903/IMG_9891.jpg" /></a></div>
Po výdatnom obede sme sa vydali do Štrbského plesa /zubačkou/. Hore nás privítali trhy ako na jarmoku a predajcovia ponúkali výrobky rôzneho druhu. Po pár sto metroch sme sa dostali k začiatku našej cesty kde sme začali stúpať smerom k Popradskému plesu.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://lh3.googleusercontent.com/-xpjLaQP6I18/UIVo_UnAFgI/AAAAAAAAEu8/YZy652GU__s/s903/IMG_9934.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="382" width="513" src="https://lh3.googleusercontent.com/-xpjLaQP6I18/UIVo_UnAFgI/AAAAAAAAEu8/YZy652GU__s/s903/IMG_9934.jpg" /></a></div>
Počas cesty sa naskytli výhľady na ktoré sa len tak nezabúda a fotky sú len vizuálnym sprostredkovaním. Pre dokonalý zážitok to treba vidieť naživo, nasať tú atmosféru nebezpečenstva, majestátnosti a vlastnej pokory.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://lh5.googleusercontent.com/-n3dS_KXFr08/UIVsUesKqpI/AAAAAAAAEvk/-LFsN1t7z08/s770/IMG_9961.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="770" width="513" src="https://lh5.googleusercontent.com/-n3dS_KXFr08/UIVsUesKqpI/AAAAAAAAEvk/-LFsN1t7z08/s770/IMG_9961.jpg" /></a></div>
Na záver chcem poďakovať všetkým zúčastneným aj nezúčastneným, a hlavne Tomášovi "<b>Dunymu</b>" Dunajskému za vybratie tejto túry.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-63830363436883541842012-04-08T20:06:00.001+02:002012-04-16T12:17:56.421+02:00Ťažké dni, časť 12Prebudil som sa. Hlava mi trešťala ako padajúci ružový porcelán. Ohmatal som si hruď v mieste zranenia. Mal som ju obviazanú, kupodivu čistými obväzmi. Zrak som mal rozostrený a trvalo mi dlhých päť minút než som vedel zaostriť. To, že horí, som si uvedomil až teraz, našťastie to bol len neďaleký ohník ktorý ma mal zahrievať. Nejaká dobrá duša sa o mňa postarala. Musel som zistiť kto to bol. Chcel som sa postaviť ale nepredstaviteľná bolesť mi vystrelila z hrude až do hlavy. Biely obväz sa začal meniť na červený. Od srdca mi krvácalo a krv mi stiekla až na ruku. Vedel som ale že to prežijem. Toľko som toho už prežil, tak snáď jeden oštep ma nesprovodí z tohoto sveta. Ťažko som oddychoval, keď vtom vbehol dovnútra Dogy. Celý šťastný, že ma vidí živého a pri vedomí. Od toľkej lásky mi oblízal tvár. Jeho studený rapľavý jazyk mi urobil celkom dobre. Pokúsil som sa posadiť, to mi aspoň ako tak išlo. Oprel som sa o chladnú stenu, to mi urobilo tiež dobre na moje rozhorúčené telo. Poškrabkal som Dogyho za uchom, tak ako to mal rád. On sa striasol a vybehol zasa von. Vedľa svojho provizórneho lôžka som uvidel nádobu s vodou. Bolo mi jedno či je pitná alebo nie. Slopal som z nej akoby som to nerobil už celý týždeň. Vedel som že je to plytvanie. Odhodil som prázdnu nádobu do kúta, tá pristála hore dnom skoro bez zvuku. Teraz mi neostávalo nič iné len čakať. Čakať na to čo sa stane s mojim biednym životom. Ani neviem ako a viečka mi oťaželi a ja som zaspal.
<br /><br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://desmond.imageshack.us/Himg710/scaled.php?server=710&filename=handy.png&res=landing" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="267" width="540" src="http://desmond.imageshack.us/Himg710/scaled.php?server=710&filename=handy.png&res=landing" /></a></div>
Spal som tuho, pretože keď som sa prebudil oproti mne sedel opretý starec. Starec z kostola s ktorým som popíjal len nedávno. Tiež trochu podriemkaval, ale hneď ako som sa pohol, prebudil sa aj on. Potichu, bez najmenšieho náznaku emócie ukázal na moju hruď: "To nebolo najmúdrejšie, skontroloval som ti stehy kým si driemal a našťastie si si ich nepretrhol." Natiahol sa ako mačka, popraskali mu všetky stavce v chrbtici. Spoza chrbta si vytiahol lapošku, otvoril ju, odpil si dúšok, dva a podával mi ju: "Daj si, pomáha pri liečení rán. Nielen tých povrchových". Uškrnul sa a potešil sa keď som prebral z rúk štafetu s ktorou trebalo dobehnúť do konca. "Vieš chlapče, pozdával si sa mi už hneď od prvej chvíle keď si vošiel do toho kostola. Vedel som, že si niečim výnimočný. Nemyslím teraz tvoje schopnosti behať hore dole po radiačnom území ako chlapec po ihrisku. Myslím to, čo máš vnútri. Keď taký ostaneš a nezmení ťa niečo, určite si ťa povolá sám najvyšší. Za mojich mladých dní sa mu hovorilo Boh. Teraz ani neviem či ešte existuje niekto kto v neho verí, okrem mňa." Vystrel ruku, znamenie že už mu mám vrátiť jeho liečebný nektár. Našťastie ho nebolo dosť na to aby sa opakovala nedávna noc z ktorej si sotva niečo pamätám. Zalesklo sa mu v očiach, mal som dojem že to je len odlesk ohňa na jeho ošľahanej tvári. Nebol. On plakal. Neviem prečo plakal. Nechcel som sa vypytovať, radšej som mlčal. Obaja zahľadený do ohňa sme mlčali. "Ďakujem", povedal som zachrípnutým hlasom. On stále hľadiac do ohňa len prikývol a dal si ďalší dúšok. "Ani neviem tvoje meno, mohol by si mi ho prezradiť?". Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom, premeral si ma a odpovedal: "Slon". Nemohol mu ujsť môj úškrn. "Nesmej sa", precedil cez zuby. Za starých čias ma volali Thomas. Ale staré časy sú staré časy, veď nikto už nepoužíva tie mená, aspoň nikoho nepoznám. Tú prezývku som získal od starého kamoša. Pretože mi raz povedal že som ako letisko. Tak odvtedy som Slon." Čumel som naňho ako na zjavenie, netušil som čo má spoločné letisko so slonmi. Jeho čeľusť prežúvala, boky tváre sa mu predúvali ako prežúval a snažil sa upokojiť svoju prchkú výbušnú povahu. Čakal som kedy už na mňa vybehne a skríkne, nestalo sa tak. "Rozpoviem ti jeden príbeh, je to príbeh so šťastným začiatkom. Je to príbeh z roku 2022. Vtedy ešte nikto netušil čo nás bude čakať."Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-33767616027738843082012-04-04T15:51:00.002+02:002012-04-04T17:47:58.882+02:00Ťažké dni, časť 11Dogy naberal rýchlosť, každým dotykom svojich láb sa zabáral do zvlhnutej rádioaktívnej hliny. Kľučkoval medzi zrúcaninami a dával si pozor na pasce, ktoré tu boli na každom kroku. Ako vyšiel z mesta nabral smer močariská. Vlastne to ani neboli močariská, zapáchalo to tu rádioaktivitou a jedovaté žaby so šiestimi očami tu boli na bežnom dennom poriadku. Ešteže bola noc. Bažiny ústili do jedného veľkého jazera. Jeho okraje pokrývali zhnednuté hnijúce riasy.
<br /><br />
Pokojnú hladinu jazera narúšalo občasné praskanie bubliniek na jeho povrchu. Tie bublinky vytváralo niečo mohutné, čo sa práve začalo vynárať pri okraja jazera, práve pri mieste kadiaľ utekal Dogy. Veľké chápadlo dopadlo tesne pred neho, zotrvačnosť mu dala zabrať a ledva to ako tak ubrzdil. Sliz z chápadla mu začal stekať po labách. Snažil sa toto trojmetrové chápadlo preskočiť, ale zozadu ho zrazilo na zem ďalšie, ktoré si vôbec nevšimol. Dogy oťapený od nárazu živej, stokilovej váhy sa pozviechal a otriasol. Chápadlo zaútočilo znovu a dopadlo na bažinatú zeminu, kde pred chvíľou ešte ležal Dogy. Zem sa až zatriasla. Dogy mu teraz stál na prvom chápadle.
Zhodnotil situáciu a radšej začal utekať kade ľahšie. Vedel totiž, že nemá šancu proti tomu monštru, aj napriek svojim schopnostiam. Múdrejší ustúpi, a Dogy ustúpil. Ešte na okraji jazera už z bezpečnej diaľky sa obzrel a videl mohutný hrb niečoho čo sa práve vnáralo do sčernetej smrteľnej kvapaliny. Odfrkol si ako kôň, čím naznačil znechutenie nad ním a pomyslel si: "už čoskoro to dokončíme, haf...".
