Ťažké dni, časť 13

Už neplakal iba on, ale aj ja. Dokonca sa mi zdalo, že aj Dogyho kňučanie mi znie ako plač. Príbeh ktorý mi rozpovedal bol naozaj smutný. Sedeli sme len tak ticho a s vlhkými očami hľadeli do ohňa. "Mám síce len 29 rokov, ale nič také som nezažil. Veď je aj iná doba", precedil som cez zuby. Bundu som si pritiahol viac k telu, pretože mi bolo chladno. So starcom sa mi dobre rozprávalo, cítil som, že sme si veľmi podobný. Pri ňom som nevnímal starosti a akoby tam vonku neexistovalo žiadne nebezpečenstvo, žiadne povinnosti. Ale táto idylická chvíľka ma hneď opustila keď som si spomenul na svoju neodkladnú úlohu. Trebalo mi nájsť zariadenie po ktoré ma sem poslali. Pozrel som na Dogyho, potom na starca. Obaja mi pohľad opätovali. Vtedy mi došlo že nebyť ich dvoch tak by som bol sviečkovou na niekoho tanieri.

Starec si poutieral mokrú tvár a prevrátil už prázdnu nádobu ktorá sa odkotúľala do kúta. Pozrel na mňa potmehúdskym pohľadom a povedal: "vieš, na môj vek mi už môže byť ľahostajné čo sa komu stane, ale tebe...tebe som pomohol pretože sa mi podobáš, hlavne mi pripomínaš mňa v tvojom veku. Preto ti pomôžem nájsť to zariadenie." Preľaknuto som naňho pozrel, veď som mu nepovedal o mojej púti nič, ale jeho pohľad ma upokojil a vedel som že to myslí úprimne. Ozvala sa moja rana po oštepe, pošúchal som si boľavé miesto a snažil sa postaviť. Tentoraz sa mi to podarilo a ja som si mohol ponaťahovať nohy. Vybral som sa von trochu nabrať čerstvého vzduchu do pľúc, ale veľmi som si ho neužil, bol cítiť zatuchlinou. Aj tak som sa zhlboka nadýchol, pomaličky aby ma nepichali pľúca. O chvíľku sa ku mne pridal aj Dogy, postavil sa vedľa mňa a prezeral si ma svojim spýtavým pohľadom. "Neboj chlapče, za chvíľu vyrazíme. Náš cieľ už nie je ďaleko. Najprv sa ale vyspíme aby sme nabrali trochu síl." Vrátil som sa do nášho skromného príbytku kde som si ľahol na svoje lôžko, ktoré už stihlo vychladnúť. Snažil som sa ponoriť do hlbokého spánku, ale ten neprichádzal. Trochu mi vadilo aj monotónne chrápanie starca ktorý už odfukoval vo svojom rohu. Dogy sa pritúlil ku mne tak ako som ho to naučil ešte zamlada, takto sme sa navzájom zohrievali.

Spali sme približne takých 5 hodín kým sa nezačalo rozvidnievať. Starec si privstal a začal pripravovať výdatné raňajky. Vybral zo svojho batohu konzervu s bôbmi. Vylial to do hliníkového pohára a začal tú masu ohrievať na uhlíkoch zo včerajšieho ohňa. Potom ako uvidel že sa začínajú tvoriť bublinky na našej poživni odlial polovicu obsahu do mojej misky a začali sme pomaly raňajkovať. Bol som veľmi hladný, ale vedel som že hltavo sa mi neoplatí jesť a že by to urobilo viac škody ako úžitku. Tretinu výživného jedla som nechal Dogymu, nech aj on má niečo teplé v žalúdku. Potom som povytieral svoju misku dočista. Poďakoval som sa starcovi a začal si baliť svoje veci. Vonku už bolo vidno bielu oblohu čo značilo, že je už najvyšší čas vydať sa na našu púť. Len ja, starec a pes...

Tatry T-Systems TB - 2012 - Popradské pleso

Doteraz som bol nepoznačený duchom Tatier. To čo som ale videl túto sobotu (boli sme v Štrbe v rámci TeamBuildingu MF1 + MF2) ma poznačilo. Myslím, že na celý život (už ma to tam ťahá zasa, a to neprebehol ani týždeň). V sobotu ráno sme sa poniektorý (po ťažkom piatku :D) vybrali na prieskum Štrby. Samozrejme som si nezabudol obliecť svoju teplú vetrovku :) a to aj napriek tomu, že slniečko nás hrialo statočne (predsa sme boli v tatrách). Najviac nás asi prekvapila tá rodinná atmosféra. Napr. : keď sme prechádzali popri "chatovej štvrti" tak nám všetci z prechádzajúcich áut kývali.

Po výdatnom obede sme sa vydali do Štrbského plesa /zubačkou/. Hore nás privítali trhy ako na jarmoku a predajcovia ponúkali výrobky rôzneho druhu. Po pár sto metroch sme sa dostali k začiatku našej cesty kde sme začali stúpať smerom k Popradskému plesu.

