Ťažké dni, časť 14

Ja, starec a pes sme putovali po pustatine pretkanej samou burinou a sem tam oschnutými kríkmi. Ráz krajiny bol poznačený nukleárnou zimou čo sa odzrkadľovalo na ihličnatých stromoch videných na obzore, ktoré vyzerali ako smutné pahýľe. Cestička po ktorej sme kráčali bola vychodená divou zverou ktorá prežila v tejto divokej krajine. Pôvod zveri som nedokázal určiť, keďže stopy boli rozmazané a vietor väčšinu z nich zavial. Nevedeli sme čo môžeme očakávať. Starec vykračoval vpredu, vyzeral že nemá žiaden strach. Ani únava na ňom nebola badať. Dogy sa držal pri mne, uši mal nastražené.

Po hodinke cesty sme došli na hrebeň, pod nami sa rozprestierala jasná krajina plná polí, každé poľe bolo plné zlatých klasov obilniny ktorú som nevedel identifikovať. "Vitaj u nás", povedal starec keď videl môj údiv. Nikdy som nič také nevidel. Myslel som si, že pôda na celej zemi je neúrodná a tento výjav mi to vyvrátil. Vyhŕkli mi slzy z dojatia. Predsa len je nádej. "Vy...", vydralo sa mi z hrdla, prehltol som knedlík ktorý som mal v hrdle. "Vy...,vy....toto,....", nedokázal som nájsť slová. "Som tunajší starejší, pomáham tu ľudom. Žijeme tu všetci v harmónii, nikto sa nad nikoho nepovyšuje", starec si odpľul. "A ako som spomínal, viem že potrebuješ to naše zariadenie, a mám pre teba dobrú správu", starec sa na mňa spýtavo zahľadel. "Čo sa deje, ty si nespomínaš ?". Ja som sa naňho pozrel a objal ho..."už si spomínam, otec". Dlhšie sme takto stáli v objatí. "Myslel som, že si nespomenieš. Bol si síce ešte mladý keď som ťa dal do opatere tej starenke, ale to je na iné rozprávanie." Vydali sme sa pomaly dole kopcom a prechádzali sme popri poliach. Nikoho sme nestretli ale na zátylku som cítil pohľady a Dogy bol tiež celý nesvoj, oči mu planuly zlovestnou červenou farbou. "Utíš si toho psa", povedal otec, "si tu so mnou, nikto vám nič nespraví". Hneď ako to dopovedal sa z obilia vynorilo zo 20 zamaskovaných ľudí mohutnejšieho vzrastu. Namakaní svalnáči sa zomkli okolo nás a s nedôverou v očiach na mňa a vrčiaceho Dogyho zazerali. Mali na sebe staršie vojenské maskáče púštno-zelenej farby. Zbrane mali rôzne od nožov po zbrane, ktoré som nepoznal, ale vyzerali že by vedeli spraviť neplechu. Otec sa ozval svojim zachrípnutým hlasom: "ukľudnite sa, je tu so mnou". Z kruhu popošiel dopredu najmenší zo svalnáčov s baretkou nasadenou našikmo ako to zvykli mať červené barety. "Starec, nepleť sa do toho, vieme prečo prišiel tento tu, rada starších si s ním chce pohovoriť." Ja som radšej len nemo počúval ich rozhovor a neplietol som sa do toho. Starec a bareťák poodišli ďalej aby mali súkromie a hádali sa tam asi 15 minút. Nakoniec otec prišiel ku mne a pošepol mi: "neboj sa, len rob čo ti povedia, ja to vybavím". Dogymu som prikázal aby neurobil žiadnu hlúposť a nech nikoho nenapadne. Pohli sme sa smerom ďalej akým sme sa vybrali s otcom a išli sme takú dobrú pol hodinku kým sme nenarazili na nenápadnú maličkú chatku. Všetci do nej vošli a dvaja svalnáči sa pustili do odťahovania starej skrine. Pod ňou sa nachádzal kovový široký poklop. Otvorili ho a začali sme zliezať do podzemia.