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://26.media.tumblr.com/tumblr_m09dvotVRB1qjhyk2o1_500.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="352" width="500" src="http://26.media.tumblr.com/tumblr_m09dvotVRB1qjhyk2o1_500.jpg" /></a></div>
Starec sa prebudil. Mladík s ktorým pil včera tam už nebol. Vyšiel zo zachristie, kostol bol ako vždy prázdny, ale svetla už bolo trochu viac, v tom zbadal, že dvere do kostola sú pootvorené. Zľakol sa a nabil svoju zbraň. V tom pri spovednici ktorá sa nachádzala oproti zachristii, len bola trochu v zákryte lavíc sa ozvalo kňučanie. Starec so zbraňou namierenou pred seba, opatrne prestúpil polorozpadnutú sochu ktorá mu stála v ceste. Ako išiel bližšie k spovednici, tak sa mu v zornom uhli začal objavovať najprv chvost a potom celý pes. Bol dobitý, ale vyzeral, že silu ešte má. Dedo vycítil že mu od neho nič nehrozí, dokonca mal veľmi silný pocit, že tento pes ho niekde volá. Kňučanie ustalo ako sa uvideli a Dogy vyskočil na všetky štyri laby. Trochu zakrútil chvostom, prijal kúsok sušeného mäsa ktoré mu podal starec a zaštekal. Volal ho aby s ním išiel, jeho pán je v smrteľnom nebezpečenstve.
<br /><br />
V polomrákotách som zbadal ako sa nado mňou skláňa nejaká postava. Mal som pocit ako mi niekto viackrát vráža niečo ostré do hrude. Neprekonateľná bolesť mi spaľovala myseľ a ja som sa znova ponoril do ešte hlbšieho spánku. Snívalo sa mi že počujem nejaké výstrely a zúrivý štekot nejakého psa. Dokonca že náš úkryt horí. Bezvládnosť bola odzbrojujúca. Neschopnosť pohnúť sa bola ako jed ktorý sa nedá vysať.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-75176725285461886042012-04-04T09:02:00.001+02:002012-04-04T09:02:22.186+02:00Ťažké dni, časť 10Spomínal som, že to vyzerá na nebezpečnú noc ? Nevyzeralo, ono to bola fakt nebezpečná noc. Našli sme si celkom útulný prístrešok. Vyzeralo to ako stará kaviareň na kraji cesty so starými, červenými sedačkami, ktoré boli zošúchané na nepoznanie. Pult bol zahádzaný zhrdzavenými konzervami, samozrejme všetky boli otvorené a vyjedené. Keď som sa tak pozeral na tie konzervy, ozval sa žalúdok, tak som neváhal a hneď siahol do vaku. Vybral som dve konzervy s tuniakom. Otvoril som ich a jednu som dal na zem k Dogymu. Potešil sa a oblizol mi ruku,...že ďakuje. Tuniaka som si vyberal svojimi špinavými rukami, prvú dávku som si kráľovsky vychutnal. Ďalšie som už len hltavo vyjedal. Nakoniec som len pretočil konzervu hore dnom a nechal stiecť štavu dole vyhladovaným krkom. Pozrel som na Dogyho a rozmýšľal ako mohol získať svoje schopnosti. Keď som ho našiel, žiadne z nich nejavil, takže ich musel získať niekedy nedávno.
<br /><br />
Viac dovnútra kaviarne som objavil špajzu, ktorej zadná časť bola rozbitá. Tak som sa vrátil do kaviarenskej časti a povytrhával dosky z ešte stojacich stolov. Poodnášal som ich do špajze a pevne som zaďebnil deravú stenu. Dogy si zatiaľ našiel príjemnú polohu v rohu a už ticho oddychoval. Vedel som ale že nespí, len relaxuje, a ostražito sleduje všetko naokolo.
<br /><br />
Po dobre vykonanej práci som zacítil niečo teplé na hrudi. Bol som v tom, že krvácanie už nepríde, ale keď niekto namáha svoje srdce, tak sa rany veľmi nezahoja. Sadol som si na jednu červenú, zošúchanú sedačku a pomaly som sa začal zobliekať. Košela ešte išla vpohode, ale keď som si dával dolu kevlar, strašne to bolelo a pálilo. Už zaschnutá krv sa mi prilepila na pokožku. Veľmi opatrne som svoju zničenú vestu začal strhávať. Toto už nebola bolesť, ale agónia. Rana bola zapálená a začal sa mi tvoriť aj hnis. Zapáchalo to statočne. Pozbieral som ešte posledné sily a išiel si z batoha nájsť nejakú ihlu a niť. Potreboval som to urgentne zašiť. Prišiel som do nášho opraveného spacieho brlohu a vtedy to na mňa prišlo. Zatočila sa mi hlava a zapotácal som sa. Posledné čo moje vedomie zachytilo bolo ako sa ku mne blíži Dogy.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://www.flsouthern.edu/library/artwork/images/artwork011.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="440" width="556" src="https://www.flsouthern.edu/library/artwork/images/artwork011.jpg" /></a></div>
<br /><br />
Ako tak Dogy ležal v kúte a relaxoval, vedel že niečo s jeho pánom nie je vporiadku. Jeho pud inýchzáchovy mu niečo našepkával, ale on vyčkával. Naberal vnútornú silu. Ako uvidel svojho pána vchádzať do ich brlohu, obnaženého do pol pása, uvidel jeho ranu. Vedel že je zle, a že musí čo najskôr niečo urobiť. Ako sa pán sklátil na zem, vyskočil a zaštekal. Jeho oči nabrali nadých červenej farby. Podišiel k ležiacej kôpke zomierajúceho nešťastia a začal mu olizovať ranu. Vedel, že to nepomôže, ale aspoň sa to krvácanie spomalí. Keď niečo veľmi rýchlo nespraví, Jody zomrie. Nádych červenej farby v jeho očiach sa zmenili na tmavo bordovú. Dogy vybehol von, nebolo vidno ani na päť krokov, ale on vedel presne kam sa má vydať...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-32968745083778040192012-03-28T16:05:00.002+02:002012-03-28T16:08:59.371+02:00Ťažké dni, časť 9Boli to ťažké dni. Zo všetkých strán naňho prichádzali rôzne pachy aj nebezpečenstvá. Rozoznať to jediné nebezpečenstvo v ktorom bol jeho pán, to nedokázal. Akoby ho niečo blokovalo. Skľučovalo ho to, ticho skuvíňal, ako zbitý pes, a plazil sa. Oči mal bez náznaku červenej žiary. V takej depresii a strachu nebol odkedy ho našiel Jody chyteného v pasci.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://www.hauntedamericatours.com/ghoststories/black_Dog_ghost.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="500" width="511" src="http://www.hauntedamericatours.com/ghoststories/black_Dog_ghost.jpg" /></a></div>
Už to pomaly vzdával, chcel si len tak ľahnúť a pokúsiť sa zabudnúť. Okolo neho boli košaté stromy, ktorých končeky konárov boli zuhoľnatené. Bolo mu horúco, akoby bol vo vyhni toho najspodnejšieho pekla. Začal si vyhrabávať v zemi jamu aby sa trocha schladil. V tom sa mu vrátil čuch. 30 metrov od seba zacítil niečo z Jodyho. Už nekňučal, vrčal. Rozutekal sa tým smerom a zbadal na zemi ležať AK-48, ale pána nebolo nikde. Zreničky sa mu začínali zapaľovať červeným plameňom, jeho svaly naberali na hmotnosti a stával sa väčším. Po tejto zmene sa trochu upokojil. Porozhliadal sa po okolí. Nad sebou mal ohorené stromy, ich konáre boli už len sčerneté pahýle. V ďiaľke videl húštinu a nejakú jamu. V tom akoby ste zapli svetlo sa mu na zemi zjavili stopy žiariace fosforeskujúcou farbou. Ich jedinečný kód bol založený nielen na pachu, ale aj na vzorci chôdze. Teda až na ten trochu opilecký tanec - nebolo pochýb, boli to stopy jeho pána. Pušku nechal puškou, a rozbehol sa po stope. Narazil na jamu, akoby rozritú od diviakov. Aj tu boli stopy jeho pána. Dogy dvihol hlavu a všimol si, že Jody sa musel predierať cez tú najväčšiu húštinu. Zbadal, že sa húština asi 200 metrov naľavo trochu ustúpilo, tak sa rozhodol obísť to. Prebehol tých 200 metrov ani nie za 10 sekúnd. Jeho svaly sa napínali v dokonalej harmónii s tlkotom srdca a poháňali tento stroj na zabíjanie. Cítil svojho pána čoraz intenzívnejšie, čo bolo horšie, cítil že je vo veľkom nebezpečenstve. Pribehol až k okraju lesa, stopa už svietila oveľa intenzívnejšie. Vybehol z lesa a prebehol cez zvyšky ľudských ostatkov bez mihnutia papule. Ruiny mesta sa už halili do jemného šera. V diaľke ruín uvidel 6 otrhaných postáv ako stoja okolo niečoho čo viselo vo vzduchu.
