08 apríla 2012

Ťažké dni, časť 12

Prebudil som sa. Hlava mi trešťala ako padajúci ružový porcelán. Ohmatal som si hruď v mieste zranenia. Mal som ju obviazanú, kupodivu čistými obväzmi. Zrak som mal rozostrený a trvalo mi dlhých päť minút než som vedel zaostriť. To, že horí, som si uvedomil až teraz, našťastie to bol len neďaleký ohník ktorý ma mal zahrievať. Nejaká dobrá duša sa o mňa postarala. Musel som zistiť kto to bol. Chcel som sa postaviť ale nepredstaviteľná bolesť mi vystrelila z hrude až do hlavy. Biely obväz sa začal meniť na červený. Od srdca mi krvácalo a krv mi stiekla až na ruku. Vedel som ale že to prežijem. Toľko som toho už prežil, tak snáď jeden oštep ma nesprovodí z tohoto sveta. Ťažko som oddychoval, keď vtom vbehol dovnútra Dogy. Celý šťastný, že ma vidí živého a pri vedomí. Od toľkej lásky mi oblízal tvár. Jeho studený rapľavý jazyk mi urobil celkom dobre. Pokúsil som sa posadiť, to mi aspoň ako tak išlo. Oprel som sa o chladnú stenu, to mi urobilo tiež dobre na moje rozhorúčené telo. Poškrabkal som Dogyho za uchom, tak ako to mal rád. On sa striasol a vybehol zasa von. Vedľa svojho provizórneho lôžka som uvidel nádobu s vodou. Bolo mi jedno či je pitná alebo nie. Slopal som z nej akoby som to nerobil už celý týždeň. Vedel som že je to plytvanie. Odhodil som prázdnu nádobu do kúta, tá pristála hore dnom skoro bez zvuku. Teraz mi neostávalo nič iné len čakať. Čakať na to čo sa stane s mojim biednym životom. Ani neviem ako a viečka mi oťaželi a ja som zaspal.

Spal som tuho, pretože keď som sa prebudil oproti mne sedel opretý starec. Starec z kostola s ktorým som popíjal len nedávno. Tiež trochu podriemkaval, ale hneď ako som sa pohol, prebudil sa aj on. Potichu, bez najmenšieho náznaku emócie ukázal na moju hruď: "To nebolo najmúdrejšie, skontroloval som ti stehy kým si driemal a našťastie si si ich nepretrhol." Natiahol sa ako mačka, popraskali mu všetky stavce v chrbtici. Spoza chrbta si vytiahol lapošku, otvoril ju, odpil si dúšok, dva a podával mi ju: "Daj si, pomáha pri liečení rán. Nielen tých povrchových". Uškrnul sa a potešil sa keď som prebral z rúk štafetu s ktorou trebalo dobehnúť do konca. "Vieš chlapče, pozdával si sa mi už hneď od prvej chvíle keď si vošiel do toho kostola. Vedel som, že si niečim výnimočný. Nemyslím teraz tvoje schopnosti behať hore dole po radiačnom území ako chlapec po ihrisku. Myslím to, čo máš vnútri. Keď taký ostaneš a nezmení ťa niečo, určite si ťa povolá sám najvyšší. Za mojich mladých dní sa mu hovorilo Boh. Teraz ani neviem či ešte existuje niekto kto v neho verí, okrem mňa." Vystrel ruku, znamenie že už mu mám vrátiť jeho liečebný nektár. Našťastie ho nebolo dosť na to aby sa opakovala nedávna noc z ktorej si sotva niečo pamätám. Zalesklo sa mu v očiach, mal som dojem že to je len odlesk ohňa na jeho ošľahanej tvári. Nebol. On plakal. Neviem prečo plakal. Nechcel som sa vypytovať, radšej som mlčal. Obaja zahľadený do ohňa sme mlčali. "Ďakujem", povedal som zachrípnutým hlasom. On stále hľadiac do ohňa len prikývol a dal si ďalší dúšok. "Ani neviem tvoje meno, mohol by si mi ho prezradiť?". Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom, premeral si ma a odpovedal: "Slon". Nemohol mu ujsť môj úškrn. "Nesmej sa", precedil cez zuby. Za starých čias ma volali Thomas. Ale staré časy sú staré časy, veď nikto už nepoužíva tie mená, aspoň nikoho nepoznám. Tú prezývku som získal od starého kamoša. Pretože mi raz povedal že som ako letisko. Tak odvtedy som Slon." Čumel som naňho ako na zjavenie, netušil som čo má spoločné letisko so slonmi. Jeho čeľusť prežúvala, boky tváre sa mu predúvali ako prežúval a snažil sa upokojiť svoju prchkú výbušnú povahu. Čakal som kedy už na mňa vybehne a skríkne, nestalo sa tak. "Rozpoviem ti jeden príbeh, je to príbeh so šťastným začiatkom. Je to príbeh z roku 2022. Vtedy ešte nikto netušil čo nás bude čakať."
Zverejnenie komentára