B#1

Zobudil som sa do zmrznutej, zimnej, zatuchnutej ranajšej izby v ktorej som spal. Z kuchyne sa ozývali nadávky, akoby sa niekomu zaškripol prst do konzervy na ktorú mal práve chuť. Nadávky ustali a ja som už len počul tresnúť dverami, až sa museli všetci nebožtíci (rozumej dôchodcovia, pozn. autora) z bytu v posteli prevracať. Očúchal som si svoje zvlhnuté oči, veď som ich nepoužíval už osem hodín, a poobzeral sa okolo seba. Všetko bolo po starom, ako vždy tam bolo pusto a smutne. Ako každé ráno. Do kúpelne som sa samozrejme nedostal, keďže ju okupoval niekt iný. Nemal som chuť zistovať kto to bol a tak som sa pobral obliecť sa do svojho bežného pracovného úboru v ktorom vykonávam svoju každodennú pracovnú činnosť. Z huby mi samozrejme páchlo ako stádu divých pakoní, ale nevadí, aspoň kvôli niečomu si ma ľudia všimnú. Vyletel som z dverí bytu a zavrel som ich s jemnosťou chirurga. Opak bol ale moj vzostup z výšin tretieho poschodia. Ten rachot narážania mojej podrážky na schody bol taký impresívny, že otrasy zaznamenala aj pobočka ÚSČ (Ústav Seizmologickej Činnosti) v Bratislave. Vyšiel som z bytovky a narazil som do nepreniknuteľnej steny mrazu, ktorá ma ovalila. Akonáhle moja teplá bunda nabrala mrazivé kúsky (nie ovocia) ľadu, pohyb po tejto zamrznutej krajine bol lepší. Vlastne to ani nebol pohyb, všetci sa len šmýkali a ...

Ťažké dni, časť 2

Poznáte ten pocit, ráno sa zobudíte, len tak pozeráte do blba a premýšľate, ako to že už vás netrápia veci, ktoré vás trápili pred spaním. Lenže to je len taký chvíľkový pocit, mozog ešte nenabehol na pracovnú hladinu, nepripojili sa pamäťové miesta v ktorých sú tieto myšlienky a spomienky uložené.
Zobudil som sa okolo piatej nadránom. Dogy ešte spal, hrudník sa mu kľudne dvíhal, ako plynule dýchal. Závidel som mu že sa ešte nezobudil a mohol tak ešte naberať energiu. Dogyho som našiel na jednom starom šrotovisku, bol chytený do pasce, ktorú tu predpokladám nastražil nejaký hladný človek. Skuvíňal až ho bolo počuť na pol míle ďaleko. Spočiatku som ho chcel nechať tak, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ale zľutoval som sa a išiel ho vyslobodiť z utrpenia. Nakoniec som dobre urobil, veď spoločník sa mi v tejto nehostinnej krajine predsa zíde. Teraz tu ležal a spal pokojným spánkom šteňaťa.
Prespali sme v jednej opustenej pivnici neďaleko jedného domčeka na farme. Bolo tu pár plechoviek so zaváranými broskyňami. Dve sme zjedli na večeru, Dogymu veľmi takýto druh jedla nesedí, veď je to vlk, ale naštastie pochopil, že ak chce prežiť tak mu to zatiaľ musí stačiť. Vždy ho chlácholím že raz nájdeme aj nejaké to mäso. Pobral som sedem týchto plechoviek a odložil ich do vaku. Nevzal som ich všetky, aby ma tá záťaž nebrzdila. Vonku už začalo divné počasie a zháňať prístrešok bolo čoraz náročnejšie. Skoršie sa zotmievalo a ostať v noci nekrytý bolo životu nebezpečné.
Otvoril som dvere pivnice, vonku ma zahalila mliečna hmla, bolo sotva vidno na desať krokov. Vykročil som do chladného rána. V noci trochu nasnežilo, a tam kde sa sneh ešte neroztopil mi pod nohami vŕzgal sneh. Urobil som menšiu obhliadku miesta. Po okolí som nenašiel žiadne stopy a tak som sa pokojne vrátil do pivnice. Dogy sa už prebral, čakal ma a pozeral na mňa svojimi hladnými modrými očami. Otvoril som ďalšie dve konzervy so sladkými broskyňami a nabral mu do misky. Svoju konzervu som vyjedal len rukami, o príbore som si mohol nechať len zdať. Vlk svoju porciu hltavo prehltol, pozrel na mňa či náhodou ešte niečo nemám. Potľapkal som ho po šiji a ospravedlňujúco som pokrčil plecami.
"Neboj bude to dobré, dnes sa pokúsime uloviť nejaké mäsko", povedal som mu, Dogy sklopil uši a tíško zakňučal. Poobzeral som sa po pivnici, či nenájdem niečo užitočné predtým ako to tu opustíme. Našiel som len nejaké náradie, staré noviny, prázdne plechovky. Po zemi boli rozbité fľaše vína. Naštastie jedna fľaška ostala celá a tak som sa potešil aspoň tomuto prísunu antioxidantov v podobe červeného vínka. Na fľaške bol napísaný rok 2010. Bol to dobrý ročník...

Ťažké dni, časť 1

Zasa som mal ten sen. Sen všetkých nás z milióna, ktorí prežili nukleárny dážď. Sen o svojej minulosti, blaženej minulosti. Nikto nevie kto vypustil atómové zbrane prvý. Či to boli Rusi, alebo Američania ? Niečo sa šepkalo, že to začal Irán. Teraz je to už úplne jedno. Neexistujú žiadne národy, žiadny američania, rusi, mexičania, afričania, číňania, japonci,... . Existuje už len ľudstvo. Veľmi pomaly rozrastajúce sa ľudstvo. Atómová katastrofa, tiež známa aj ako armageddon vypukla v roku 2024. Nevie sa presne v ktorý deň, nevie sa v ktorý mesiac. Vie sa len rok. Teraz sa píše rok 2032. Chodiť po vonku sa dá len v niektorých zonách na niektorých kontinentoch. Teda ak sa dá hovoriť o kontinentoch tak ako sme ich poznali v minulosti. Väčšina vôd sa vyparila, neexistujú už moria, oceány už nie sú to čo bývali, a modrú či azúrovú farbu v nich už márne budete hľadať. V ten ďeň žilo na zemi niečo cez 14 miliárd ľudí. Nedá sa povedať či žilo, alebo len prežívalo. Všade panovala panika, niektoré krajiny stratili svoje vlády, panovalo bezvládie. Každý si robil čo chcel. Afrika bola najväčším čiernym veľkoobchodom s ľudmi, zbraňami a drogami. Žiadna z veľmocí sa neodvážila zasiahnuť proti tomuto africkému kontinentu, pretože nemali takú armádu s ktorou by to zvládli. A možno bol armagedon pokusom o vyhladenie tohoto neduhu na zemi.

Volajú ma Jody, som jedným z posledných ľudí na zemi, ktorý sú odolný voči rádioaktivite a môžu chodiť po zemi bez ochranného obleku. Konkrétne je nás niečo cez desaťtisíc. Toto je môj príbeh o tom, ako som prežil vo svete. Vo svete, ktorého sa každý obával. Vo svete, ktorý nevedelo popísať ani množstvo autorov filmov a kníh. Vo svete, kde neexistujú žiadne pravidlá, dokonca ani tie fyzikálne...