<br /><br />
Nabral som vedomie. Rana v hrudi bolela ako peklo poliate napalmom so štipkou pepra. Divoch sa čudoval prečo sa mu nepodarilo zapichnúť mi oštep úplne. Ja som ďakoval Bohu a Erikovi za to že som si mohol zobrať tú kevlarovú vestu. Oštep síce trocha vnikol medzi rebrá, ale zastavil sa tesne pred aortou. Divosi sa medzi sebou hádali v jazyku ktorému som momentálne nerozumel. V hlave mi treštalo a to kývanie zo strany na stranu mi tiež veľmi neprospievalo k rozmýšľaniu. Z čista jasna mi ( :) ) napadla myšlienka a v mžiku sekundy som si vybral spoza pása pištol, svojho požičaného glocka. To čo sa dialo v nasledujúcich sekundách sa nedá veľmi jasne opísať. Skôr než som stihol namieriť sa spoza mojich šiestich väzniteľov ozval hrôzostrašný rev, ktorý by rozplakal aj malé dieťa. Ako sa rozostúpili aby sa pozreli čo to je za hrôzu sa Dogy vrhol na prvého (toho ktorý ma prepichol). Preťal mu krčnú tepnu svojimi ostrými pazúrmi. Zem sa zaliala červenou farbou ako nebožtík klesal na zem a vypúšťal na ňu litre svojej životnej energie. Vlk sa odrazil ešte od padajúceho oštepára a vrhol sa po krku ďalšiemu, dvojmetrovému dlháňovi. Ten ani nestihol mžiknúť okom a pol hrdla mu už viselo z Dogyho papule. Tretia a posledná obeť, keďže ostatný sa rozutekali na všetky ešte existujúce svetové strany, sa potkla pri cúvaní. Taký des v očiach ste mohli vidieť,... vlastne ste ho nikde nemohli vidieť. Dogy sa ani nepokúšal prenasledovať ďalších troch. Pozrel sa na mňa, jeho spaľujúce oči sa pozreli na mňa a vtedy som pochopil. Pochopil som, že jediná bytosť na ktorú sa môžem spoľahnúť v tomto svete je on a dal som mu jasne najavo že on môže taktiež spoliehať na mňa. Bez toho aby som mu musel ukázať čo má urobiť, vyskočil do výšky kde som mal nohy a jedným šľahnutím laby prerezal oceľové lano ktorým som bol priviazaný. Pád bol dosť bolestivý, ale pozviechal som sa a vytrhol som si oštep z hrude. Rana krvácala len mierne, našťastie ju netrebalo šiť. Pohladil som Dogyho za ušami a s bolesťou v nohách som si pozbieral batoh a veci z neho. "Poď kamarát, musíme si nájsť nejaký úkryt. Dnes to vyzerá na dosť nebezpečnú noc", ešte raz som ho potľapkal, on trochu zakňučal a spolu sme sa vybrali do už tmavého šíreho neznáma.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-441679257420306262012-03-26T20:36:00.000+02:002012-03-28T11:29:18.847+02:00Ťažké dni, časť 8Prebral som sa ráno, mohlo byť tak okolo deviatej. Hodinky mi už dávno prestali chodiť a orientoval som sa podľa pachu raňajšieho blata. Z tej noci čo sa stratil Dogy si veľa nespomínam, dokonca aj zbraň sa mi niekde stratila. Domáca pálenka Starca mi riadne udrela do hlavy a do spevu mi teda nebolo. Nenávidel som keď ma hneď za rána napínalo. Ťažko som sa pozviechal a snažil sa zaostriť. Zistil som, že som zašiel dosť hlboko do lesa, zaspal som v nejakej jame, ako chlapci za čias druhej svetovej vojny. Ruky ma riadne oziabali, vybral som si rukavice, ktoré som si pribalil ešte v podzemí u Erika. Erik, spomenul som si naňho a na jeho ľudí, ktorých život závisel na vlásku, na mne. Jedinou záchranou som im bol ja. Vedel som od prvého okamihu, že to je samovražedná misia, ale čo je to za život na tejto pustatine ? Tak aspoň pomôžem iným. Končiny v ktorých sa nachádzalo vodu filtrujúce zariadenie bolo nielenže nebezpečné kvôli radiácii, ale aj kvôli zmutovaným zvieratám - hlavne tie divé svine mi robili starosti. K cieľu mi ostávalo už iba nejakých pár hodín cesty pešo. Les tu bol dosť hustý a tmavý.
Ospalý som sa začal predierať húštím a snažil sa urobiť čo najmenej hluku. Nedarilo sa. Popadané konáriky mi praskali pod topánkami a vydávali rachot ako delobuchy. Niečo sa mihlo po mojej ľavej strane, bolo to veľmi rýchle, zachytil som iba tieň. Tep sa mi zrýchlil zo 60 na 130 rán za sekundu. 130 rán bičom, povedala by moja múdra babka. Nech je jej nukleárna zem ľahká. Začal som vnímať svoje dýchanie aby som sa upokojil a pokračoval som ďalej. Predral som sa cez to najväčšie húštie a vydral sa hore kopcom, kde už končila hranica lesa.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://www.gamebanshee.com/images/stories/spotlights/wasteland2-1.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="306" width="430" src="http://www.gamebanshee.com/images/stories/spotlights/wasteland2-1.jpg" /></a></div>
Tu sa mi naskytol pohľad na zrúcané mesto a ja som vedel, že niekde tu je cieľ mojej cesty. Už ho len nájsť. Je to ako hľadať stroj na filtráciu vody v kope ruín. Zišiel som z úpätia. Vzduch už nebolo cítiť po raňajšom blate, ale bolo v ňom cítiť niečo nezvyčajné. Spomínal som nedávno diviaky však ? No, ten nezvyčajný puch, teda skôr smrad hnijúceho mäsa nebol z nich. Bol z rozkladajúcich sa tiel po ktorých som práve chodil teda skôr brodil sa v nich. Po členky v tom naj-hnusnejšom svinstve aké si viete predstaviť z toho čo len nedávno chodilo po tomto zavšivavenom svete. Každou sekundou som mal pocit, že sa k týmto rozpadlíkom pridám. Bolo mi strašne zle. Stovky tiel sa prevaľovali sem a tam. V tom som si uvedomil jednu nie veľmi príjemnú vec, čo bola horšia ako to v čom som sa brodil. Niekto tu tie telá predsa musel nanosiť. Rany bičom sa ozvali, čím ďalej tým viac. Zrazu som cítil z každej strany pohľady ktoré ma prepichovali ako klince. Snažil som sa čo najrýchlejšie vyplávať z toho svinstva. Prišiel som k ďalšej hranici, tentoraz z tiel. Prekročil som ju. Spoza jedného múra sa vynorilo ani nie 200 metrov odo mňa 6 postáv v otrhaných handrách a s primitívnymi oštepami v rukách. Strhol som sa, vydesene som tam stál a nohy ma nie a nie poslúchnuť. Po pár sekundách sa mi podarilo prinútiť ich utekať. Utekal som o život. Strhol som to do centra ruín, kde som zbadal zbúraný domček. V ňom som už videl svoje útočisko. Zmýlil som sa. Akonáhle som vbehol dnu, nezbadal som na zemi slučku ktorá sa stiahla akonáhle som na ňu stúpil. Svet sa mi obrátil hore nohami (doslovne). Najprv mi z batohu povypadávali drobnosti a potom sa skĺzol aj on. Začala sa mi točiť hlava a v pozadí som uvidel tých šesť postáv. Ešte stále mali na sebe oblečené otrhané handry. Predtým ako mi jeden z nich zapichol oštep do hrude som uvidel jeho smutný, ospravedlňujúci výraz. Mojou poslednou myšlienkou bola pasáž z biblie z evanjelia podľa Jána 12,24...
<blockquote><b>Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.</b></blockquote>Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-3470053249253400182012-03-20T13:44:00.001+01:002012-03-20T19:01:21.938+01:00Ťažké dni, časť 7Keď sa Dogyho pán stratil za mohutnými dverami polozrúcaného kostola, zaškrabkal na dvere a ticho zakňučal. Čakal že mu hneď príde zvnútra niekto otvoriť a dovolí mu ukryť sa pred týmto bezútešným prostredím. Zvnútra ale nikto nechodil. Začal oňuchávať okolie, keď tu zrazu ucítil ten čudný pach, ktorý už dôverne poznal. S ňufákom pritlačeným k zemi prepletal svojimi labkami rýchlejšie a rýchlejšie. Stále bol bližšie čomusi, čo vnímal ako blažený pokoj. Jeho oči žiarili tmavočervenou žiarou, hoci on o tom nevedel. Zrazu videl jasnejšie ako kedykoľvek predtým, aj sluch sa mu zlepšil. Počul každé pohnutie lista vo vetre v okolí 300 metrov.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiE4X61kTN2BTUrq6PDJH9uekFRdpt2V10beZnfFOeOWotjjc_7dED-EeZ2vr1pCEMiEDYSVQp2BeGNILiIQP_cLva1hchI-MBTWb8xmqkfazFn7fcFCjL-RPXtC7BxKLDgbi5udb0Xe1o/s400/PitchBlackCave001.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="270" width="400" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiE4X61kTN2BTUrq6PDJH9uekFRdpt2V10beZnfFOeOWotjjc_7dED-EeZ2vr1pCEMiEDYSVQp2BeGNILiIQP_cLva1hchI-MBTWb8xmqkfazFn7fcFCjL-RPXtC7BxKLDgbi5udb0Xe1o/s400/PitchBlackCave001.jpg" /></a></div>
Jeho čuch ho dostal k nore, podobnej tej, na ktorú narazil predtým ako zajali jeho pána. Vyzeralo to skôr ako tunel v zmenšenom vydaní, akoby bol postavený priamo pre Dogyho. Vošiel dovnútra. Jeho zaprášená a mastná srsť sa jemne zježila. Niečo tajomné ho pobádalo aby išiel stále ďalej.Po pár metroch opatrnej chôdze sa zjavila jaskynná sieň s oslepujúcim svetlom. V strede tohoto prírodného komplexu bol na podstavci z vápenca zdroj tejto žiary. Bol to obsidián, priesvitný ako tmavé sklo a veľký ako päsť malého chlapca. Žiara vychádzajúca z jeho útrob bola neskutočne biela, ako panenský Alpský sneh. Dogy zakňučal a priblížil sa k tejto hornine. Ľahol si na studenú dlážku a ticho oddychoval. Zomieral. Zomieral nedočkavosťou čo sa bude diať ďalej.
