B#3

Precitol som o pár hodín. Moja otázka nebola zodpovedaná, dostal som iba jednu poriadnu cez hubu. Kate odišla. Teraz som začal rozmýšľať čo robiť. Predpokladal som, že mi veľa hodín života neostáva, aj keď netuším prečo ma uniesla. Možno s tým malo čo dočinenia moje malé tajomstvo. Vedela o ňom iba ona.
Písal sa rok 1999 keď sa to stalo. Jedného jarného teplého večera som uvidel z nášho víkendového domčeku nad obzorom jasnú žiaru. Sprvu som si myslel, že to boli nejaké poľovnícke autá, ale ten les bol nepriepustný a neboli tam žiadne cesty. Zvedavosť prevyšovala strach a tak som si teda pobral teplú vetrovku, nejakú vodu, nožík a baterku. Celé telo mi hovorilo, že takto v noci do lesa a sám nie je najšťastnejšie riešenie, ale čo keď sú to predsa "oni". Zatvoril som za sebou bránku a vykročil hore kopcom smerom k lesu. Povieval jemný vánok, bolo v ňom cítiť búrku. Noc bola tmavá, sem tam obláčik, mesiac nesvietil. Prešiel som cez húštinu a vošiel do ešte tmavšieho lesa. Zapol som baterku, pretože som sa nechcel dolámať na nejakom spadnutom strome. Les to bol dosť hustý, neraz som sa musel vracať, pretože spletité konáre mi zatarasili cestu. Blížiac sa k čistinke som ucítil dunenie, nielen ucítil, ale aj započul. V tom asi meter od kraja čistinky (ktorá skôr vyzerala ako kráter s hĺbkou 2 metre) som to zbadal. Konala sa tam veľká párty, ktorá sa niesla v duchu reggae. Bolo tam okolo 100 ľudí. Hudbu som nevnímal, pretože som zbadal ju. Kate. Stála tam, v bielych šatách, nádherná, zmyselná, Kate.
Dívala sa na mňa, akoby okolo nebol nikto. Jej spaľujúci pohľad ma priťahoval, jej rozpustené blond vlasy boli ako zlatý dážď. Bola to láska na prvý pohľad.
Po nádherných pár rokoch nášho spolužitia sme sa rozhodli zobrať, lenže vtedy som niečo o nej zistil. Nič príjemné, pracovala ako tajná agentka CIA. Sprvu som si myslel, že to je len náhoda, že mi o tom nemohla nič povedať, ale potom mi to došlo. Všetky tie roky, všetky tie noci strávené spolu. Všetko to bola lož, klamstvo.
Sedel som s pohárikom v ruke a čakal som kým dôjde zo svojej "práce". Všetko som na ňu vybalil, že ako si to predstavuje takto ma raniť. Ona len ticho sedela vedľa mňa a počúvala. Potom ako mi došla para a mne neostávalo nič iné len mlčať. Pritom som chcel toho viac, chcel som rozbiť všetko naokolo, dostať zo seba tú zlosť, ale nezmohol som sa na nič. Moje čeľuste sa hýbali, ako som v tom návale horkosti rozmýšľal čo ďalej. "Je to kvôli tomu, že som vo vesmírnom programe?", opýtal som sa už kľudnejšie. "Nič ti nepoviem, mohlo by o ohroziť teba a aj naše dieťa.", preniesla s kľudom vraha Kate a ja som na ňu neveriacky pozeral. "Milovala som ťa !", precedila cez zuby Kate a zabuchla za sebou vychádzajúc dvere.
Odvtedy som ju nevidel, až dodnes, uniesla ma z ulice ako nejakého prašivého túlavého psa. Obzrel som sa ešte raz po mojej cele a začal som rozmýšlať o úniku. Oči si už zvykli na tmu, takže som mohol aj pohľadom prehľadávať svoje okolie. Najprv som si oslobodil ruky, čo nebol až taký problém. Problém bol prísť na to ako sa odtiaľto dostať. Potom mi to došlo, uniesli ma, pretože som bol najdôležitejším človekom vo vesmírnom programe, ako sa približoval štart misie na Mars, no nemohol som sa tým teraz zapodievať, išlo mi o krk, možno aj o niečo viac.

