A#2

O zástavku ďalej som už už išiel vypustiť dušu, keď vtom zaškrípali brzdy a prišla úľava. Šofér otvoril dvere, akoby sa otvárali brány neba, a ja som sa mohol schuti nadýchať "čerstvého" košického vzduchu. Zozadu na mňa prišli tlaky a húf nadržaných robotníkov a robotníčiek sa začal valiť von, ponáhľali sa aby si stihli včas štiknúť časenku. Po pár minútach zvádzania boja s davom sa tento upokojil a ja som si mohol v kľude nájsť miestečko v mojej zlatej 71. Miestečko som si vybral také aby som videl na jednu nádhernú slečnu, ktorá vyzerala ako nebeské divadlo za polárnej noci. Veď sa už poznáme skoro rok a náš vzťah je ten najdokonalejší. Neveríte ? Veď sa nikdy nehádame, hádžeme po sebe láskyplné pohľady (teda skôr ja hádžem, ona chytá), a ani sme si nikdy neublížili, vlastne sme ani nikdy neprehovorili. Nevadí, raz príďe ten ďeň a ona sa odhodlá, príde ku mne a BUM, sme v tom až po uši. Naivné čo ? Naivita je tá moja najlepšia vlastnosť, pomyslel som si a ani som si neuvedomil že neznáma kráska sa ladným krokom potichúčky vytratila, ako posledný jarný sneh. Nevadí, veď ešte bude y takých dní a ja ju zasa uvidím. Vystúpil som pred kultúrnym strediskom. A v tom BUM, ďalšia kráska si to vykračuje mojim smerom. Pomaličky som sa vybral za ňou, nie nebolo to sledovanie, išla mojím smerom do práce. Lenže spravila jednu veľkú osudnú chybu. Zapálila si. Nie, nebol to lampiónik ako na prvého mája. Bola to cigaretka na tri ťahy. Tým pádom u mňa pohorela na celej čiare ako Johanka z Arku na hranici, ukrajinskej. Hľadiac do zeme, ako bager do hliny, som ťahal čiaru smerom do roboty a odomkol som, keď v tom....................NEXT TIME.....