Oslepujúce svetlo v jaskyni zhaslo. Pocítil jemné pichanie ihličiek vo svojom mozgu. "Dogy, dáme ti úlohu", ozval sa hlas v jeho hlave. "Keďže cestuješ s jedným, pre náše plány, veľmi dôležitým človekom, potrebujeme od teba aby si ho chránil. Vieme, že doteraz si ho ochraňoval ako normálny pes, lenže odteraz budeš niečo viac. Budeš mať schopnosť rozoznať nebezpečenstvo ešte skôr ako príde. Budeš odolný voči radiácii a budeš mať silu väčšiu ako pár zdatných mužov. Ďalšie schopnosti možno zistíš časom. Nie je už času na ďalšie rozpravy. Utekaj, tvoj pán je v nebezpečenstve..." Dogy sa zrazu prebudil v tmavej jaskyni. Jeho oči žiarili červenou žiarou a táto prenikavá žiara mu už ostala do konca života.
Všade bola nepreniknuteľná tma. Začal sa vracať späť po svojom pachu. Na konci tunela už uvidel svetlo a potešil sa mu. Keď vyšiel von, bolo už ráno. Zrazu zacítil niečo, čo sa nedalo odignorovať. Nebezpečenstvo ktoré hrozilo jeho pánovi, Jodimu. Rozbehol sa ako o život.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-65240762999038293172012-03-19T15:46:00.002+01:002012-03-27T14:55:04.239+02:00Ťažké dni, časť 6Ako som vyšiel z tunela, objavila sa predo mnou scenéria zničeného mesta, rieka bola tmavá, akoby niečo skrývala. Niečo tajomné, čo sa nemalo dostať na svetlo sveta. S Dogym sme prešli okolo mosta na ktorom stála zhrdzavená lokomotíva. Napriek pustatine, kde v okolí pár kilometrov nebolo ani živej duše, som na sebe cítil uprené pohľady.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://digital-art-gallery.com/oid/0/1300x662_252_Danube_2013_2d_post_apocalyptic_landscape_picture_image_digital_art.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="280" width="550" src="http://digital-art-gallery.com/oid/0/1300x662_252_Danube_2013_2d_post_apocalyptic_landscape_picture_image_digital_art.jpg" /></a></div>
Mesto v ktorom sme boli som nepoznal. Tabuľke označujúca jeho koniec bola už dávno zhrdzavená a nečitateľná. Dogy sa zdržiaval častejšie pri mne. Jeho občasné kňučanie a vrčanie ma trochu znervózňovalo, ale pomaly som si na to zvykal. Za tabuľkou bola len pustina, viditeľnosť bola len na jeden kilometer. Cestou na miesto určenia sa toho veľa neudialo, až na jednu milú udalosť, ktorá mi vyčarovala úsmev na mojej vetrom ošľahanej tvári. V jednom úseku som zbadal lúč slnka, po toľkých rokoch. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby som videl svoju milú po týždňovke v uránovej bani. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale uvedomil som si, že vybočiť z cesty by nebol dobrý nápad. Takisto som nevedel odhadnúť v akej vzdialenosti je tento nádherný úkaz. Nechal som teda lúč lúčom a pobral som sa ďalej. Pred vstupom do zóny kde sa nachádzalo zariadenie na čistenie sa objavil na kopci kostol. Bol trochu v dezolátnom stave a ani vežu už nemal. Niečo mi hovorilo,že tam musím ísť. Všimol som si ale, že sa oňho niekto celkom stará. Opatrne som podišiel a pootvoril vŕzgajúce drevené, kovom obyté vráta. Privítalo ma prítmie a vpredu pri oltári som zbadal zhrbenú postavu v kapucni. Pomaly som k nej podišiel a chytil ju za rameno. Pod látkou som ucítil len kosti a zrazu kostolné ticho prehlušili padajúce kosti nebohého. Zrazu som pri hlave cítil niečo kovové a aj zvuk nabíjania náboja do komory zbrane mi nebol cudzí. Teraz som preklínal sám seba, že som nechal Dogyho vonku. Vzápätí sa ozval hrúbý hlas: "Veľmi, ale veľmi pomaly sa otoč, priateľu." Pri slovíčku "priateľu" neznámy hlas trochu zachrapčal. Pomaly som sa otáčal a do zorného uhla sa mi pomaly dostávala ďalšia postava v kapucni, tentoraz aj s prilepeným mäsom na svojich kostiach. Bol to dosť starý muž, vlasy mal až biele. Tipoval som mu nejakých 80 rokov, ale ruku mal pevnú. Ani na sekundu som neváhal, že keby ma chcel zabiť tak to urobí bez mihnutia oka. "Nevyzeráš ako tí ostatní z pustatiny, povedz mi kam kráčaš a čo je tvoj cieľ. A hlavne prečo si zavítal do tohto Božieho prístrešku ?", prezeral si ma svojím ostrým, prísnym pohľadom. Povedal som mu, že len tadiaľ prechádzam. O tajomnom zariadení na vodu som mu radšej nič nepovedal. Nechcel som riskovať. "No ako si ťa tak prezerám, myslím že ti môžem dôverovať. Ale ver mi, pri najmenšom náznaku nejakého podrazu ťa zmetiem z tohoto Bohom opusteného sveta." Ukázal rukou na neďaleké dvere do sakristie. Po vstupe ma osvetlilo teplé svetlo sviečok ktoré tu blikotali v nejednotnom upokojujúcom rytme. Sadli sme si a on mi strčil do rúk hliníkový hrnček s alkoholom. "Daj si, moja domáca, vlastnoručne vyrobená. Nielenže dobre maže, ale aj zabíja bunky", uchechtol sa starec a nalial si ďalší pohárik. Potom ako otočil aj druhý pohárik hore dnom sa ma skleneným pohľadom opýtal: "Veríš v nebo ? Alebo v peklo ?". Začudoval som sa nad touto otázkou, ale odpovedal som: "verím len v to čo sa deje teraz, ale myslím že musí byť nejako rozlíšené dobro od zla, niekto tomu hovorí karma, niekto Boh,...". Starec si nalial ďalší pohár, mne tiež trochu ulial a začal rozprávať:"Poviem ti jeden rozdiel, dosť zásadný, medzi nebom a peklom. Jeden človek mal možnosť vidieť ako to vyzerá v pekle aj v nebi. Najprv ho doniesli do pekla. Tam boli všetci okolo stola, namiesto rúk mali lyžičky, ale tie boli také dlhé, že si nevedeli trafiť do úst. Všetci boli hladný, bolo to peklo. Potom sa ten človek dostal do neba a tam takisto, všetci sedeli pri stole plnom jedla. A tiež mali namiesto rúk lyžičky. Ale namiesto tých z pekla boli šťastný, sýty. Vieš prečo ?", spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som len pokrútil hlavou. "Pretože sa kŕmili navzájom, chápeš. Chápeš o čom to všetko je ?", zachechtal sa starec a rozkašlal sa. Už bolo vidno že je trochu pripitý. Ja som sa len zahľadel do zeme a pochopil som prečo to robím. Prečo idem hľadať nejaké vodu filtrujúce zariadenie pre niekoho úplne cudzieho. Starec sa pobral k zadnej stene kde bolo prítmie, zaľahol a za chvíľu začal chrápať. Ja som sa nečujne vytratil a stále zamyslený som sa predrel cez ťažké dvere. Privítala ma čierna noc až by sa dala krájať a ťažké kvapky dopadávali na rozbahnenú zem. Z toho alkoholu sa mi trošku motala hlava, ale stále som vnímal a niečo mi tu nesedelo. Zrazu som si všimol že sa Dogy niekde stratil.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-18254460948252871692012-03-13T15:54:00.000+01:002012-03-19T15:53:03.721+01:00Ťažké dni, časť 5Dogy sa ukľudnil a tajomná žiara v jeho očiach zmizla, ale zmena v jeho správaní bola badateľná. Začínal som pochybovať o jeho lojalite ku mne, ale momentálne som tomu nevenoval nejakú extra pozornosť. Dvihol som sa od Dogyho a začal som sa obzerať po menšom skladíku kde ma priviezli, aby som si povyberal výstroj a výzbroj na moju dlhú púť. V držiakoch na zbrane boli poukladané ruské AK-48 a americké M17. Taktiež tam bolo do nich aj veľa zásobníkov. Na stene oproti boli na vešiakoch zavesené ochranné obleky proti radiácii - špeciálne upravených, a zopár plynových masiek, aké som videl na tých ktorý ma "zajali".
Ja som si vybral z regálu jednu AK-48 s piatimi zásobníkmi /náboje s priebojnými hlavičkami/. Všetky zásobníky som poukladal do svojho batohu a ešte jeden som si zobral a pripevnil ho za opasok. Bola tam aj jedna kevlarová nepriestrelná vesta, ktorú som si hneď navliekol a zakryl ju svojou zafúľanou flanelkou. Našťastie mi vrátili môj požičaný kabát, ktorý som tiež zabalil do svojho batohu. Granát som si zobral len jeden. V rohu som ešte zazrel pohodené lano, ktoré som si tiež zabalil a vybral som sa späť za Erikom. Dogy ma poslušne nasledoval, ale trochu zlovestne kňučal. Myslel som, že keď ma Erik zbadá s vecami ktoré som si pobral tak bude zúriť, ale on sa ma s kľudom Leninovho ducha opýtal : "To si si zobral iba toľko ? Poď ešte ti musíme pribaliť nejaký proviant." Obišiel svoj stôl, ešte sa zháčil a podišiel k mape, na ktorú minule ukazoval, strhol ju a podal mi ju. Ja som ju bez slova zložil a založil si ju do vnútorného vrecka.
