05 apríla 2010

Ťažké dni, časť 1


Zasa som mal ten sen. Sen všetkých nás z milióna, ktorí prežili nukleárny dážď. Sen o svojej minulosti, blaženej minulosti. Nikto nevie kto vypustil atómové zbrane prvý. Či to boli Rusi, alebo Američania ? Niečo sa šepkalo, že to začal Irán. Teraz je to už úplne jedno. Neexistujú žiadne národy, žiadny američania, rusi, mexičania, afričania, číňania, japonci,... . Existuje už len ľudstvo. Veľmi pomaly rozrastajúce sa ľudstvo. Atómová katastrofa, tiež známa aj ako armageddon vypukla v roku 2024. Nevie sa presne v ktorý deň, nevie sa v ktorý mesiac. Vie sa len rok. Teraz sa píše rok 2032. Chodiť po vonku sa dá len v niektorých zonách na niektorých kontinentoch. Teda ak sa dá hovoriť o kontinentoch tak ako sme ich poznali v minulosti. Väčšina vôd sa vyparila, neexistujú už moria, oceány už nie sú to čo bývali, a modrú či azúrovú farbu v nich už márne budete hľadať. V ten ďeň žilo na zemi niečo cez 14 miliárd ľudí. Nedá sa povedať či žilo, alebo len prežívalo. Všade panovala panika, niektoré krajiny stratili svoje vlády, panovalo bezvládie. Každý si robil čo chcel. Afrika bola najväčším čiernym veľkoobchodom s ľudmi, zbraňami a drogami. Žiadna z veľmocí sa neodvážila zasiahnuť proti tomuto africkému kontinentu, pretože nemali takú armádu s ktorou by to zvládli. A možno bol armagedon pokusom o vyhladenie tohoto neduhu na zemi.

Volajú ma Jody, som jedným z posledných ľudí na zemi, ktorý sú odolný voči rádioaktivite a môžu chodiť po zemi bez ochranného obleku. Konkrétne je nás niečo cez desaťtisíc. Toto je môj príbeh o tom, ako som prežil vo svete. Vo svete, ktorého sa každý obával. Vo svete, ktorý nevedelo popísať ani množstvo autorov filmov a kníh. Vo svete, kde neexistujú žiadne pravidlá, dokonca ani tie fyzikálne...