B#2

...a ja tiež. Autá ani nechodili, len nejaké ruské typy ktoré boli na takéto mrazy stavané, všetky mali na pneumatikách navlečené reťaze, takže sa zakúsavali do ľadovej pokrývky na cestách ako pyrane do zadku afrického krokodíla (Osteolaemus tetraspis). V jednom okamihu sa z poza rohu vyrútila dodávka s tmavými sklami, brzdy zaškrípali a reťaze sa zaryli do zrkadlovo čistej vozovky. Dvere sa otvorili a dvaja maskovaný ozbrojenci ma schmatli. Kedže som mal zamrznutú bundu tak som sa im veľmi jednoducho a rýchlo vyšmykol. Začal som utekať,...vlastne šmýkať sa. V tom som zrazu pocítil jemné pichnutie na zátylku a môj svet bol už len zahmlená spleť padajúceho mesta. Vlastne to nebolo padajúce mesto, padal som ja, a už len malátne som pocítil chlad snehu na svojom líci.
Prebudil som sa v nejakej tmavej pivnici. Videl som len blikajúce svetlo spod dverí. V hlave mi bušilo ako keby som vypil liter medoviny. Snažil som sa poobzerať okolo seba, ale v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť, ešte aj ruky som mal zviazané za chrbtom. Pozbieral som všetky sily, použil som beduínske cvičenie na upokojenie dýchania. Tep sa mi ukľudnil a ja som mohol začať jasnejšie premýšlať. Ležal som na chladnej zemi, miestnosť mohla byť tak 2x3 metre veľká, možno tam boli nejaké okná, ale boli zatemnené. Zvuky som nepočul žiadne, iba sem tam pišťanie nejakého zvieratka. Snažil som sa zo všetkých síl spomenúť si, kto a prečo by ma takto chcel uniesť. Nič zlé som predsa nerobil (až na pár výtžností, vrážd, znásilnení a iné drobnosti). Zrazu som z diaľky započul ťažké topánky narážajúce na chladnú podlahu. Kľúče v dverách zarinčali a dvere sa otvorili. Sprvu ma oslepilo blikajúce svetlo. Potom ako som si na to ožiarenie zvykol, uvedomil som si, že v dverách stojí žena. Žena, ktorú by som tu čakal najmenej. "Pozrime sa, už si hore, dúfam že sa ti nič nestalo", povedala Kate a usmiala sa. Kate bola moja jediná láska, naposledy som ju videl pred 4 rokmi. Vtedy mi oznámila, že so mnou čaká dieťa a že musí odísť. Vraj by to nefungovalo a chce ho vychovávať sama. Teraz tu stála akoby sa nič nestalo. "Čo sa to deje, prečo si ma uniesla ?", padla otázka do pléna. Kate sa zachmúrila a nepovedala ani slovo.

B#1

Zobudil som sa do zmrznutej, zimnej, zatuchnutej ranajšej izby v ktorej som spal. Z kuchyne sa ozývali nadávky, akoby sa niekomu zaškripol prst do konzervy na ktorú mal práve chuť. Nadávky ustali a ja som už len počul tresnúť dverami, až sa museli všetci nebožtíci (rozumej dôchodcovia, pozn. autora) z bytu v posteli prevracať. Očúchal som si svoje zvlhnuté oči, veď som ich nepoužíval už osem hodín, a poobzeral sa okolo seba. Všetko bolo po starom, ako vždy tam bolo pusto a smutne. Ako každé ráno. Do kúpelne som sa samozrejme nedostal, keďže ju okupoval niekt iný. Nemal som chuť zistovať kto to bol a tak som sa pobral obliecť sa do svojho bežného pracovného úboru v ktorom vykonávam svoju každodennú pracovnú činnosť. Z huby mi samozrejme páchlo ako stádu divých pakoní, ale nevadí, aspoň kvôli niečomu si ma ľudia všimnú. Vyletel som z dverí bytu a zavrel som ich s jemnosťou chirurga. Opak bol ale moj vzostup z výšin tretieho poschodia. Ten rachot narážania mojej podrážky na schody bol taký impresívny, že otrasy zaznamenala aj pobočka ÚSČ (Ústav Seizmologickej Činnosti) v Bratislave. Vyšiel som z bytovky a narazil som do nepreniknuteľnej steny mrazu, ktorá ma ovalila. Akonáhle moja teplá bunda nabrala mrazivé kúsky (nie ovocia) ľadu, pohyb po tejto zamrznutej krajine bol lepší. Vlastne to ani nebol pohyb, všetci sa len šmýkali a ...