Prešli sme do kuchyne podzemného zariadenia, teda ak sa to dalo nazvať kuchyňou a on ma zaviedol do neďalekej špajze. Podal mi väčší balík a povedal : "to máš na cestu, sušené mäso, radšej ti nepoviem z čoho je, a potom tam máš aj pár konzerv s tuniakom. Bohužiaľ, vodu si budeš musieť zadovážiť sám. Ale po tom ako nám donesieš to zariadenie tak jej budeme mať habadej". Poďakoval som mu, a poprosil ho nech ma už vyvedie vonku. Nerád som ostával v stiesnených priestoroch. "Rozumiem, ani nevieš aké máš šťastie s tvojím darom. Môcť si tak chodiť kam len chceš. Ale nezávidím, prajem ti to. Tak poď kamarát, odvediem ťa k východu", vyšli sme z kuchyne a po úzkej uličke popri pár stanoch ma zaviedol do temnej spleti chodieb, kde boli na zemi červenou farbou (alebo krvou?) nakreslené šípky.
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;">
<a href="http://heartgold.net/faq/images/5/5c/Dark_Cave-Day.png" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="160" width="256" src="http://heartgold.net/faq/images/5/5c/Dark_Cave-Day.png" /></a></div>
Po troch minútach sme sa za svetla sviečky dostali k uzáveru vo výške pása, ktorý vyzeral ako by bol z ponorky. Erik pootočil kľukou a väko sa otvorilo. Dnu zavanul jemný vánok. Dvihol som Dogyho a pomohol mu. Potom som prestrčil aj svoj vak a pušku. Podal som Erikovi ruku, stisk mal pevný a rozhodný. Nečudo že mu verili, bol to rodený vodca. Pretiahol som sa cez neveľký otvor a vykročili sme slabo osvetleným tunelom von za svetlom.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-53389431591791579812012-03-09T09:57:00.000+01:002012-03-27T14:49:20.431+02:00Ťažké dni, časť 4Prebudil som sa v úplne tmavej miestnosti. Na temene hlavy som cítil vlhkú škvrnu, ktorá určite nebola od vína. Sadol som si a začal uvažovať o tom kde to môžem byť, čo sa stalo s Dogym a čo ma tu môže čakať. Príšerne ma bolela hlava a bola mi zima. Požičali si moju požičanú teplú bundu. Nemal som poňatia o čase, ani priestore. Po dlhom čase, ktorý mi pripadal ako veky sa so škripotom otvorili ťažké kovové dvere a dnu vniklo roztrasené svetlo sviečky z lampáša, ktorý držal mohutný chlap. Bez slova ku mne vykročil, pozrel mi ranu a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vstať. Držiac ma stále za ruku sme sa pohli, a on ma viedol po tmavých betónových chodbách. Pripomínalo mi to nejaký bunker v podzemí. Asi po sto metroch sa za ďalšími dverami rozprestierala krajina, podzemná krajina z blata, kovových trámov a betónových stĺpov, plná ľudí a zvierat. Puch tu bol na nevydržanie, napínalo ma statočne, ale po pár minútach som si zvykol. Miešali sa tu pachy ľudí, zvierat a plesne z vlhkosti. Zhora presvitali lúče svetla z nejakého umelého osvetlenia.<br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="http://digital-art-gallery.com/oid/33/640x320_7251_Underground_base_2d_characters_post_apocalyptic_boat_city_underground_picture_image_digital_art.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="220" width="540" src="http://digital-art-gallery.com/oid/33/640x320_7251_Underground_base_2d_characters_post_apocalyptic_boat_city_underground_picture_image_digital_art.jpg" /></a></div><br />
Prechádzali sme popri primitívnych príbytkoch dosť špinavých ľudí (vodu asi nevideli dosť dlhý čas), videl som tam rôzne vekové kategórie od mladých po starších ľudí, jedine starcov a starenky som nikde nevidel. Po chvíľke sme došli k ďalším masívnym dverám, za ktorými sa nachádzala menšia kancelária, steny boli oblepené mapami. Niečo mi tie mapy pripomínali, no nevenoval som tomu nejakú extra pozornosť. Za stolom stál mladík, mohol mať tak okolo tridsať. "Vitaj Jody, odpusť to zaobchádzanie, ale nemohli sme inak...", ozval sa chlapík, ktorý ako to vyzeralo to tu celé viedol. "Nestretávame často ľudí s tvojimi schopnosťami, odvážiť sa chodiť po povrchu len tak bez ochranného odevu,... čo si zač ? Ale odpusť, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Erik, títo ľudia naokolo mi dôverujú. Nerád sa označujem za ich vodcu, ale počúvajú moje rady, takže sa snažím ich nesklamať.", ukázal na stoličku oproti svojmu stolu a ja som si sadol. "Máme pre teba jednu úlohu, samozrejme nechceme aby si ju robil zadarmo.", Erik si potiahol z tmavej cigarety ktorá mu horela už pri mojom vstupe. Ja som ho len ticho počúval, a prikývol som. "Fajn, tak sme dohodnutý, ale pozor, nie je to nič jednoduché. Potrebujeme od teba aby si nám priniesol zariadenie na recykláciu vody. Náš prieskum ukázal, že sa nachádza tu", ukázal na jednu z máp na stene, kde bolo červeným nepravidelným kruhom označené miesto, "je to veľmi nebezpečná oblasť, pre nás nepreniknuteľná, ani s tým najlepším ochranným oblekom.". Zahľadel som sa na mapu a spoznal som to miesto. Bolo odtiaľto vzdialené dobrých 80 kilometrov, bolo to miesto najkrajších spomienok. Teraz tam bola len nehostinná krajina plná nebezpečných hôrd a zmutovaných zvierat. Erik mi ešte povedal všetky podrobnosti k tejto výprave a poslal ma s tým istým mohutným chlapom čo ma sem priviedol do skladu, aby som sa mohol vystrojiť. A Dogy ? Dogyho som našiel priviazaného blízko pri sklade, keď sme sa obaja uvideli, div nevyskočil z kože. Prišiel som k nemu a on ma začal oblizovať, celý šťastný že vidí svojho pána. Ale niečo tu nehralo, bol to Dogy, ale bol nejaký iný. Spýtavo som sa pozrel na chlapíka ktorý mi robil doprovod, on len pokrčil plecami a povedal: "Po tom ako sme ťa uniesli, si k nám našiel cestu sám, a bol už takýto." Ešte raz som pozrel do Dogyho očí a uvidel som tam jemne matnú červenú žiaru...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-76780912835336167942012-03-05T22:19:00.002+01:002012-03-27T13:40:13.668+02:00Ťažké dni, časť 3Pobalil som všetky veci do batohu, navrch som opatrne uložil vínko ktoré som našiel a pobral som sa von. Hmla sa už trocha dvihla takže aj viditeľnosť bola lepšia. Dogy sa išiel vyvenčiť a popreťahovať si kosti. Ja som ho nasledoval a vychutnával si jemný vánok na svojej zarastenej tvári. Zahľadel som sa na slnko, ktoré bolo vidno len ako biely plný kruh, vôbec neoslepovalo. Ako by aj mohlo keď medzi mnou a ním boli husté rádioaktívne mračná, ktoré už od nepamäti pokrývali väčšinu kontinentu. Vybral som sa po vlhkej tráve a zamieril do úkrytu lesa. V lese bolo hlboké prítmie. Na pokožke bol cítiť studený vietor aj napriek kvalitnej, trochu otrhanej, vetrovke ktorú som si požičal od vandráka. Bohužiaľ, jemu už bola nanič. Keď som ho našiel, ležal s prestrelenou hlavou na burinou zarastenom poli. Vedľa neho bol .45ka Glock. No, keď sa mám priznať, nepožičal som si len ten kabát... V lese som si musel dávať veľký pozor na šmykľavé slizké listy, ktoré prikrývali skaly. Dogy sa niekde zatúlal a v diaľke som začul jeho zúrivý štekot. Teraz som už cítil že ten pocit na pokožke nebol len zo studeného vetra. Cítil som prítomnosť iných ľudí, aspoň mi to tak môj inštinkt nahováral. <br />
<br />
<div class="separator" style="clear: both; text-align: center;"><a href="http://www.infobarrel.com/media/image/55808.jpg" imageanchor="1" style="margin-left:1em; margin-right:1em"><img border="0" height="346" width="461" src="http://www.infobarrel.com/media/image/55808.jpg" /></a></div><br />
Dogyho som našiel štekať pri nedaľekej nore. Rozbehol som sa k nemu, a už mi chýbalo iba pár krokov keď v tom sa mi podlomili nohy a prepadol som sa do nebezpečne vyzerajúcej jamy hlbokej dobrých pár metrov. Spadol som na chrbát, priamo na batoh. Pocítil som ako začalo niečo tiecť, niečo červené. Škoda, naozaj to bol dobrý ročník. Niečo mi hovorilo, že táto jama nie je prírodná. Akoby naraz uťalo a štekanie Dogyho utíchlo. Pozrel som hore, kde stálo päť osôb v čudesných odevoch akoby boli vyrobené z nejakých plastových trubíc, na hlavách mali plynové masky s nasadenými filtrami. Teraz už len ostávalo zistiť, či zmýšľanie týchto dobrákov je podobné tomu môjmu. Zisťovanie tejto skutočnosti na seba nenechalo dlho čakať. Zozadu ma ovalilo niečo do hlavy a ja som už len zisťoval hĺbku čiernoty mojej mysle...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-3637862490001174952011-08-11T10:28:00.002+02:002011-08-11T20:31:31.518+02:00Verím Pane 2011 - Tretí - piaty deň...alebo ako si už nespomínam, ale pokúsim sa.<br />
