B#1

Zobudil som sa do zmrznutej, zimnej, zatuchnutej ranajšej izby v ktorej som spal. Z kuchyne sa ozývali nadávky, akoby sa niekomu zaškripol prst do konzervy na ktorú mal práve chuť. Nadávky ustali a ja som už len počul tresnúť dverami, až sa museli všetci nebožtíci (rozumej dôchodcovia, pozn. autora) z bytu v posteli prevracať. Očúchal som si svoje zvlhnuté oči, veď som ich nepoužíval už osem hodín, a poobzeral sa okolo seba. Všetko bolo po starom, ako vždy tam bolo pusto a smutne. Ako každé ráno. Do kúpelne som sa samozrejme nedostal, keďže ju okupoval niekt iný. Nemal som chuť zistovať kto to bol a tak som sa pobral obliecť sa do svojho bežného pracovného úboru v ktorom vykonávam svoju každodennú pracovnú činnosť. Z huby mi samozrejme páchlo ako stádu divých pakoní, ale nevadí, aspoň kvôli niečomu si ma ľudia všimnú. Vyletel som z dverí bytu a zavrel som ich s jemnosťou chirurga. Opak bol ale moj vzostup z výšin tretieho poschodia. Ten rachot narážania mojej podrážky na schody bol taký impresívny, že otrasy zaznamenala aj pobočka ÚSČ (Ústav Seizmologickej Činnosti) v Bratislave. Vyšiel som z bytovky a narazil som do nepreniknuteľnej steny mrazu, ktorá ma ovalila. Akonáhle moja teplá bunda nabrala mrazivé kúsky (nie ovocia) ľadu, pohyb po tejto zamrznutej krajine bol lepší. Vlastne to ani nebol pohyb, všetci sa len šmýkali a ...