Ťažké dni, časť 2

Poznáte ten pocit, ráno sa zobudíte, len tak pozeráte do blba a premýšľate, ako to že už vás netrápia veci, ktoré vás trápili pred spaním. Lenže to je len taký chvíľkový pocit, mozog ešte nenabehol na pracovnú hladinu, nepripojili sa pamäťové miesta v ktorých sú tieto myšlienky a spomienky uložené.
Zobudil som sa okolo piatej nadránom. Dogy ešte spal, hrudník sa mu kľudne dvíhal, ako plynule dýchal. Závidel som mu že sa ešte nezobudil a mohol tak ešte naberať energiu. Dogyho som našiel na jednom starom šrotovisku, bol chytený do pasce, ktorú tu predpokladám nastražil nejaký hladný človek. Skuvíňal až ho bolo počuť na pol míle ďaleko. Spočiatku som ho chcel nechať tak, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ale zľutoval som sa a išiel ho vyslobodiť z utrpenia. Nakoniec som dobre urobil, veď spoločník sa mi v tejto nehostinnej krajine predsa zíde. Teraz tu ležal a spal pokojným spánkom šteňaťa.
Prespali sme v jednej opustenej pivnici neďaleko jedného domčeka na farme. Bolo tu pár plechoviek so zaváranými broskyňami. Dve sme zjedli na večeru, Dogymu veľmi takýto druh jedla nesedí, veď je to vlk, ale naštastie pochopil, že ak chce prežiť tak mu to zatiaľ musí stačiť. Vždy ho chlácholím že raz nájdeme aj nejaké to mäso. Pobral som sedem týchto plechoviek a odložil ich do vaku. Nevzal som ich všetky, aby ma tá záťaž nebrzdila. Vonku už začalo divné počasie a zháňať prístrešok bolo čoraz náročnejšie. Skoršie sa zotmievalo a ostať v noci nekrytý bolo životu nebezpečné.
Otvoril som dvere pivnice, vonku ma zahalila mliečna hmla, bolo sotva vidno na desať krokov. Vykročil som do chladného rána. V noci trochu nasnežilo, a tam kde sa sneh ešte neroztopil mi pod nohami vŕzgal sneh. Urobil som menšiu obhliadku miesta. Po okolí som nenašiel žiadne stopy a tak som sa pokojne vrátil do pivnice. Dogy sa už prebral, čakal ma a pozeral na mňa svojimi hladnými modrými očami. Otvoril som ďalšie dve konzervy so sladkými broskyňami a nabral mu do misky. Svoju konzervu som vyjedal len rukami, o príbore som si mohol nechať len zdať. Vlk svoju porciu hltavo prehltol, pozrel na mňa či náhodou ešte niečo nemám. Potľapkal som ho po šiji a ospravedlňujúco som pokrčil plecami.
"Neboj bude to dobré, dnes sa pokúsime uloviť nejaké mäsko", povedal som mu, Dogy sklopil uši a tíško zakňučal. Poobzeral som sa po pivnici, či nenájdem niečo užitočné predtým ako to tu opustíme. Našiel som len nejaké náradie, staré noviny, prázdne plechovky. Po zemi boli rozbité fľaše vína. Naštastie jedna fľaška ostala celá a tak som sa potešil aspoň tomuto prísunu antioxidantov v podobe červeného vínka. Na fľaške bol napísaný rok 2010. Bol to dobrý ročník...

