Ťažké dni, časť 5

Dogy sa ukľudnil a tajomná žiara v jeho očiach zmizla, ale zmena v jeho správaní bola badateľná. Začínal som pochybovať o jeho lojalite ku mne, ale momentálne som tomu nevenoval nejakú extra pozornosť. Dvihol som sa od Dogyho a začal som sa obzerať po menšom skladíku kde ma priviezli, aby som si povyberal výstroj a výzbroj na moju dlhú púť. V držiakoch na zbrane boli poukladané ruské AK-48 a americké M17. Taktiež tam bolo do nich aj veľa zásobníkov. Na stene oproti boli na vešiakoch zavesené ochranné obleky proti radiácii - špeciálne upravených, a zopár plynových masiek, aké som videl na tých ktorý ma "zajali". Ja som si vybral z regálu jednu AK-48 s piatimi zásobníkmi /náboje s priebojnými hlavičkami/. Všetky zásobníky som poukladal do svojho batohu a ešte jeden som si zobral a pripevnil ho za opasok. Bola tam aj jedna kevlarová nepriestrelná vesta, ktorú som si hneď navliekol a zakryl ju svojou zafúľanou flanelkou. Našťastie mi vrátili môj požičaný kabát, ktorý som tiež zabalil do svojho batohu. Granát som si zobral len jeden. V rohu som ešte zazrel pohodené lano, ktoré som si tiež zabalil a vybral som sa späť za Erikom. Dogy ma poslušne nasledoval, ale trochu zlovestne kňučal. Myslel som, že keď ma Erik zbadá s vecami ktoré som si pobral tak bude zúriť, ale on sa ma s kľudom Leninovho ducha opýtal : "To si si zobral iba toľko ? Poď ešte ti musíme pribaliť nejaký proviant." Obišiel svoj stôl, ešte sa zháčil a podišiel k mape, na ktorú minule ukazoval, strhol ju a podal mi ju. Ja som ju bez slova zložil a založil si ju do vnútorného vrecka. Prešli sme do kuchyne podzemného zariadenia, teda ak sa to dalo nazvať kuchyňou a on ma zaviedol do neďalekej špajze. Podal mi väčší balík a povedal : "to máš na cestu, sušené mäso, radšej ti nepoviem z čoho je, a potom tam máš aj pár konzerv s tuniakom. Bohužiaľ, vodu si budeš musieť zadovážiť sám. Ale po tom ako nám donesieš to zariadenie tak jej budeme mať habadej". Poďakoval som mu, a poprosil ho nech ma už vyvedie vonku. Nerád som ostával v stiesnených priestoroch. "Rozumiem, ani nevieš aké máš šťastie s tvojím darom. Môcť si tak chodiť kam len chceš. Ale nezávidím, prajem ti to. Tak poď kamarát, odvediem ťa k východu", vyšli sme z kuchyne a po úzkej uličke popri pár stanoch ma zaviedol do temnej spleti chodieb, kde boli na zemi červenou farbou (alebo krvou?) nakreslené šípky.

Po troch minútach sme sa za svetla sviečky dostali k uzáveru vo výške pása, ktorý vyzeral ako by bol z ponorky. Erik pootočil kľukou a väko sa otvorilo. Dnu zavanul jemný vánok. Dvihol som Dogyho a pomohol mu. Potom som prestrčil aj svoj vak a pušku. Podal som Erikovi ruku, stisk mal pevný a rozhodný. Nečudo že mu verili, bol to rodený vodca. Pretiahol som sa cez neveľký otvor a vykročili sme slabo osvetleným tunelom von za svetlom.