Počas cesty sa naskytli výhľady na ktoré sa len tak nezabúda a fotky sú len vizuálnym sprostredkovaním. Pre dokonalý zážitok to treba vidieť naživo, nasať tú atmosféru nebezpečenstva, majestátnosti a vlastnej pokory.

Na záver chcem poďakovať všetkým zúčastneným aj nezúčastneným, a hlavne Tomášovi "Dunymu" Dunajskému za vybratie tejto túry.

Ťažké dni, časť 12

Prebudil som sa. Hlava mi trešťala ako padajúci ružový porcelán. Ohmatal som si hruď v mieste zranenia. Mal som ju obviazanú, kupodivu čistými obväzmi. Zrak som mal rozostrený a trvalo mi dlhých päť minút než som vedel zaostriť. To, že horí, som si uvedomil až teraz, našťastie to bol len neďaleký ohník ktorý ma mal zahrievať. Nejaká dobrá duša sa o mňa postarala. Musel som zistiť kto to bol. Chcel som sa postaviť ale nepredstaviteľná bolesť mi vystrelila z hrude až do hlavy. Biely obväz sa začal meniť na červený. Od srdca mi krvácalo a krv mi stiekla až na ruku. Vedel som ale že to prežijem. Toľko som toho už prežil, tak snáď jeden oštep ma nesprovodí z tohoto sveta. Ťažko som oddychoval, keď vtom vbehol dovnútra Dogy. Celý šťastný, že ma vidí živého a pri vedomí. Od toľkej lásky mi oblízal tvár. Jeho studený rapľavý jazyk mi urobil celkom dobre. Pokúsil som sa posadiť, to mi aspoň ako tak išlo. Oprel som sa o chladnú stenu, to mi urobilo tiež dobre na moje rozhorúčené telo. Poškrabkal som Dogyho za uchom, tak ako to mal rád. On sa striasol a vybehol zasa von. Vedľa svojho provizórneho lôžka som uvidel nádobu s vodou. Bolo mi jedno či je pitná alebo nie. Slopal som z nej akoby som to nerobil už celý týždeň. Vedel som že je to plytvanie. Odhodil som prázdnu nádobu do kúta, tá pristála hore dnom skoro bez zvuku. Teraz mi neostávalo nič iné len čakať. Čakať na to čo sa stane s mojim biednym životom. Ani neviem ako a viečka mi oťaželi a ja som zaspal.

Spal som tuho, pretože keď som sa prebudil oproti mne sedel opretý starec. Starec z kostola s ktorým som popíjal len nedávno. Tiež trochu podriemkaval, ale hneď ako som sa pohol, prebudil sa aj on. Potichu, bez najmenšieho náznaku emócie ukázal na moju hruď: "To nebolo najmúdrejšie, skontroloval som ti stehy kým si driemal a našťastie si si ich nepretrhol." Natiahol sa ako mačka, popraskali mu všetky stavce v chrbtici. Spoza chrbta si vytiahol lapošku, otvoril ju, odpil si dúšok, dva a podával mi ju: "Daj si, pomáha pri liečení rán. Nielen tých povrchových". Uškrnul sa a potešil sa keď som prebral z rúk štafetu s ktorou trebalo dobehnúť do konca. "Vieš chlapče, pozdával si sa mi už hneď od prvej chvíle keď si vošiel do toho kostola. Vedel som, že si niečim výnimočný. Nemyslím teraz tvoje schopnosti behať hore dole po radiačnom území ako chlapec po ihrisku. Myslím to, čo máš vnútri. Keď taký ostaneš a nezmení ťa niečo, určite si ťa povolá sám najvyšší. Za mojich mladých dní sa mu hovorilo Boh. Teraz ani neviem či ešte existuje niekto kto v neho verí, okrem mňa." Vystrel ruku, znamenie že už mu mám vrátiť jeho liečebný nektár. Našťastie ho nebolo dosť na to aby sa opakovala nedávna noc z ktorej si sotva niečo pamätám. Zalesklo sa mu v očiach, mal som dojem že to je len odlesk ohňa na jeho ošľahanej tvári. Nebol. On plakal. Neviem prečo plakal. Nechcel som sa vypytovať, radšej som mlčal. Obaja zahľadený do ohňa sme mlčali. "Ďakujem", povedal som zachrípnutým hlasom. On stále hľadiac do ohňa len prikývol a dal si ďalší dúšok. "Ani neviem tvoje meno, mohol by si mi ho prezradiť?". Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom, premeral si ma a odpovedal: "Slon". Nemohol mu ujsť môj úškrn. "Nesmej sa", precedil cez zuby. Za starých čias ma volali Thomas. Ale staré časy sú staré časy, veď nikto už nepoužíva tie mená, aspoň nikoho nepoznám. Tú prezývku som získal od starého kamoša. Pretože mi raz povedal že som ako letisko. Tak odvtedy som Slon." Čumel som naňho ako na zjavenie, netušil som čo má spoločné letisko so slonmi. Jeho čeľusť prežúvala, boky tváre sa mu predúvali ako prežúval a snažil sa upokojiť svoju prchkú výbušnú povahu. Čakal som kedy už na mňa vybehne a skríkne, nestalo sa tak. "Rozpoviem ti jeden príbeh, je to príbeh so šťastným začiatkom. Je to príbeh z roku 2022. Vtedy ešte nikto netušil čo nás bude čakať."