Ťažké dni, časť 1

Zasa som mal ten sen. Sen všetkých nás z milióna, ktorí prežili nukleárny dážď. Sen o svojej minulosti, blaženej minulosti. Nikto nevie kto vypustil atómové zbrane prvý. Či to boli Rusi, alebo Američania ? Niečo sa šepkalo, že to začal Irán. Teraz je to už úplne jedno. Neexistujú žiadne národy, žiadny američania, rusi, mexičania, afričania, číňania, japonci,... . Existuje už len ľudstvo. Veľmi pomaly rozrastajúce sa ľudstvo. Atómová katastrofa, tiež známa aj ako armageddon vypukla v roku 2024. Nevie sa presne v ktorý deň, nevie sa v ktorý mesiac. Vie sa len rok. Teraz sa píše rok 2032. Chodiť po vonku sa dá len v niektorých zonách na niektorých kontinentoch. Teda ak sa dá hovoriť o kontinentoch tak ako sme ich poznali v minulosti. Väčšina vôd sa vyparila, neexistujú už moria, oceány už nie sú to čo bývali, a modrú či azúrovú farbu v nich už márne budete hľadať. V ten ďeň žilo na zemi niečo cez 14 miliárd ľudí. Nedá sa povedať či žilo, alebo len prežívalo. Všade panovala panika, niektoré krajiny stratili svoje vlády, panovalo bezvládie. Každý si robil čo chcel. Afrika bola najväčším čiernym veľkoobchodom s ľudmi, zbraňami a drogami. Žiadna z veľmocí sa neodvážila zasiahnuť proti tomuto africkému kontinentu, pretože nemali takú armádu s ktorou by to zvládli. A možno bol armagedon pokusom o vyhladenie tohoto neduhu na zemi.

Volajú ma Jody, som jedným z posledných ľudí na zemi, ktorý sú odolný voči rádioaktivite a môžu chodiť po zemi bez ochranného obleku. Konkrétne je nás niečo cez desaťtisíc. Toto je môj príbeh o tom, ako som prežil vo svete. Vo svete, ktorého sa každý obával. Vo svete, ktorý nevedelo popísať ani množstvo autorov filmov a kníh. Vo svete, kde neexistujú žiadne pravidlá, dokonca ani tie fyzikálne...

Avatar

Po prvom zhliadnutí traileru som hneď vedel že na to musím ísť do kina, aj keď som už hneď vedel ako to asi skončí. Nevadí, aj tak som išiel (bol som už 2x :) a také zimomriavky som nemal hádam z čias Pána Prsteňov. Excelentné vizuálne dielo, svet do ktorého sa ponoríte a už sa z neho nechcete vynoriť do reálneho sveta medzi betónovú džungľu mesta. Po zhliadnutí som pocítil niečo ako chuť dostať sa do toho sveta, presne ako som to robil keď som bol ešte mladý (resp. dieťa :). Režisér James Cameron začal rozmýšľať o tomto filme už v roku 1994, našťastie mu to trvalo tak dlho a v dnešnej evolúcii filmového priemyslu a CG natočil vskutku niečo impozantné k čomu sa budem vracať veľmi rád a určite bude tento film v mojej filmotéke, a určite to bude bluray 3D verzii.

Prečo nemám priateľku ?

Amazing HD Video with great music

"Whale Song" for Modest Mouse from Bent Image Lab on Vimeo.

Stop Motion - LOL

Ashes to ashes, Bitches to riches

Tak a je to tu, už sa ma trochu začína dotýkať hospodárska recesia. Trochu preto, lebo som prišiel o môj vedľajší džob vedľa od susedov (myslím tých cezhraničných). Ale nevadí, aspoň ma utešili tričkom a šiltovkou (tzv. opili ma rožkom). Recesia sa nedeje iba vo finančných a výrobných kruhoch, ale aj tých sociálnych, ale nevadí, príde aj na mráz pes ! Ale všetko dobré je aj na niečo zlé, život ma prefackal, a zistil som že netreba veriť každému. Stále som ale presvedčený, že vo všetkých ľuďoch je nejaké to dobro, ale nech sa mi už neukazujú na oči ľudia ktoré to dobro v sebe stratili. Ešte jedno foto z môjho ďalšieho hi-tech prírastku a na dnes končíme.