A#1

To ráno bolo také normálne ako všetky ostatné, niekoľkokrát som vypínal budík. Stále nie a nie sa prebudiť. Ale vstávať trebalo, robota nepočká a šéf by bol určite nervózny kde sa flákam. Celý znechutený a s triaškou som sa vybral do kúpeľne, že si vykonám svoje ranné hygienické návyky. Z Ondrovej izby vychádzalo také zvláštne blikajúce svetlo, ale môj zaspatý mozog tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť. V kúpeľni na mňa spoza zrkadla zasa vyskočilo strašidlo, tak som sa ho snažil zahnať, hrebeňom a zubnou kefkou. Našťastie aj toto ráno tieto pomôcky na vyháňanie diabla pomohli a ja som sa mohol ísť v kľude poobliekať, teda čas už pokročil a už mi trebalo behať na trolejbus 71 ale dnešok mi pripadal taký pohodový. Akoby zastal čas, všetko bolo také ležérne, ponorené ešte do zimnej raňajšej tmy. Pomali som sa obliekol, nastriekal na seba odpudzovač komárov a vydal som sa z bytu. Výťah opäť nechodil tak som si to strihol dole po schodoch, keďže som mal na nohách fajné zimné traktorky tak som dupal ako stádo divých pakoní, až som myslel že vybehnú všetci susedia v polopriesvitných pyžamách a začnú mi nadávať. Teda niežeby som ich chcel zobudiť, ale tak aspoň mohli vyjsť a popriať mi dobré ráno. Vyšiel som do jemne mrazivého rána, dvere za mnou buchli, takže ani jedno oko v celej bytovke nemohlo byť suché (museli zaplakať nad tým, prečo ich niekto nenechá spať). Nevadí. Keď si vybrali život v paneláku, tak nech si ho aj užívajú so všetkým čo k tomu patrí. Cestou k mojej slávnej 71 som stretol pár psíčkarov, všetci boli rozospatí, určite aj s nadšením venčili svojich miláčikov odetých do overalov (pretože v dnešnom svete pes zamrzne aj pri +5 stupňových horúčavách). Zástavka už svietila zďaleka, vlastne všetko svietilo, veď sa blíži čas vianoc a bol by hriech nevidieť svetielka aj na psích hovienkach (zbytočne ich zbierať, veď sa rozložia nie ?). Zhora som už zbadal ako sa kývú trolejbusové vedenia, a to bolo znamenie že moja vytúžená sa už blíži. Vytúžená 71. Tý ktorý ste začali čítať až teraz tak nie, nie je to nejaká 71 ročná starenka, 71 je trojelbus DPMK, ktorým denno denne zapĺňam svojou prítomnosť a cestujem s ňou do roboty, niekedy aj do práce. 71 prišla ako vždy natrieskaná ako nákupná taška týnedžera cestujúceho na chatu. Vtesnal som sa tam len tak tak, ako sardinka do prúteného košíka (to je prirovnanie čo, pozn. autor). Oči mi z jamiek vyskakovali, dýchať som nemusel lebo som poriadne nabral vzduch už pred nastúpením. Nemohol som sa ani obzrieť či to čo ma tlačí do lopatiek je kabelka nejakej fešnej slečny alebo sekerka nejakého nefešného drevorubača, ale vydržíme, povedal som si. O zástavku ďalej som,......pokračovanie nabudúce.