Ťažké dni, časť 15

Schody do podzemia boli strmé a šmykľavé. Zobral som Dogyho na ruky, chodenie po strmých schodoch mu veľmi nešlo. Počas chodenia mi oblizoval ucho, uškŕňal som sa ako to šteklilo. Po okrajoch schodiska bolo zapichnutých pár fakieľ ktoré horeli matným svetlom. Masa ľudí sa hrnula dolu, väčšina sa rozprávala o večeri, na ktorú sa tešili. Kto by sa netešil, aj mne už škvŕkalo v bruchu a ako spomínali dnešné menu, hamburger s hranolkami, tak aj slinky sa mi zbiehali. Otec sa držal blízko ale nepreriekol ani slova. Strach som nemal, ale divný pocit z toho miesta tu bol. Po sedemnástom schode sme sa dostali do okachličkovanej chodby. Po pravej strane sa vo výklenku, ktorý nepasoval do tohoto priestoru, nachádzalo stanovisko stráží. Bolo vybavené plochými monitormi, na ktorých bežali rôzne výstupy z kamier rozmiestnených ktovie kde. Chodba bola osvetlená červeným svetlom, ktoré sa zvyklo používať v tmavých komorách pri vyvolávaní fotiek v dávnych časoch. Prešli sme popri strážnici a po pár krokoch otvoril veliteľ jednotky dvojité lietajúce dvere na konci chodby. Vošli sme do spojovacej chodby v tvare šesťuholníka, na každej strane boli dvere rôznej farby. Ku každým dverám sa postavil jeden vojak a stláčali kľučky v divnej harmónii. V tom sa v strede miestnosti otvorili tajné dvere ktoré viedli zasa ktovie kam. Za dverami bol rebrík. Niesť Dogyho dolu rebríkom nebolo nič ľahké ale zvládli sme to a ocitli sme sa v ďalšej temnej chodbe s rúrami rôznych rozmerov.

Ani neviem ako sme prešli tým bludiskom až sme sa dostali do veľkej jedálne kde bolo odhadom asi sto ľudí. Hučalo tam ako vo včelom úle. Pár ľudí pozrelo našim smerom, ale boli to len zvedavé znudené pohľady. Po chvíľke sa už venovali svojim hamburgerom s hranolkami. Veľká skupina vojakov sa od nás odpojila s úmyslom konečne sa najesť. Ja s Dogym, Otec a veliteľ sme pokračovali cez jedáleň až ku ťažkým zeleným dverám nad ktorými bol nápis "Nezamestnaným vstup zakázaný", uškrnul som sa a vošiel som dnu. Spleťou chodieb sme prechádzali popri rôznych miestnostiach ktoré vyzerali ako ubytovacie jednotky, ako som tak do nich nakúkal tak boli celkom slušne vybavené. Prechádzali sme popri posledných dverách do jednej z nich keď tu zrazu z dverí vyšla krásna žena. Teda až taká krásna na prvý pohľad nevyzerala keďže mala na sebe tmavosivú maskáčovú uniformu so spleťou trávy povešanými kade tade, ako zvyknú mávať snipri, ale mne sa páčila. Tvár mala zafúľanú nejakou tmavozelenou farbou s kúskami hnedej a sivej, ďalšie maskovanie. Na pleci sa jej hompáľala ruská sniperka dragunov. Ale to všetko som nejako nevnímal. Veď spoza tej špiny na mna hľadeli tie najkrajšie tmavozelené oči aké som kedy videl. Naše pohľady sa stretli a,... bola to láska na prvý pohľad. Ona môj pohľad opätovala a obaja sme vedeli to isté. Otcovmu oku to samozrejme neuniklo a pošepol mi "to je Kate, zoznámim ťa s ňou neskôr, teraz ide na misiu, ide za nami zahladiť stopy". Pokračovali sme ďalej chodbou ale ja som už nevnímal nič, myslel som len na Kate.