Ťažké dni, časť 11

Dogy naberal rýchlosť, každým dotykom svojich láb sa zabáral do zvlhnutej rádioaktívnej hliny. Kľučkoval medzi zrúcaninami a dával si pozor na pasce, ktoré tu boli na každom kroku. Ako vyšiel z mesta nabral smer močariská. Vlastne to ani neboli močariská, zapáchalo to tu rádioaktivitou a jedovaté žaby so šiestimi očami tu boli na bežnom dennom poriadku. Ešteže bola noc. Bažiny ústili do jedného veľkého jazera. Jeho okraje pokrývali zhnednuté hnijúce riasy.

Pokojnú hladinu jazera narúšalo občasné praskanie bubliniek na jeho povrchu. Tie bublinky vytváralo niečo mohutné, čo sa práve začalo vynárať pri okraja jazera, práve pri mieste kadiaľ utekal Dogy. Veľké chápadlo dopadlo tesne pred neho, zotrvačnosť mu dala zabrať a ledva to ako tak ubrzdil. Sliz z chápadla mu začal stekať po labách. Snažil sa toto trojmetrové chápadlo preskočiť, ale zozadu ho zrazilo na zem ďalšie, ktoré si vôbec nevšimol. Dogy oťapený od nárazu živej, stokilovej váhy sa pozviechal a otriasol. Chápadlo zaútočilo znovu a dopadlo na bažinatú zeminu, kde pred chvíľou ešte ležal Dogy. Zem sa až zatriasla. Dogy mu teraz stál na prvom chápadle. Zhodnotil situáciu a radšej začal utekať kade ľahšie. Vedel totiž, že nemá šancu proti tomu monštru, aj napriek svojim schopnostiam. Múdrejší ustúpi, a Dogy ustúpil. Ešte na okraji jazera už z bezpečnej diaľky sa obzrel a videl mohutný hrb niečoho čo sa práve vnáralo do sčernetej smrteľnej kvapaliny. Odfrkol si ako kôň, čím naznačil znechutenie nad ním a pomyslel si: "už čoskoro to dokončíme, haf...".

Starec sa prebudil. Mladík s ktorým pil včera tam už nebol. Vyšiel zo zachristie, kostol bol ako vždy prázdny, ale svetla už bolo trochu viac, v tom zbadal, že dvere do kostola sú pootvorené. Zľakol sa a nabil svoju zbraň. V tom pri spovednici ktorá sa nachádzala oproti zachristii, len bola trochu v zákryte lavíc sa ozvalo kňučanie. Starec so zbraňou namierenou pred seba, opatrne prestúpil polorozpadnutú sochu ktorá mu stála v ceste. Ako išiel bližšie k spovednici, tak sa mu v zornom uhli začal objavovať najprv chvost a potom celý pes. Bol dobitý, ale vyzeral, že silu ešte má. Dedo vycítil že mu od neho nič nehrozí, dokonca mal veľmi silný pocit, že tento pes ho niekde volá. Kňučanie ustalo ako sa uvideli a Dogy vyskočil na všetky štyri laby. Trochu zakrútil chvostom, prijal kúsok sušeného mäsa ktoré mu podal starec a zaštekal. Volal ho aby s ním išiel, jeho pán je v smrteľnom nebezpečenstve.

V polomrákotách som zbadal ako sa nado mňou skláňa nejaká postava. Mal som pocit ako mi niekto viackrát vráža niečo ostré do hrude. Neprekonateľná bolesť mi spaľovala myseľ a ja som sa znova ponoril do ešte hlbšieho spánku. Snívalo sa mi že počujem nejaké výstrely a zúrivý štekot nejakého psa. Dokonca že náš úkryt horí. Bezvládnosť bola odzbrojujúca. Neschopnosť pohnúť sa bola ako jed ktorý sa nedá vysať.

Ťažké dni, časť 10

Spomínal som, že to vyzerá na nebezpečnú noc ? Nevyzeralo, ono to bola fakt nebezpečná noc. Našli sme si celkom útulný prístrešok. Vyzeralo to ako stará kaviareň na kraji cesty so starými, červenými sedačkami, ktoré boli zošúchané na nepoznanie. Pult bol zahádzaný zhrdzavenými konzervami, samozrejme všetky boli otvorené a vyjedené. Keď som sa tak pozeral na tie konzervy, ozval sa žalúdok, tak som neváhal a hneď siahol do vaku. Vybral som dve konzervy s tuniakom. Otvoril som ich a jednu som dal na zem k Dogymu. Potešil sa a oblizol mi ruku,...že ďakuje. Tuniaka som si vyberal svojimi špinavými rukami, prvú dávku som si kráľovsky vychutnal. Ďalšie som už len hltavo vyjedal. Nakoniec som len pretočil konzervu hore dnom a nechal stiecť štavu dole vyhladovaným krkom. Pozrel som na Dogyho a rozmýšľal ako mohol získať svoje schopnosti. Keď som ho našiel, žiadne z nich nejavil, takže ich musel získať niekedy nedávno.

