23 januára 2013

Ťažké dni, časť 13

Už neplakal iba on, ale aj ja. Dokonca sa mi zdalo, že aj Dogyho kňučanie mi znie ako plač. Príbeh ktorý mi rozpovedal bol naozaj smutný. Sedeli sme len tak ticho a s vlhkými očami hľadeli do ohňa. "Mám síce len 29 rokov, ale nič také som nezažil. Veď je aj iná doba", precedil som cez zuby. Bundu som si pritiahol viac k telu, pretože mi bolo chladno. So starcom sa mi dobre rozprávalo, cítil som, že sme si veľmi podobný. Pri ňom som nevnímal starosti a akoby tam vonku neexistovalo žiadne nebezpečenstvo, žiadne povinnosti. Ale táto idylická chvíľka ma hneď opustila keď som si spomenul na svoju neodkladnú úlohu. Trebalo mi nájsť zariadenie po ktoré ma sem poslali. Pozrel som na Dogyho, potom na starca. Obaja mi pohľad opätovali. Vtedy mi došlo že nebyť ich dvoch tak by som bol sviečkovou na niekoho tanieri.
Starec si poutieral mokrú tvár a prevrátil už prázdnu nádobu ktorá sa odkotúľala do kúta. Pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom a povedal: "vieš, na môj vek mi už môže byť ľahostajné čo sa komu stane, ale tebe...tebe som pomohol pretože sa mi podobáš, hlavne mi pripomínaš mňa v tvojom veku. Preto ti pomôžem nájsť to zariadenie." Preľaknuto som naňho pozrel, veď som mu nepovedal o mojej púti nič, ale jeho pohľad ma upokojil a vedel som že to myslí úprimne. Ozvala sa moja rana po oštepe, pošúchal som si boľavé miesto a snažil sa postaviť. Tentoraz sa mi to podarilo a ja som si mohol ponaťahovať nohy. Vybral som sa von trochu nabrať čerstvého vzduchu do pľúc, ale veľmi som si ho neužil, bol cítiť zatuchlinou. Aj tak som sa zhlboka nadýchol, pomaličky aby ma nepichali pľúca. O chvíľku sa ku mne pridal aj Dogy, postavil sa vedľa mňa a prezeral si ma svojim spýtavým pohľadom. "Neboj chlapče, za chvíľu vyrazíme. Náš cieľ už nie je ďaleko. Najprv sa ale vyspíme aby sme nabrali trochu síl." Vrátil som sa do nášho skromného príbytku kde som si ľahol na svoje lôžko, ktoré už stihlo vychladnúť. Snažil som sa ponoriť do hlbokého spánku, ale ten neprichádzal. Trochu mi vadilo aj monotónne chrápanie starca ktorý už odfukoval vo svojom rohu. Dogy sa pritúlil ku mne tak ako som ho to naučil ešte zamlada, takto sme sa navzájom zohrievali.

Spali sme približne takých 5 hodín kým sa nezačalo rozvidnievať. Starec si privstal a začal pripravovať výdatné raňajky. Vybral zo svojho batohu konzervu s bôbmi. Vylial to do hliníkového pohára a začal tú masu ohrievať na uhlíkoch zo včerajšieho ohňa. Potom ako uvidel že sa začínajú tvoriť bublinky na našej poživni odlial polovicu obsahu do mojej misky a začali sme pomaly raňajkovať. Bol som veľmi hladný, ale vedel som že hltavo sa mi neoplatí jesť a že by to urobilo viac škody ako úžitku. Tretinu výživného jedla som nechal Dogymu, nech aj on má niečo teplé v žalúdku. Potom som povytieral svoju misku dočista. Poďakoval som sa starcovi a začal si baliť svoje veci. Vonku už bolo vidno bielu oblohu čo značilo, že je už najvyšší čas vydať sa na našu púť. Len ja, starec a pes...
Zverejnenie komentára