<br />
Piatok to bolo zasa rovnaké, vstávať okolo desiatej. Ranajky, dával som si nejakú salámku /ja viem, piatok :)/ s olivami, len tak s rohlíkom. Veľa si z toho dňa nespomínam, len viem, že som spoznal v kostole o piatej fajnú babu Aničku, ktorá spieva tiež v jednej kapele, bola z Božieho šramotu, vystúpenie mali v sobotu. Vedela všetky vtipy ktoré som rozprával, no ale nemusela mi ich kaziť :). Večer to sme parili s Happy people, hrali sa karty a tak. Išiel som spať už okolo druhej.<br />
<br />
Sobota bola výnimočná troma vecami. Marcel mal vystúpenie z ergo tancov /viď video/.<br />
<br />
<center><iframe width="425" height="349" src="http://www.youtube.com/embed/JTcqpNtNP-w?hl=sk&fs=1" frameborder="0" allowfullscreen></iframe></center><br />
<br />
Potom sme šli do kostola na piatu, hrali tam Amen kameň. Niečo neskutočné, keby také omše boli tak podľa mna veľa mladých ľudí by chodilo na omše. Tu je z toho nejaké video...<br />
<br />
<center><iframe width="560" height="349" src="http://www.youtube.com/embed/fF4Mb7V8S6s" frameborder="0" allowfullscreen></iframe></center><br />
<br />
Po omši sme sa pobrali do podniku kde mali hrať chlapci z Amen kameň. Hrali rôzne vypalováky od Queenu,... nespomínam si viac čo tam hrali, ale bola to pecka, a keď prišiel na rad saxofón, dačo neskutočné, vytanvocali sme sa, vyšalili a ja som skončil o druhej ráno v posteli, umretý, a ešte k tomu som aj ráno musel šoférovať. <br />
<br />
Nedeľa ráno o deviatej som vstal a začal baliť veci, zobudil som Marcela a ponosili sme veci do auta. Rozlúčili sme sa so všetkými a zobrali sme ešte aj Janku do Košíc. Cesta išla vpohode, síce som bol unavený ako ešte nikdy ale prežili sme :D. Trvalo to cca 3 hodiny a pol z Námestova až do Jasova. <br />
<br />
<center><iframe width="525" height="450" frameborder="0" scrolling="no" marginheight="0" marginwidth="0" src="http://maps.google.sk/maps?f=d&source=s_d&saddr=02901+N%C3%A1mestovo&daddr=Ko%C5%A1ice+to:Jasov&hl=sk&geocode=FaXh8QId7EwpASn9jp-n68gVRzG2JKi3yFdOAg%3BFWRs5wIdFF5EASl7lcZnG-A-RzHQi5fG0fcABA%3BFYfa5gIdEQdAASlXHF8a-gI_RzFwRpfG0fcABA&mra=ls&sll=49.044765,20.129165&sspn=1.366405,2.469177&ie=UTF8&ll=49.04507,20.1297&spn=0.73449,2.02866&t=h&output=embed"></iframe><br />
<small><a href="http://maps.google.sk/maps?f=d&source=embed&saddr=02901+N%C3%A1mestovo&daddr=Ko%C5%A1ice+to:Jasov&hl=sk&geocode=FaXh8QId7EwpASn9jp-n68gVRzG2JKi3yFdOAg%3BFWRs5wIdFF5EASl7lcZnG-A-RzHQi5fG0fcABA%3BFYfa5gIdEQdAASlXHF8a-gI_RzFwRpfG0fcABA&mra=ls&sll=49.044765,20.129165&sspn=1.366405,2.469177&ie=UTF8&ll=49.04507,20.1297&spn=0.73449,2.02866&t=h" style="color:#0000FF;text-align:left">Zväčšiť mapu</a></small></center><br />
<br />
Týmto chcem poďakovať Andymu, že ma pozval na túto akciu, na ktorej určite nebudem chýbať ani po budúce roky - ak mi to vyjde. A pozdravujem všetkých ktorých som tam spoznal, všetci ste super :).Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-21500336934777677762011-07-28T10:11:00.005+02:002011-07-28T17:30:47.854+02:00Verím Pane 2011 - Druhý deň...a ako som zažil slovenského Joa Satrianiho naživo.<br />
<br />
Po noci strávenej na zemi, karimatke a v spacáku ma ráno zobudil budíček - slastné *pssst*...nie to mi neznel nežný hlások ženy do uška, ale plechovka od Marcelovho Radleru :), čo spustilo reťazovú reakciu a naokolo som len počul *pssst*, *pssst*,... tak nepôjdem proti prúdu a už vykonávam aj ja, vo vyžiadanom tichu, to budíčklové *pssst*. Na raňajky som si dal paštétu so žemľou, a zapíjal som to. Veľa si toho nespomínam z toho dňa, tuším sme sa boli pozrieť na nejaké vystúpenia o piatej na omšu do kostola (krutá kázeň bola). Večer som bol s Andym na pizzu a okolo jedenástej sme sa šli pozrieť na vystúpenie, Hral Dušan Kulich (gitarista Z. Smatanovej), vlastne on nehral, on to dával, taký gurmán to bol :), niekto mu dal prezývku že slovenský Satriani. Veď sa presvedčte sami (ospravedlnte to zlé zaostrovanie, nemám so svojím novým mobilom ešte skúsenosti a bola tam tma :D).<br />
<br />
<center><iframe width="450" height="300" src="http://www.youtube.com/embed/na8984dm53Y?rel=0&hd=1" frameborder="0" allowfullscreen></iframe></center><br />
<br />
Po skončení sa konala Jam Session, najprv zahrali ľudia z workshopov 3-4 pesničky (počuť šaty od M. Gombitovej v podaní jednej holky bol fakt zážitok). Potom prišlo jammovanie, celkom fun to bolo, len to bolo už o jednej po polnoci a pár ľudí už pospávalo, priznám sa, že na okolo druhej hodiny v noci som už aj ja podriemkaval, únava robí svoje (<a href="http://jurajdrobny.blog.sme.sk/c/118690/Moze-knaz-zaspat-na-kazni-na-svojej-vlastnej.html">keď kňaz môže zaspať na svojej kázni</a> tak prečo nie ja na Jamme :). No ale po tom ako to celé skončilo (mimochodom konalo sa to v kultúrnom dome, cca 5 min pešo od gympla) sme sa pobrali na gympel, že ideme spať, ale po čerstvej nočnej prechádzke sa mi nejako nechcelo tak som si dal cigarku na odreagovanie. Andy v našej triede nebol tak som ho šiel hľadať, našiel som ho s ľudmi z Happy people, Amen Kamen, bol tam Jano /nadaný to človek so super spevom/, potom tam bol bubeník /nech mi je odpustené, ale netuším ako sa volal, strašne veľa ľudí som tam spoznal a nespomínam si na mená, mám skôr pamäť na tváre :)/ a nakoniec ešte Adam, tiež spevák z námestova. Pofajčievali vodnú fajku, tak som sa pridal, okolo pol piatej už som fakt zaspával na stoličke, tak som si šiel ľahnúť za svitania a spievania vtáčikov...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-38087550058291835402011-07-25T10:48:00.002+02:002011-07-28T08:41:13.124+02:00Verím Pane 2011 - Príprava a prvý deň...alebo ako si Tomáš uvedomil svoju vieru. <br />
<br />
V utorok večer som bol s kamarátom Marcelom na pivo. Rozprávali sme sa, že čo a ako ešte na zvyšok dovolenky a zrazu ma napadlo, že ak pôjde on tak sa ide na festival Verím Pane. (Na ktorý ma mimochodom pozval Andy - kapela Andy & P.R.C., jeho žena je moja sesternica, a za čo som mu veľmi zaviazaný). Takže sme sa rozhodli, ale pod podmienkou že si urobíme road trip a z Námestova (kde sa festival koná), pôjdeme do Ružinej na Orange JOJ Music Summer festival. <br />
<br />
V stredu ráno sme vyrazili okolo pol deviatej z Jasova. Cestu som vybral cez Smolník...Nálepkovo...SNV čo bola veľmi veľká chyba, pretože cesta z Mníška n. Hnilcom do Spišskej Novej Vsi (SNV) bola ako mesačná krajina. Ale prežili sme to, v SNV sme kúpili diaľničnú známku a natankovali a hor sa po diaľnici. Cesta od Popradu až po Východnú bola super, ubehala vpohode až nás chytila búrka, že po diaľnici sa ani nedalo poriadno ísť 30 nie to 130. Ale my sme išli tak 90, prispôsobil som jazdu stavu vozovky (aj keď som ju mohol prispôsobiť viac). V Ružomberku sme odbočili na Dolný Kubín a začala posledná etapa našej cesty. Na ceste sme postretávali pár odvážlivcov kamionistov ktorý obiehali a vytlačili nás skoro z cesty, alebo predbiehali z opačnej strany a my sme sa LTT vyhli zrážke s pár tonovým kolosom. Asi 30 km od cieľa som už bol veľmi hladný a tak som chcel niekde zastať, ale všade mali zatvorené z technických príčin, totiž ten dážď spôsobil potopu a v obciach nemali elektriku. Našťastie jeden obchod fungoval a tam sme si mohli nakúpiť nejaký proviant na festival. Príchod do Námestova bol prekvapivý, prekvapila ma hlavne veľkosť (malosť) mestečka. Bolo také útulné, všetko bolo po kope, bol som uchvátený. Prišli sme okolo jednej, o tretej mal prísť Andy tak sme si čakanie skrátili obedom a trochu sme sa prešli po okolí. Hneď pri mestečku (za amfiteátrom - aj tam sa konali vystúpenia kapiel) sa nachádza Oravská vodná nádrž. Andy došiel, išli sme sa zaregistrovať na Prezentáciu a prešli sme do Gymnázia kde bolo ubytovanie, zaparkovali sme, a vybalili. Večer prebiehal super, okolo siedmej hrala kapela Andy & P.R.C. a boli úžasný. Po ich koncerte som ešte s pár ľudmi išiel na pizzu do Palerma. Ako sme sa vrátili na gympel tak sme hrali karty asi do tretej ráno a išlo sa spať, no nie na veľmi dlho...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-24430065014628779292011-02-27T19:29:00.002+01:002011-03-02T12:04:13.159+01:00B#3Precitol som o pár hodín. Moja otázka nebola zodpovedaná, dostal som iba jednu poriadnu cez hubu. Kate odišla. Teraz som začal rozmýšľať čo robiť. Predpokladal som, že mi veľa hodín života neostáva, aj keď netuším prečo ma uniesla. Možno s tým malo čo dočinenia moje malé tajomstvo. Vedela o ňom iba ona. <br />