Viac dovnútra kaviarne som objavil špajzu, ktorej zadná časť bola rozbitá. Tak som sa vrátil do kaviarenskej časti a povytrhával dosky z ešte stojacich stolov. Poodnášal som ich do špajze a pevne som zaďebnil deravú stenu. Dogy si zatiaľ našiel príjemnú polohu v rohu a už ticho oddychoval. Vedel som ale že nespí, len relaxuje, a ostražito sleduje všetko naokolo.

Po dobre vykonanej práci som zacítil niečo teplé na hrudi. Bol som v tom, že krvácanie už nepríde, ale keď niekto namáha svoje srdce, tak sa rany veľmi nezahoja. Sadol som si na jednu červenú, zošúchanú sedačku a pomaly som sa začal zobliekať. Košela ešte išla vpohode, ale keď som si dával dolu kevlar, strašne to bolelo a pálilo. Už zaschnutá krv sa mi prilepila na pokožku. Veľmi opatrne som svoju zničenú vestu začal strhávať. Toto už nebola bolesť, ale agónia. Rana bola zapálená a začal sa mi tvoriť aj hnis. Zapáchalo to statočne. Pozbieral som ešte posledné sily a išiel si z batoha nájsť nejakú ihlu a niť. Potreboval som to urgentne zašiť. Prišiel som do nášho opraveného spacieho brlohu a vtedy to na mňa prišlo. Zatočila sa mi hlava a zapotácal som sa. Posledné čo moje vedomie zachytilo bolo ako sa ku mne blíži Dogy.

Ako tak Dogy ležal v kúte a relaxoval, vedel že niečo s jeho pánom nie je vporiadku. Jeho pud inýchzáchovy mu niečo našepkával, ale on vyčkával. Naberal vnútornú silu. Ako uvidel svojho pána vchádzať do ich brlohu, obnaženého do pol pása, uvidel jeho ranu. Vedel že je zle, a že musí čo najskôr niečo urobiť. Ako sa pán sklátil na zem, vyskočil a zaštekal. Jeho oči nabrali nadých červenej farby. Podišiel k ležiacej kôpke zomierajúceho nešťastia a začal mu olizovať ranu. Vedel, že to nepomôže, ale aspoň sa to krvácanie spomalí. Keď niečo veľmi rýchlo nespraví, Jody zomrie. Nádych červenej farby v jeho očiach sa zmenili na tmavo bordovú. Dogy vybehol von, nebolo vidno ani na päť krokov, ale on vedel presne kam sa má vydať...

Ťažké dni, časť 9

Boli to ťažké dni. Zo všetkých strán naňho prichádzali rôzne pachy aj nebezpečenstvá. Rozoznať to jediné nebezpečenstvo v ktorom bol jeho pán, to nedokázal. Akoby ho niečo blokovalo. Skľučovalo ho to, ticho skuvíňal, ako zbitý pes, a plazil sa. Oči mal bez náznaku červenej žiary. V takej depresii a strachu nebol odkedy ho našiel Jody chyteného v pasci.

Už to pomaly vzdával, chcel si len tak ľahnúť a pokúsiť sa zabudnúť. Okolo neho boli košaté stromy, ktorých končeky konárov boli zuhoľnatené. Bolo mu horúco, akoby bol vo vyhni toho najspodnejšieho pekla. Začal si vyhrabávať v zemi jamu aby sa trocha schladil. V tom sa mu vrátil čuch. 30 metrov od seba zacítil niečo z Jodyho. Už nekňučal, vrčal. Rozutekal sa tým smerom a zbadal na zemi ležať AK-48, ale pána nebolo nikde. Zreničky sa mu začínali zapaľovať červeným plameňom, jeho svaly naberali na hmotnosti a stával sa väčším. Po tejto zmene sa trochu upokojil. Porozhliadal sa po okolí. Nad sebou mal ohorené stromy, ich konáre boli už len sčerneté pahýle. V ďiaľke videl húštinu a nejakú jamu. V tom akoby ste zapli svetlo sa mu na zemi zjavili stopy žiariace fosforeskujúcou farbou. Ich jedinečný kód bol založený nielen na pachu, ale aj na vzorci chôdze. Teda až na ten trochu opilecký tanec - nebolo pochýb, boli to stopy jeho pána. Pušku nechal puškou, a rozbehol sa po stope. Narazil na jamu, akoby rozritú od diviakov. Aj tu boli stopy jeho pána. Dogy dvihol hlavu a všimol si, že Jody sa musel predierať cez tú najväčšiu húštinu. Zbadal, že sa húština asi 200 metrov naľavo trochu ustúpilo, tak sa rozhodol obísť to. Prebehol tých 200 metrov ani nie za 10 sekúnd. Jeho svaly sa napínali v dokonalej harmónii s tlkotom srdca a poháňali tento stroj na zabíjanie. Cítil svojho pána čoraz intenzívnejšie, čo bolo horšie, cítil že je vo veľkom nebezpečenstve. Pribehol až k okraju lesa, stopa už svietila oveľa intenzívnejšie. Vybehol z lesa a prebehol cez zvyšky ľudských ostatkov bez mihnutia papule. Ruiny mesta sa už halili do jemného šera. V diaľke ruín uvidel 6 otrhaných postáv ako stoja okolo niečoho čo viselo vo vzduchu.