Ťažké dni, časť 13

Už neplakal iba on, ale aj ja. Dokonca sa mi zdalo, že aj Dogyho kňučanie mi znie ako plač. Príbeh ktorý mi rozpovedal bol naozaj smutný. Sedeli sme len tak ticho a s vlhkými očami hľadeli do ohňa. "Mám síce len 29 rokov, ale nič také som nezažil. Veď je aj iná doba", precedil som cez zuby. Bundu som si pritiahol viac k telu, pretože mi bolo chladno. So starcom sa mi dobre rozprávalo, cítil som, že sme si veľmi podobný. Pri ňom som nevnímal starosti a akoby tam vonku neexistovalo žiadne nebezpečenstvo, žiadne povinnosti. Ale táto idylická chvíľka ma hneď opustila keď som si spomenul na svoju neodkladnú úlohu. Trebalo mi nájsť zariadenie po ktoré ma sem poslali. Pozrel som na Dogyho, potom na starca. Obaja mi pohľad opätovali. Vtedy mi došlo že nebyť ich dvoch tak by som bol sviečkovou na niekoho tanieri.

Starec si poutieral mokrú tvár a prevrátil už prázdnu nádobu ktorá sa odkotúľala do kúta. Pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom a povedal: "vieš, na môj vek mi už môže byť ľahostajné čo sa komu stane, ale tebe...tebe som pomohol pretože sa mi podobáš, hlavne mi pripomínaš mňa v tvojom veku. Preto ti pomôžem nájsť to zariadenie." Preľaknuto som naňho pozrel, veď som mu nepovedal o mojej púti nič, ale jeho pohľad ma upokojil a vedel som že to myslí úprimne. Ozvala sa moja rana po oštepe, pošúchal som si boľavé miesto a snažil sa postaviť. Tentoraz sa mi to podarilo a ja som si mohol ponaťahovať nohy. Vybral som sa von trochu nabrať čerstvého vzduchu do pľúc, ale veľmi som si ho neužil, bol cítiť zatuchlinou. Aj tak som sa zhlboka nadýchol, pomaličky aby ma nepichali pľúca. O chvíľku sa ku mne pridal aj Dogy, postavil sa vedľa mňa a prezeral si ma svojim spýtavým pohľadom. "Neboj chlapče, za chvíľu vyrazíme. Náš cieľ už nie je ďaleko. Najprv sa ale vyspíme aby sme nabrali trochu síl." Vrátil som sa do nášho skromného príbytku kde som si ľahol na svoje lôžko, ktoré už stihlo vychladnúť. Snažil som sa ponoriť do hlbokého spánku, ale ten neprichádzal. Trochu mi vadilo aj monotónne chrápanie starca ktorý už odfukoval vo svojom rohu. Dogy sa pritúlil ku mne tak ako som ho to naučil ešte zamlada, takto sme sa navzájom zohrievali.

Spali sme približne takých 5 hodín kým sa nezačalo rozvidnievať. Starec si privstal a začal pripravovať výdatné raňajky. Vybral zo svojho batohu konzervu s bôbmi. Vylial to do hliníkového pohára a začal tú masu ohrievať na uhlíkoch zo včerajšieho ohňa. Potom ako uvidel že sa začínajú tvoriť bublinky na našej poživni odlial polovicu obsahu do mojej misky a začali sme pomaly raňajkovať. Bol som veľmi hladný, ale vedel som že hltavo sa mi neoplatí jesť a že by to urobilo viac škody ako úžitku. Tretinu výživného jedla som nechal Dogymu, nech aj on má niečo teplé v žalúdku. Potom som povytieral svoju misku dočista. Poďakoval som sa starcovi a začal si baliť svoje veci. Vonku už bolo vidno bielu oblohu čo značilo, že je už najvyšší čas vydať sa na našu púť. Len ja, starec a pes...