Písal sa rok 1999 keď sa to stalo. Jedného jarného teplého večera som uvidel z nášho víkendového domčeku nad obzorom jasnú žiaru. Sprvu som si myslel, že to boli nejaké poľovnícke autá, ale ten les bol nepriepustný a neboli tam žiadne cesty. Zvedavosť prevyšovala strach a tak som si teda pobral teplú vetrovku, nejakú vodu, nožík a baterku. Celé telo mi hovorilo, že takto v noci do lesa a sám nie je najšťastnejšie riešenie, ale čo keď sú to predsa "oni". Zatvoril som za sebou bránku a vykročil hore kopcom smerom k lesu. Povieval jemný vánok, bolo v ňom cítiť búrku. Noc bola tmavá, sem tam obláčik, mesiac nesvietil. Prešiel som cez húštinu a vošiel do ešte tmavšieho lesa. Zapol som baterku, pretože som sa nechcel dolámať na nejakom spadnutom strome. Les to bol dosť hustý, neraz som sa musel vracať, pretože spletité konáre mi zatarasili cestu. Blížiac sa k čistinke som ucítil dunenie, nielen ucítil, ale aj započul. V tom asi meter od kraja čistinky (ktorá skôr vyzerala ako kráter s hĺbkou 2 metre) som to zbadal. Konala sa tam veľká párty, ktorá sa niesla v duchu reggae. Bolo tam okolo 100 ľudí. Hudbu som nevnímal, pretože som zbadal ju. Kate. Stála tam, v bielych šatách, nádherná, zmyselná, Kate.<br />
Dívala sa na mňa, akoby okolo nebol nikto. Jej spaľujúci pohľad ma priťahoval, jej rozpustené blond vlasy boli ako zlatý dážď. Bola to láska na prvý pohľad.<br />
Po nádherných pár rokoch nášho spolužitia sme sa rozhodli zobrať, lenže vtedy som niečo o nej zistil. Nič príjemné, pracovala ako tajná agentka CIA. Sprvu som si myslel, že to je len náhoda, že mi o tom nemohla nič povedať, ale potom mi to došlo. Všetky tie roky, všetky tie noci strávené spolu. Všetko to bola lož, klamstvo.<br />
Sedel som s pohárikom v ruke a čakal som kým dôjde zo svojej "práce". Všetko som na ňu vybalil, že ako si to predstavuje takto ma raniť. Ona len ticho sedela vedľa mňa a počúvala. Potom ako mi došla para a mne neostávalo nič iné len mlčať. Pritom som chcel toho viac, chcel som rozbiť všetko naokolo, dostať zo seba tú zlosť, ale nezmohol som sa na nič. Moje čeľuste sa hýbali, ako som v tom návale horkosti rozmýšľal čo ďalej. "Je to kvôli tomu, že som vo vesmírnom programe?", opýtal som sa už kľudnejšie. "Nič ti nepoviem, mohlo by o ohroziť teba a aj naše dieťa.", preniesla s kľudom vraha Kate a ja som na ňu neveriacky pozeral. "Milovala som ťa !", precedila cez zuby Kate a zabuchla za sebou vychádzajúc dvere.<br />
Odvtedy som ju nevidel, až dodnes, uniesla ma z ulice ako nejakého prašivého túlavého psa. Obzrel som sa ešte raz po mojej cele a začal som rozmýšlať o úniku. Oči si už zvykli na tmu, takže som mohol aj pohľadom prehľadávať svoje okolie. Najprv som si oslobodil ruky, čo nebol až taký problém. Problém bol prísť na to ako sa odtiaľto dostať. Potom mi to došlo, uniesli ma, pretože som bol najdôležitejším človekom vo vesmírnom programe, ako sa približoval štart misie na Mars, no nemohol som sa tým teraz zapodievať, išlo mi o krk, možno aj o niečo viac.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-44357483148180816742011-01-26T16:02:00.001+01:002012-03-09T10:40:14.934+01:00B#2...a ja tiež. Autá ani nechodili, len nejaké ruské typy ktoré boli na takéto mrazy stavané, všetky mali na pneumatikách navlečené reťaze, takže sa zakúsavali do ľadovej pokrývky na cestách ako pyrane do zadku afrického krokodíla (Osteolaemus tetraspis). V jednom okamihu sa z poza rohu vyrútila dodávka s tmavými sklami, brzdy zaškrípali a reťaze sa zaryli do zrkadlovo čistej vozovky. Dvere sa otvorili a dvaja maskovaný ozbrojenci ma schmatli. Kedže som mal zamrznutú bundu tak som sa im veľmi jednoducho a rýchlo vyšmykol. Začal som utekať,...vlastne šmýkať sa. V tom som zrazu pocítil jemné pichnutie na zátylku a môj svet bol už len zahmlená spleť padajúceho mesta. Vlastne to nebolo padajúce mesto, padal som ja, a už len malátne som pocítil chlad snehu na svojom líci. <br />
Prebudil som sa v nejakej tmavej pivnici. Videl som len blikajúce svetlo spod dverí. V hlave mi bušilo ako keby som vypil liter medoviny. Snažil som sa poobzerať okolo seba, ale v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť, ešte aj ruky som mal zviazané za chrbtom. Pozbieral som všetky sily, použil som beduínske cvičenie na upokojenie dýchania. Tep sa mi ukľudnil a ja som mohol začať jasnejšie premýšlať. Ležal som na chladnej zemi, miestnosť mohla byť tak 2x3 metre veľká, možno tam boli nejaké okná, ale boli zatemnené. Zvuky som nepočul žiadne, iba sem tam pišťanie nejakého zvieratka. Snažil som sa zo všetkých síl spomenúť si, kto a prečo by ma takto chcel uniesť. Nič zlé som predsa nerobil (až na pár výtžností, vrážd, znásilnení a iné drobnosti). Zrazu som z diaľky započul ťažké topánky narážajúce na chladnú podlahu. Kľúče v dverách zarinčali a dvere sa otvorili. Sprvu ma oslepilo blikajúce svetlo. Potom ako som si na to ožiarenie zvykol, uvedomil som si, že v dverách stojí žena. Žena, ktorú by som tu čakal najmenej. "Pozrime sa, už si hore, dúfam že sa ti nič nestalo", povedala Kate a usmiala sa. Kate bola moja jediná láska, naposledy som ju videl pred 4 rokmi. Vtedy mi oznámila, že so mnou čaká dieťa a že musí odísť. Vraj by to nefungovalo a chce ho vychovávať sama. Teraz tu stála akoby sa nič nestalo. "Čo sa to deje, prečo si ma uniesla ?", padla otázka do pléna. Kate sa zachmúrila a nepovedala ani slovo.Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-30331834223398288462010-12-16T16:10:00.000+01:002010-12-16T16:10:18.390+01:00B#1Zobudil som sa do zmrznutej, zimnej, zatuchnutej ranajšej izby v ktorej som spal. Z kuchyne sa ozývali nadávky, akoby sa niekomu zaškripol prst do konzervy na ktorú mal práve chuť. Nadávky ustali a ja som už len počul tresnúť dverami, až sa museli všetci nebožtíci (rozumej dôchodcovia, pozn. autora) z bytu v posteli prevracať. Očúchal som si svoje zvlhnuté oči, veď som ich nepoužíval už osem hodín, a poobzeral sa okolo seba. Všetko bolo po starom, ako vždy tam bolo pusto a smutne. Ako každé ráno. Do kúpelne som sa samozrejme nedostal, keďže ju okupoval niekt iný. Nemal som chuť zistovať kto to bol a tak som sa pobral obliecť sa do svojho bežného pracovného úboru v ktorom vykonávam svoju každodennú pracovnú činnosť. Z huby mi samozrejme páchlo ako stádu divých pakoní, ale nevadí, aspoň kvôli niečomu si ma ľudia všimnú. Vyletel som z dverí bytu a zavrel som ich s jemnosťou chirurga. Opak bol ale moj vzostup z výšin tretieho poschodia. Ten rachot narážania mojej podrážky na schody bol taký impresívny, že otrasy zaznamenala aj pobočka ÚSČ (Ústav Seizmologickej Činnosti) v Bratislave. Vyšiel som z bytovky a narazil som do nepreniknuteľnej steny mrazu, ktorá ma ovalila. Akonáhle moja teplá bunda nabrala mrazivé kúsky (nie ovocia) ľadu, pohyb po tejto zamrznutej krajine bol lepší. Vlastne to ani nebol pohyb, všetci sa len šmýkali a ...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-49164578316631724142010-12-04T14:37:00.001+01:002013-05-06T09:44:38.353+02:00Ťažké dni, časť 2Poznáte ten pocit, ráno sa zobudíte, len tak pozeráte do blba a premýšľate, ako to že už vás netrápia veci, ktoré vás trápili pred spaním. Lenže to je len taký chvíľkový pocit, mozog ešte nenabehol na pracovnú hladinu, nepripojili sa pamäťové miesta v ktorých sú tieto myšlienky a spomienky uložené. <br />