Nabral som vedomie. Rana v hrudi bolela ako peklo poliate napalmom so štipkou pepra. Divoch sa čudoval prečo sa mu nepodarilo zapichnúť mi oštep úplne. Ja som ďakoval Bohu a Erikovi za to že som si mohol zobrať tú kevlarovú vestu. Oštep síce trocha vnikol medzi rebrá, ale zastavil sa tesne pred aortou. Divosi sa medzi sebou hádali v jazyku ktorému som momentálne nerozumel. V hlave mi treštalo a to kývanie zo strany na stranu mi tiež veľmi neprospievalo k rozmýšľaniu. Z čista jasna mi ( :) ) napadla myšlienka a v mžiku sekundy som si vybral spoza pása pištol, svojho požičaného glocka. To čo sa dialo v nasledujúcich sekundách sa nedá veľmi jasne opísať. Skôr než som stihol namieriť sa spoza mojich šiestich väzniteľov ozval hrôzostrašný rev, ktorý by rozplakal aj malé dieťa. Ako sa rozostúpili aby sa pozreli čo to je za hrôzu sa Dogy vrhol na prvého (toho ktorý ma prepichol). Preťal mu krčnú tepnu svojimi ostrými pazúrmi. Zem sa zaliala červenou farbou ako nebožtík klesal na zem a vypúšťal na ňu litre svojej životnej energie. Vlk sa odrazil ešte od padajúceho oštepára a vrhol sa po krku ďalšiemu, dvojmetrovému dlháňovi. Ten ani nestihol mžiknúť okom a pol hrdla mu už viselo z Dogyho papule. Tretia a posledná obeť, keďže ostatný sa rozutekali na všetky ešte existujúce svetové strany, sa potkla pri cúvaní. Taký des v očiach ste mohli vidieť,... vlastne ste ho nikde nemohli vidieť. Dogy sa ani nepokúšal prenasledovať ďalších troch. Pozrel sa na mňa, jeho spaľujúce oči sa pozreli na mňa a vtedy som pochopil. Pochopil som, že jediná bytosť na ktorú sa môžem spoľahnúť v tomto svete je on a dal som mu jasne najavo že on môže taktiež spoliehať na mňa. Bez toho aby som mu musel ukázať čo má urobiť, vyskočil do výšky kde som mal nohy a jedným šľahnutím laby prerezal oceľové lano ktorým som bol priviazaný. Pád bol dosť bolestivý, ale pozviechal som sa a vytrhol som si oštep z hrude. Rana krvácala len mierne, našťastie ju netrebalo šiť. Pohladil som Dogyho za ušami a s bolesťou v nohách som si pozbieral batoh a veci z neho. "Poď kamarát, musíme si nájsť nejaký úkryt. Dnes to vyzerá na dosť nebezpečnú noc", ešte raz som ho potľapkal, on trochu zakňučal a spolu sme sa vybrali do už tmavého šíreho neznáma.

Ťažké dni, časť 8

Prebral som sa ráno, mohlo byť tak okolo deviatej. Hodinky mi už dávno prestali chodiť a orientoval som sa podľa pachu raňajšieho blata. Z tej noci čo sa stratil Dogy si veľa nespomínam, dokonca aj zbraň sa mi niekde stratila. Domáca pálenka Starca mi riadne udrela do hlavy a do spevu mi teda nebolo. Nenávidel som keď ma hneď za rána napínalo. Ťažko som sa pozviechal a snažil sa zaostriť. Zistil som, že som zašiel dosť hlboko do lesa, zaspal som v nejakej jame, ako chlapci za čias druhej svetovej vojny. Ruky ma riadne oziabali, vybral som si rukavice, ktoré som si pribalil ešte v podzemí u Erika. Erik, spomenul som si naňho a na jeho ľudí, ktorých život závisel na vlásku, na mne. Jedinou záchranou som im bol ja. Vedel som od prvého okamihu, že to je samovražedná misia, ale čo je to za život na tejto pustatine ? Tak aspoň pomôžem iným. Končiny v ktorých sa nachádzalo vodu filtrujúce zariadenie bolo nielenže nebezpečné kvôli radiácii, ale aj kvôli zmutovaným zvieratám - hlavne tie divé svine mi robili starosti. K cieľu mi ostávalo už iba nejakých pár hodín cesty pešo. Les tu bol dosť hustý a tmavý. Ospalý som sa začal predierať húštím a snažil sa urobiť čo najmenej hluku. Nedarilo sa. Popadané konáriky mi praskali pod topánkami a vydávali rachot ako delobuchy. Niečo sa mihlo po mojej ľavej strane, bolo to veľmi rýchle, zachytil som iba tieň. Tep sa mi zrýchlil zo 60 na 130 rán za sekundu. 130 rán bičom, povedala by moja múdra babka. Nech je jej nukleárna zem ľahká. Začal som vnímať svoje dýchanie aby som sa upokojil a pokračoval som ďalej. Predral som sa cez to najväčšie húštie a vydral sa hore kopcom, kde už končila hranica lesa.

