Ťažké dni, časť 9

Boli to ťažké dni. Zo všetkých strán naňho prichádzali rôzne pachy aj nebezpečenstvá. Rozoznať to jediné nebezpečenstvo v ktorom bol jeho pán, to nedokázal. Akoby ho niečo blokovalo. Skľučovalo ho to, ticho skuvíňal, ako zbitý pes, a plazil sa. Oči mal bez náznaku červenej žiary. V takej depresii a strachu nebol odkedy ho našiel Jody chyteného v pasci.

Už to pomaly vzdával, chcel si len tak ľahnúť a pokúsiť sa zabudnúť. Okolo neho boli košaté stromy, ktorých končeky konárov boli zuhoľnatené. Bolo mu horúco, akoby bol vo vyhni toho najspodnejšieho pekla. Začal si vyhrabávať v zemi jamu aby sa trocha schladil. V tom sa mu vrátil čuch. 30 metrov od seba zacítil niečo z Jodyho. Už nekňučal, vrčal. Rozutekal sa tým smerom a zbadal na zemi ležať AK-48, ale pána nebolo nikde. Zreničky sa mu začínali zapaľovať červeným plameňom, jeho svaly naberali na hmotnosti a stával sa väčším. Po tejto zmene sa trochu upokojil. Porozhliadal sa po okolí. Nad sebou mal ohorené stromy, ich konáre boli už len sčerneté pahýle. V ďiaľke videl húštinu a nejakú jamu. V tom akoby ste zapli svetlo sa mu na zemi zjavili stopy žiariace fosforeskujúcou farbou. Ich jedinečný kód bol založený nielen na pachu, ale aj na vzorci chôdze. Teda až na ten trochu opilecký tanec - nebolo pochýb, boli to stopy jeho pána. Pušku nechal puškou, a rozbehol sa po stope. Narazil na jamu, akoby rozritú od diviakov. Aj tu boli stopy jeho pána. Dogy dvihol hlavu a všimol si, že Jody sa musel predierať cez tú najväčšiu húštinu. Zbadal, že sa húština asi 200 metrov naľavo trochu ustúpilo, tak sa rozhodol obísť to. Prebehol tých 200 metrov ani nie za 10 sekúnd. Jeho svaly sa napínali v dokonalej harmónii s tlkotom srdca a poháňali tento stroj na zabíjanie. Cítil svojho pána čoraz intenzívnejšie, čo bolo horšie, cítil že je vo veľkom nebezpečenstve. Pribehol až k okraju lesa, stopa už svietila oveľa intenzívnejšie. Vybehol z lesa a prebehol cez zvyšky ľudských ostatkov bez mihnutia papule. Ruiny mesta sa už halili do jemného šera. V diaľke ruín uvidel 6 otrhaných postáv ako stoja okolo niečoho čo viselo vo vzduchu.

Nabral som vedomie. Rana v hrudi bolela ako peklo poliate napalmom so štipkou pepra. Divoch sa čudoval prečo sa mu nepodarilo zapichnúť mi oštep úplne. Ja som ďakoval Bohu a Erikovi za to že som si mohol zobrať tú kevlarovú vestu. Oštep síce trocha vnikol medzi rebrá, ale zastavil sa tesne pred aortou. Divosi sa medzi sebou hádali v jazyku ktorému som momentálne nerozumel. V hlave mi treštalo a to kývanie zo strany na stranu mi tiež veľmi neprospievalo k rozmýšľaniu. Z čista jasna mi ( :) ) napadla myšlienka a v mžiku sekundy som si vybral spoza pása pištol, svojho požičaného glocka. To čo sa dialo v nasledujúcich sekundách sa nedá veľmi jasne opísať. Skôr než som stihol namieriť sa spoza mojich šiestich väzniteľov ozval hrôzostrašný rev, ktorý by rozplakal aj malé dieťa. Ako sa rozostúpili aby sa pozreli čo to je za hrôzu sa Dogy vrhol na prvého (toho ktorý ma prepichol). Preťal mu krčnú tepnu svojimi ostrými pazúrmi. Zem sa zaliala červenou farbou ako nebožtík klesal na zem a vypúšťal na ňu litre svojej životnej energie. Vlk sa odrazil ešte od padajúceho oštepára a vrhol sa po krku ďalšiemu, dvojmetrovému dlháňovi. Ten ani nestihol mžiknúť okom a pol hrdla mu už viselo z Dogyho papule. Tretia a posledná obeť, keďže ostatný sa rozutekali na všetky ešte existujúce svetové strany, sa potkla pri cúvaní. Taký des v očiach ste mohli vidieť,... vlastne ste ho nikde nemohli vidieť. Dogy sa ani nepokúšal prenasledovať ďalších troch. Pozrel sa na mňa, jeho spaľujúce oči sa pozreli na mňa a vtedy som pochopil. Pochopil som, že jediná bytosť na ktorú sa môžem spoľahnúť v tomto svete je on a dal som mu jasne najavo že on môže taktiež spoliehať na mňa. Bez toho aby som mu musel ukázať čo má urobiť, vyskočil do výšky kde som mal nohy a jedným šľahnutím laby prerezal oceľové lano ktorým som bol priviazaný. Pád bol dosť bolestivý, ale pozviechal som sa a vytrhol som si oštep z hrude. Rana krvácala len mierne, našťastie ju netrebalo šiť. Pohladil som Dogyho za ušami a s bolesťou v nohách som si pozbieral batoh a veci z neho. "Poď kamarát, musíme si nájsť nejaký úkryt. Dnes to vyzerá na dosť nebezpečnú noc", ešte raz som ho potľapkal, on trochu zakňučal a spolu sme sa vybrali do už tmavého šíreho neznáma.