Ťažké dni, časť 8

Prebral som sa ráno, mohlo byť tak okolo deviatej. Hodinky mi už dávno prestali chodiť a orientoval som sa podľa pachu raňajšieho blata. Z tej noci čo sa stratil Dogy si veľa nespomínam, dokonca aj zbraň sa mi niekde stratila. Domáca pálenka Starca mi riadne udrela do hlavy a do spevu mi teda nebolo. Nenávidel som keď ma hneď za rána napínalo. Ťažko som sa pozviechal a snažil sa zaostriť. Zistil som, že som zašiel dosť hlboko do lesa, zaspal som v nejakej jame, ako chlapci za čias druhej svetovej vojny. Ruky ma riadne oziabali, vybral som si rukavice, ktoré som si pribalil ešte v podzemí u Erika. Erik, spomenul som si naňho a na jeho ľudí, ktorých život závisel na vlásku, na mne. Jedinou záchranou som im bol ja. Vedel som od prvého okamihu, že to je samovražedná misia, ale čo je to za život na tejto pustatine ? Tak aspoň pomôžem iným. Končiny v ktorých sa nachádzalo vodu filtrujúce zariadenie bolo nielenže nebezpečné kvôli radiácii, ale aj kvôli zmutovaným zvieratám - hlavne tie divé svine mi robili starosti. K cieľu mi ostávalo už iba nejakých pár hodín cesty pešo. Les tu bol dosť hustý a tmavý. Ospalý som sa začal predierať húštím a snažil sa urobiť čo najmenej hluku. Nedarilo sa. Popadané konáriky mi praskali pod topánkami a vydávali rachot ako delobuchy. Niečo sa mihlo po mojej ľavej strane, bolo to veľmi rýchle, zachytil som iba tieň. Tep sa mi zrýchlil zo 60 na 130 rán za sekundu. 130 rán bičom, povedala by moja múdra babka. Nech je jej nukleárna zem ľahká. Začal som vnímať svoje dýchanie aby som sa upokojil a pokračoval som ďalej. Predral som sa cez to najväčšie húštie a vydral sa hore kopcom, kde už končila hranica lesa.

Tu sa mi naskytol pohľad na zrúcané mesto a ja som vedel, že niekde tu je cieľ mojej cesty. Už ho len nájsť. Je to ako hľadať stroj na filtráciu vody v kope ruín. Zišiel som z úpätia. Vzduch už nebolo cítiť po raňajšom blate, ale bolo v ňom cítiť niečo nezvyčajné. Spomínal som nedávno diviaky však ? No, ten nezvyčajný puch, teda skôr smrad hnijúceho mäsa nebol z nich. Bol z rozkladajúcich sa tiel po ktorých som práve chodil teda skôr brodil sa v nich. Po členky v tom naj-hnusnejšom svinstve aké si viete predstaviť z toho čo len nedávno chodilo po tomto zavšivavenom svete. Každou sekundou som mal pocit, že sa k týmto rozpadlíkom pridám. Bolo mi strašne zle. Stovky tiel sa prevaľovali sem a tam. V tom som si uvedomil jednu nie veľmi príjemnú vec, čo bola horšia ako to v čom som sa brodil. Niekto tu tie telá predsa musel nanosiť. Rany bičom sa ozvali, čím ďalej tým viac. Zrazu som cítil z každej strany pohľady ktoré ma prepichovali ako klince. Snažil som sa čo najrýchlejšie vyplávať z toho svinstva. Prišiel som k ďalšej hranici, tentoraz z tiel. Prekročil som ju. Spoza jedného múra sa vynorilo ani nie 200 metrov odo mňa 6 postáv v otrhaných handrách a s primitívnymi oštepami v rukách. Strhol som sa, vydesene som tam stál a nohy ma nie a nie poslúchnuť. Po pár sekundách sa mi podarilo prinútiť ich utekať. Utekal som o život. Strhol som to do centra ruín, kde som zbadal zbúraný domček. V ňom som už videl svoje útočisko. Zmýlil som sa. Akonáhle som vbehol dnu, nezbadal som na zemi slučku ktorá sa stiahla akonáhle som na ňu stúpil. Svet sa mi obrátil hore nohami (doslovne). Najprv mi z batohu povypadávali drobnosti a potom sa skĺzol aj on. Začala sa mi točiť hlava a v pozadí som uvidel tých šesť postáv. Ešte stále mali na sebe oblečené otrhané handry. Predtým ako mi jeden z nich zapichol oštep do hrude som uvidel jeho smutný, ospravedlňujúci výraz. Mojou poslednou myšlienkou bola pasáž z biblie z evanjelia podľa Jána 12,24...

Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.