Ťažké dni, časť 4

Prebudil som sa v úplne tmavej miestnosti. Na temene hlavy som cítil vlhkú škvrnu, ktorá určite nebola od vína. Sadol som si a začal uvažovať o tom kde to môžem byť, čo sa stalo s Dogym a čo ma tu môže čakať. Príšerne ma bolela hlava a bola mi zima. Požičali si moju požičanú teplú bundu. Nemal som poňatia o čase, ani priestore. Po dlhom čase, ktorý mi pripadal ako veky sa so škripotom otvorili ťažké kovové dvere a dnu vniklo roztrasené svetlo sviečky z lampáša, ktorý držal mohutný chlap. Bez slova ku mne vykročil, pozrel mi ranu a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vstať. Držiac ma stále za ruku sme sa pohli, a on ma viedol po tmavých betónových chodbách. Pripomínalo mi to nejaký bunker v podzemí. Asi po sto metroch sa za ďalšími dverami rozprestierala krajina, podzemná krajina z blata, kovových trámov a betónových stĺpov, plná ľudí a zvierat. Puch tu bol na nevydržanie, napínalo ma statočne, ale po pár minútach som si zvykol. Miešali sa tu pachy ľudí, zvierat a plesne z vlhkosti. Zhora presvitali lúče svetla z nejakého umelého osvetlenia.

Prechádzali sme popri primitívnych príbytkoch dosť špinavých ľudí (vodu asi nevideli dosť dlhý čas), videl som tam rôzne vekové kategórie od mladých po starších ľudí, jedine starcov a starenky som nikde nevidel. Po chvíľke sme došli k ďalším masívnym dverám, za ktorými sa nachádzala menšia kancelária, steny boli oblepené mapami. Niečo mi tie mapy pripomínali, no nevenoval som tomu nejakú extra pozornosť. Za stolom stál mladík, mohol mať tak okolo tridsať. "Vitaj Jody, odpusť to zaobchádzanie, ale nemohli sme inak...", ozval sa chlapík, ktorý ako to vyzeralo to tu celé viedol. "Nestretávame často ľudí s tvojimi schopnosťami, odvážiť sa chodiť po povrchu len tak bez ochranného odevu,... čo si zač ? Ale odpusť, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Erik, títo ľudia naokolo mi dôverujú. Nerád sa označujem za ich vodcu, ale počúvajú moje rady, takže sa snažím ich nesklamať.", ukázal na stoličku oproti svojmu stolu a ja som si sadol. "Máme pre teba jednu úlohu, samozrejme nechceme aby si ju robil zadarmo.", Erik si potiahol z tmavej cigarety ktorá mu horela už pri mojom vstupe. Ja som ho len ticho počúval, a prikývol som. "Fajn, tak sme dohodnutý, ale pozor, nie je to nič jednoduché. Potrebujeme od teba aby si nám priniesol zariadenie na recykláciu vody. Náš prieskum ukázal, že sa nachádza tu", ukázal na jednu z máp na stene, kde bolo červeným nepravidelným kruhom označené miesto, "je to veľmi nebezpečná oblasť, pre nás nepreniknuteľná, ani s tým najlepším ochranným oblekom.". Zahľadel som sa na mapu a spoznal som to miesto. Bolo odtiaľto vzdialené dobrých 80 kilometrov, bolo to miesto najkrajších spomienok. Teraz tam bola len nehostinná krajina plná nebezpečných hôrd a zmutovaných zvierat. Erik mi ešte povedal všetky podrobnosti k tejto výprave a poslal ma s tým istým mohutným chlapom čo ma sem priviedol do skladu, aby som sa mohol vystrojiť. A Dogy ? Dogyho som našiel priviazaného blízko pri sklade, keď sme sa obaja uvideli, div nevyskočil z kože. Prišiel som k nemu a on ma začal oblizovať, celý šťastný že vidí svojho pána. Ale niečo tu nehralo, bol to Dogy, ale bol nejaký iný. Spýtavo som sa pozrel na chlapíka ktorý mi robil doprovod, on len pokrčil plecami a povedal: "Po tom ako sme ťa uniesli, si k nám našiel cestu sám, a bol už takýto." Ešte raz som pozrel do Dogyho očí a uvidel som tam jemne matnú červenú žiaru...