Tu sa mi naskytol pohľad na zrúcané mesto a ja som vedel, že niekde tu je cieľ mojej cesty. Už ho len nájsť. Je to ako hľadať stroj na filtráciu vody v kope ruín. Zišiel som z úpätia. Vzduch už nebolo cítiť po raňajšom blate, ale bolo v ňom cítiť niečo nezvyčajné. Spomínal som nedávno diviaky však ? No, ten nezvyčajný puch, teda skôr smrad hnijúceho mäsa nebol z nich. Bol z rozkladajúcich sa tiel po ktorých som práve chodil teda skôr brodil sa v nich. Po členky v tom naj-hnusnejšom svinstve aké si viete predstaviť z toho čo len nedávno chodilo po tomto zavšivavenom svete. Každou sekundou som mal pocit, že sa k týmto rozpadlíkom pridám. Bolo mi strašne zle. Stovky tiel sa prevaľovali sem a tam. V tom som si uvedomil jednu nie veľmi príjemnú vec, čo bola horšia ako to v čom som sa brodil. Niekto tu tie telá predsa musel nanosiť. Rany bičom sa ozvali, čím ďalej tým viac. Zrazu som cítil z každej strany pohľady ktoré ma prepichovali ako klince. Snažil som sa čo najrýchlejšie vyplávať z toho svinstva. Prišiel som k ďalšej hranici, tentoraz z tiel. Prekročil som ju. Spoza jedného múra sa vynorilo ani nie 200 metrov odo mňa 6 postáv v otrhaných handrách a s primitívnymi oštepami v rukách. Strhol som sa, vydesene som tam stál a nohy ma nie a nie poslúchnuť. Po pár sekundách sa mi podarilo prinútiť ich utekať. Utekal som o život. Strhol som to do centra ruín, kde som zbadal zbúraný domček. V ňom som už videl svoje útočisko. Zmýlil som sa. Akonáhle som vbehol dnu, nezbadal som na zemi slučku ktorá sa stiahla akonáhle som na ňu stúpil. Svet sa mi obrátil hore nohami (doslovne). Najprv mi z batohu povypadávali drobnosti a potom sa skĺzol aj on. Začala sa mi točiť hlava a v pozadí som uvidel tých šesť postáv. Ešte stále mali na sebe oblečené otrhané handry. Predtým ako mi jeden z nich zapichol oštep do hrude som uvidel jeho smutný, ospravedlňujúci výraz. Mojou poslednou myšlienkou bola pasáž z biblie z evanjelia podľa Jána 12,24...

Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

Ťažké dni, časť 7

Keď sa Dogyho pán stratil za mohutnými dverami polozrúcaného kostola, zaškrabkal na dvere a ticho zakňučal. Čakal že mu hneď príde zvnútra niekto otvoriť a dovolí mu ukryť sa pred týmto bezútešným prostredím. Zvnútra ale nikto nechodil. Začal oňuchávať okolie, keď tu zrazu ucítil ten čudný pach, ktorý už dôverne poznal. S ňufákom pritlačeným k zemi prepletal svojimi labkami rýchlejšie a rýchlejšie. Stále bol bližšie čomusi, čo vnímal ako blažený pokoj. Jeho oči žiarili tmavočervenou žiarou, hoci on o tom nevedel. Zrazu videl jasnejšie ako kedykoľvek predtým, aj sluch sa mu zlepšil. Počul každé pohnutie lista vo vetre v okolí 300 metrov.

Jeho čuch ho dostal k nore, podobnej tej, na ktorú narazil predtým ako zajali jeho pána. Vyzeralo to skôr ako tunel v zmenšenom vydaní, akoby bol postavený priamo pre Dogyho. Vošiel dovnútra. Jeho zaprášená a mastná srsť sa jemne zježila. Niečo tajomné ho pobádalo aby išiel stále ďalej.Po pár metroch opatrnej chôdze sa zjavila jaskynná sieň s oslepujúcim svetlom. V strede tohoto prírodného komplexu bol na podstavci z vápenca zdroj tejto žiary. Bol to obsidián, priesvitný ako tmavé sklo a veľký ako päsť malého chlapca. Žiara vychádzajúca z jeho útrob bola neskutočne biela, ako panenský Alpský sneh. Dogy zakňučal a priblížil sa k tejto hornine. Ľahol si na studenú dlážku a ticho oddychoval. Zomieral. Zomieral nedočkavosťou čo sa bude diať ďalej. Oslepujúce svetlo v jaskyni zhaslo. Pocítil jemné pichanie ihličiek vo svojom mozgu. "Dogy, dáme ti úlohu", ozval sa hlas v jeho hlave. "Keďže cestuješ s jedným, pre náše plány, veľmi dôležitým človekom, potrebujeme od teba aby si ho chránil. Vieme, že doteraz si ho ochraňoval ako normálny pes, lenže odteraz budeš niečo viac. Budeš mať schopnosť rozoznať nebezpečenstvo ešte skôr ako príde. Budeš odolný voči radiácii a budeš mať silu väčšiu ako pár zdatných mužov. Ďalšie schopnosti možno zistíš časom. Nie je už času na ďalšie rozpravy. Utekaj, tvoj pán je v nebezpečenstve..." Dogy sa zrazu prebudil v tmavej jaskyni. Jeho oči žiarili červenou žiarou a táto prenikavá žiara mu už ostala do konca života. Všade bola nepreniknuteľná tma. Začal sa vracať späť po svojom pachu. Na konci tunela už uvidel svetlo a potešil sa mu. Keď vyšiel von, bolo už ráno. Zrazu zacítil niečo, čo sa nedalo odignorovať. Nebezpečenstvo ktoré hrozilo jeho pánovi, Jodimu. Rozbehol sa ako o život.