Zobudil som sa okolo piatej nadránom. Dogy ešte spal, hrudník sa mu kľudne dvíhal, ako plynule dýchal. Závidel som mu že sa ešte nezobudil a mohol tak ešte naberať energiu. Dogyho som našiel na jednom starom šrotovisku, bol chytený do pasce, ktorú tu predpokladám nastražil nejaký hladný človek. Skuvíňal až ho bolo počuť na pol míle ďaleko. Spočiatku som ho chcel nechať tak, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ale zľutoval som sa a išiel ho vyslobodiť z utrpenia. Nakoniec som dobre urobil, veď spoločník sa mi v tejto nehostinnej krajine predsa zíde. Teraz tu ležal a spal pokojným spánkom šteňaťa.<br />
Prespali sme v jednej opustenej pivnici neďaleko jedného domčeka na farme. Bolo tu pár plechoviek so zaváranými broskyňami. Dve sme zjedli na večeru, Dogymu veľmi takýto druh jedla nesedí, veď je to vlk, ale naštastie pochopil, že ak chce prežiť tak mu to zatiaľ musí stačiť. Vždy ho chlácholím že raz nájdeme aj nejaké to mäso. Pobral som sedem týchto plechoviek a odložil ich do vaku. Nevzal som ich všetky, aby ma tá záťaž nebrzdila. Vonku už začalo divné počasie a zháňať prístrešok bolo čoraz náročnejšie. Skoršie sa zotmievalo a ostať v noci nekrytý bolo životu nebezpečné.<br />
Otvoril som dvere pivnice, vonku ma zahalila mliečna hmla, bolo sotva vidno na desať krokov. Vykročil som do chladného rána. V noci trochu nasnežilo, a tam kde sa sneh ešte neroztopil mi pod nohami vŕzgal sneh. Urobil som menšiu obhliadku miesta. Po okolí som nenašiel žiadne stopy a tak som sa pokojne vrátil do pivnice. Dogy sa už prebral, čakal ma a pozeral na mňa svojimi hladnými modrými očami. Otvoril som ďalšie dve konzervy so sladkými broskyňami a nabral mu do misky. Svoju konzervu som vyjedal len rukami, o príbore som si mohol nechať len zdať. Vlk svoju porciu hltavo prehltol, pozrel na mňa či náhodou ešte niečo nemám. Potľapkal som ho po šiji a ospravedlňujúco som pokrčil plecami.<br />
"Neboj bude to dobré, dnes sa pokúsime uloviť nejaké mäsko", povedal som mu, Dogy sklopil uši a tíško zakňučal. Poobzeral som sa po pivnici, či nenájdem niečo užitočné predtým ako to tu opustíme. Našiel som len nejaké náradie, staré noviny, prázdne plechovky. Po zemi boli rozbité fľaše vína. Naštastie jedna fľaška ostala celá a tak som sa potešil aspoň tomuto prísunu antioxidantov v podobe červeného vínka. Na fľaške bol napísaný rok 2010. Bol to dobrý ročník...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-58618921064340355952010-04-05T22:23:00.008+02:002012-03-19T15:54:55.776+01:00Ťažké dni, časť 1<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhPnM29UGF1jg7kwocpXPDKL7VkXkrjUsQaAVWmKdAcqcSAnnglYkb_psgx09nvQNlImSI-bh3egV8_Sr-04duoihnK7calpdSgJBGi6UFeybHYFBtxZzlDG3seHsZRb5h-yCRDHUr9GVs/s1600/02Post-Nuke.b.jpg"><img style="display:block; margin:0px auto 10px; text-align:center;cursor:pointer; cursor:hand;width: 288px; height: 400px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhPnM29UGF1jg7kwocpXPDKL7VkXkrjUsQaAVWmKdAcqcSAnnglYkb_psgx09nvQNlImSI-bh3egV8_Sr-04duoihnK7calpdSgJBGi6UFeybHYFBtxZzlDG3seHsZRb5h-yCRDHUr9GVs/s400/02Post-Nuke.b.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5456757318980997042" /></a><br />Zasa som mal ten sen. Sen všetkých nás z milióna, ktorí prežili nukleárny dážď. Sen o svojej minulosti, blaženej minulosti. Nikto nevie kto vypustil atómové zbrane prvý. Či to boli Rusi, alebo Američania ? Niečo sa šepkalo, že to začal Irán. Teraz je to už úplne jedno. Neexistujú žiadne národy, žiadny američania, rusi, mexičania, afričania, číňania, japonci,... . Existuje už len ľudstvo. Veľmi pomaly rozrastajúce sa ľudstvo. Atómová katastrofa, tiež známa aj ako armageddon vypukla v roku 2024. Nevie sa presne v ktorý deň, nevie sa v ktorý mesiac. Vie sa len rok. Teraz sa píše rok 2032. Chodiť po vonku sa dá len v niektorých zonách na niektorých kontinentoch. Teda ak sa dá hovoriť o kontinentoch tak ako sme ich poznali v minulosti. Väčšina vôd sa vyparila, neexistujú už moria, oceány už nie sú to čo bývali, a modrú či azúrovú farbu v nich už márne budete hľadať. V ten ďeň žilo na zemi niečo cez 14 miliárd ľudí. Nedá sa povedať či žilo, alebo len prežívalo. Všade panovala panika, niektoré krajiny stratili svoje vlády, panovalo bezvládie. Každý si robil čo chcel. Afrika bola najväčším čiernym veľkoobchodom s ľudmi, zbraňami a drogami. Žiadna z veľmocí sa neodvážila zasiahnuť proti tomuto africkému kontinentu, pretože nemali takú armádu s ktorou by to zvládli. A možno bol armagedon pokusom o vyhladenie tohoto neduhu na zemi.<br /><br />Volajú ma Jody, som jedným z posledných ľudí na zemi, ktorý sú odolný voči rádioaktivite a môžu chodiť po zemi bez ochranného obleku. Konkrétne je nás niečo cez desaťtisíc. Toto je môj príbeh o tom, ako som prežil vo svete. Vo svete, ktorého sa každý obával. Vo svete, ktorý nevedelo popísať ani množstvo autorov filmov a kníh. Vo svete, kde neexistujú žiadne pravidlá, dokonca ani tie fyzikálne...Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-7449171941628111688.post-60645918823769874602009-12-19T17:31:00.006+01:002009-12-19T19:19:14.175+01:00Avatar<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgcwSBHnKlWJfGCxXposfLCudZQnnQQ9VmoSwjhdyQdNLSHhHSM9XTzA3P0PznacYx9MrHor_ZEvrPJ7o8dpufbGbyGPJ-G49o-kuwHXG3fft4vyGxW4VUkXKRXB3hqG4orzjvyzBGpXqc/s1600-h/2777555-avatar.jpg"><img style="display:block; margin:0px auto 10px; text-align:center;cursor:pointer; cursor:hand;width: 320px; height: 180px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgcwSBHnKlWJfGCxXposfLCudZQnnQQ9VmoSwjhdyQdNLSHhHSM9XTzA3P0PznacYx9MrHor_ZEvrPJ7o8dpufbGbyGPJ-G49o-kuwHXG3fft4vyGxW4VUkXKRXB3hqG4orzjvyzBGpXqc/s320/2777555-avatar.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5417013497922146450" /></a><br />Po prvom zhliadnutí <a href="http://www.youtube.com/watch?v=cRdxXPV9GNQ">traileru</a> som hneď vedel že na to musím ísť do kina, aj keď som už hneď vedel ako to asi skončí. Nevadí, aj tak som išiel (bol som už 2x :) a také zimomriavky som nemal hádam z čias Pána Prsteňov. Excelentné vizuálne dielo, svet do ktorého sa ponoríte a už sa z neho nechcete vynoriť do reálneho sveta medzi betónovú džungľu mesta. Po zhliadnutí som pocítil niečo ako chuť dostať sa do toho sveta, presne ako som to robil keď som bol ešte mladý (resp. dieťa :). Režisér James Cameron začal rozmýšľať o tomto filme už v roku 1994, našťastie mu to trvalo tak dlho a v dnešnej evolúcii filmového priemyslu a CG natočil vskutku niečo impozantné k čomu sa budem vracať veľmi rád a určite bude tento film v mojej filmotéke, a určite to bude bluray 3D verzii.<br /><br /><a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhoxuCAtTn2uYoqgkLVzu59kJuPeabFD42XnlUuaKy5S-lnDQXQWBblcRBzHhzY5DEa_X7uChTkrfc-K7oKJgBi9sz0VsQzlPuNOJ2pcRlJfcf0ra45lWJbH72NnPyKAhcxfXGUuHDMXwY/s1600-h/avatar.jpg"><img style="display:block; margin:0px auto 10px; text-align:center;cursor:pointer; cursor:hand;width: 300px; height: 169px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhoxuCAtTn2uYoqgkLVzu59kJuPeabFD42XnlUuaKy5S-lnDQXQWBblcRBzHhzY5DEa_X7uChTkrfc-K7oKJgBi9sz0VsQzlPuNOJ2pcRlJfcf0ra45lWJbH72NnPyKAhcxfXGUuHDMXwY/s320/avatar.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5416992616393511634" /></a>Anonymoushttp://www.blogger.com/profile/14727352369644309793noreply@blogger.com0