Ťažké dni, časť 6

Ako som vyšiel z tunela, objavila sa predo mnou scenéria zničeného mesta, rieka bola tmavá, akoby niečo skrývala. Niečo tajomné, čo sa nemalo dostať na svetlo sveta. S Dogym sme prešli okolo mosta na ktorom stála zhrdzavená lokomotíva. Napriek pustatine, kde v okolí pár kilometrov nebolo ani živej duše, som na sebe cítil uprené pohľady.

Mesto v ktorom sme boli som nepoznal. Tabuľke označujúca jeho koniec bola už dávno zhrdzavená a nečitateľná. Dogy sa zdržiaval častejšie pri mne. Jeho občasné kňučanie a vrčanie ma trochu znervózňovalo, ale pomaly som si na to zvykal. Za tabuľkou bola len pustina, viditeľnosť bola len na jeden kilometer. Cestou na miesto určenia sa toho veľa neudialo, až na jednu milú udalosť, ktorá mi vyčarovala úsmev na mojej vetrom ošľahanej tvári. V jednom úseku som zbadal lúč slnka, po toľkých rokoch. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby som videl svoju milú po týždňovke v uránovej bani. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale uvedomil som si, že vybočiť z cesty by nebol dobrý nápad. Takisto som nevedel odhadnúť v akej vzdialenosti je tento nádherný úkaz. Nechal som teda lúč lúčom a pobral som sa ďalej. Pred vstupom do zóny kde sa nachádzalo zariadenie na čistenie sa objavil na kopci kostol. Bol trochu v dezolátnom stave a ani vežu už nemal. Niečo mi hovorilo,že tam musím ísť. Všimol som si ale, že sa oňho niekto celkom stará. Opatrne som podišiel a pootvoril vŕzgajúce drevené, kovom obyté vráta. Privítalo ma prítmie a vpredu pri oltári som zbadal zhrbenú postavu v kapucni. Pomaly som k nej podišiel a chytil ju za rameno. Pod látkou som ucítil len kosti a zrazu kostolné ticho prehlušili padajúce kosti nebohého. Zrazu som pri hlave cítil niečo kovové a aj zvuk nabíjania náboja do komory zbrane mi nebol cudzí. Teraz som preklínal sám seba, že som nechal Dogyho vonku. Vzápätí sa ozval hrúbý hlas: "Veľmi, ale veľmi pomaly sa otoč, priateľu." Pri slovíčku "priateľu" neznámy hlas trochu zachrapčal. Pomaly som sa otáčal a do zorného uhla sa mi pomaly dostávala ďalšia postava v kapucni, tentoraz aj s prilepeným mäsom na svojich kostiach. Bol to dosť starý muž, vlasy mal až biele. Tipoval som mu nejakých 80 rokov, ale ruku mal pevnú. Ani na sekundu som neváhal, že keby ma chcel zabiť tak to urobí bez mihnutia oka. "Nevyzeráš ako tí ostatní z pustatiny, povedz mi kam kráčaš a čo je tvoj cieľ. A hlavne prečo si zavítal do tohto Božieho prístrešku ?", prezeral si ma svojím ostrým, prísnym pohľadom. Povedal som mu, že len tadiaľ prechádzam. O tajomnom zariadení na vodu som mu radšej nič nepovedal. Nechcel som riskovať. "No ako si ťa tak prezerám, myslím že ti môžem dôverovať. Ale ver mi, pri najmenšom náznaku nejakého podrazu ťa zmetiem z tohoto Bohom opusteného sveta." Ukázal rukou na neďaleké dvere do sakristie. Po vstupe ma osvetlilo teplé svetlo sviečok ktoré tu blikotali v nejednotnom upokojujúcom rytme. Sadli sme si a on mi strčil do rúk hliníkový hrnček s alkoholom. "Daj si, moja domáca, vlastnoručne vyrobená. Nielenže dobre maže, ale aj zabíja bunky", uchechtol sa starec a nalial si ďalší pohárik. Potom ako otočil aj druhý pohárik hore dnom sa ma skleneným pohľadom opýtal: "Veríš v nebo ? Alebo v peklo ?". Začudoval som sa nad touto otázkou, ale odpovedal som: "verím len v to čo sa deje teraz, ale myslím že musí byť nejako rozlíšené dobro od zla, niekto tomu hovorí karma, niekto Boh,...". Starec si nalial ďalší pohár, mne tiež trochu ulial a začal rozprávať:"Poviem ti jeden rozdiel, dosť zásadný, medzi nebom a peklom. Jeden človek mal možnosť vidieť ako to vyzerá v pekle aj v nebi. Najprv ho doniesli do pekla. Tam boli všetci okolo stola, namiesto rúk mali lyžičky, ale tie boli také dlhé, že si nevedeli trafiť do úst. Všetci boli hladný, bolo to peklo. Potom sa ten človek dostal do neba a tam takisto, všetci sedeli pri stole plnom jedla. A tiež mali namiesto rúk lyžičky. Ale namiesto tých z pekla boli šťastný, sýty. Vieš prečo ?", spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som len pokrútil hlavou. "Pretože sa kŕmili navzájom, chápeš. Chápeš o čom to všetko je ?", zachechtal sa starec a rozkašlal sa. Už bolo vidno že je trochu pripitý. Ja som sa len zahľadel do zeme a pochopil som prečo to robím. Prečo idem hľadať nejaké vodu filtrujúce zariadenie pre niekoho úplne cudzieho. Starec sa pobral k zadnej stene kde bolo prítmie, zaľahol a za chvíľu začal chrápať. Ja som sa nečujne vytratil a stále zamyslený som sa predrel cez ťažké dvere. Privítala ma čierna noc až by sa dala krájať a ťažké kvapky dopadávali na rozbahnenú zem. Z toho alkoholu sa mi trošku motala hlava, ale stále som vnímal a niečo mi tu nesedelo. Zrazu som si všimol že sa Dogy niekde stratil.

Ťažké dni, časť 5

Dogy sa ukľudnil a tajomná žiara v jeho očiach zmizla, ale zmena v jeho správaní bola badateľná. Začínal som pochybovať o jeho lojalite ku mne, ale momentálne som tomu nevenoval nejakú extra pozornosť. Dvihol som sa od Dogyho a začal som sa obzerať po menšom skladíku kde ma priviezli, aby som si povyberal výstroj a výzbroj na moju dlhú púť. V držiakoch na zbrane boli poukladané ruské AK-48 a americké M17. Taktiež tam bolo do nich aj veľa zásobníkov. Na stene oproti boli na vešiakoch zavesené ochranné obleky proti radiácii - špeciálne upravených, a zopár plynových masiek, aké som videl na tých ktorý ma "zajali". Ja som si vybral z regálu jednu AK-48 s piatimi zásobníkmi /náboje s priebojnými hlavičkami/. Všetky zásobníky som poukladal do svojho batohu a ešte jeden som si zobral a pripevnil ho za opasok. Bola tam aj jedna kevlarová nepriestrelná vesta, ktorú som si hneď navliekol a zakryl ju svojou zafúľanou flanelkou. Našťastie mi vrátili môj požičaný kabát, ktorý som tiež zabalil do svojho batohu. Granát som si zobral len jeden. V rohu som ešte zazrel pohodené lano, ktoré som si tiež zabalil a vybral som sa späť za Erikom. Dogy ma poslušne nasledoval, ale trochu zlovestne kňučal. Myslel som, že keď ma Erik zbadá s vecami ktoré som si pobral tak bude zúriť, ale on sa ma s kľudom Leninovho ducha opýtal : "To si si zobral iba toľko ? Poď ešte ti musíme pribaliť nejaký proviant." Obišiel svoj stôl, ešte sa zháčil a podišiel k mape, na ktorú minule ukazoval, strhol ju a podal mi ju. Ja som ju bez slova zložil a založil si ju do vnútorného vrecka. Prešli sme do kuchyne podzemného zariadenia, teda ak sa to dalo nazvať kuchyňou a on ma zaviedol do neďalekej špajze. Podal mi väčší balík a povedal : "to máš na cestu, sušené mäso, radšej ti nepoviem z čoho je, a potom tam máš aj pár konzerv s tuniakom. Bohužiaľ, vodu si budeš musieť zadovážiť sám. Ale po tom ako nám donesieš to zariadenie tak jej budeme mať habadej". Poďakoval som mu, a poprosil ho nech ma už vyvedie vonku. Nerád som ostával v stiesnených priestoroch. "Rozumiem, ani nevieš aké máš šťastie s tvojím darom. Môcť si tak chodiť kam len chceš. Ale nezávidím, prajem ti to. Tak poď kamarát, odvediem ťa k východu", vyšli sme z kuchyne a po úzkej uličke popri pár stanoch ma zaviedol do temnej spleti chodieb, kde boli na zemi červenou farbou (alebo krvou?) nakreslené šípky.

Po troch minútach sme sa za svetla sviečky dostali k uzáveru vo výške pása, ktorý vyzeral ako by bol z ponorky. Erik pootočil kľukou a väko sa otvorilo. Dnu zavanul jemný vánok. Dvihol som Dogyho a pomohol mu. Potom som prestrčil aj svoj vak a pušku. Podal som Erikovi ruku, stisk mal pevný a rozhodný. Nečudo že mu verili, bol to rodený vodca. Pretiahol som sa cez neveľký otvor a vykročili sme slabo osvetleným tunelom von za svetlom.