Ťažké dni, časť 7

Keď sa Dogyho pán stratil za mohutnými dverami polozrúcaného kostola, zaškrabkal na dvere a ticho zakňučal. Čakal že mu hneď príde zvnútra niekto otvoriť a dovolí mu ukryť sa pred týmto bezútešným prostredím. Zvnútra ale nikto nechodil. Začal oňuchávať okolie, keď tu zrazu ucítil ten čudný pach, ktorý už dôverne poznal. S ňufákom pritlačeným k zemi prepletal svojimi labkami rýchlejšie a rýchlejšie. Stále bol bližšie čomusi, čo vnímal ako blažený pokoj. Jeho oči žiarili tmavočervenou žiarou, hoci on o tom nevedel. Zrazu videl jasnejšie ako kedykoľvek predtým, aj sluch sa mu zlepšil. Počul každé pohnutie lista vo vetre v okolí 300 metrov.

Jeho čuch ho dostal k nore, podobnej tej, na ktorú narazil predtým ako zajali jeho pána. Vyzeralo to skôr ako tunel v zmenšenom vydaní, akoby bol postavený priamo pre Dogyho. Vošiel dovnútra. Jeho zaprášená a mastná srsť sa jemne zježila. Niečo tajomné ho pobádalo aby išiel stále ďalej.Po pár metroch opatrnej chôdze sa zjavila jaskynná sieň s oslepujúcim svetlom. V strede tohoto prírodného komplexu bol na podstavci z vápenca zdroj tejto žiary. Bol to obsidián, priesvitný ako tmavé sklo a veľký ako päsť malého chlapca. Žiara vychádzajúca z jeho útrob bola neskutočne biela, ako panenský Alpský sneh. Dogy zakňučal a priblížil sa k tejto hornine. Ľahol si na studenú dlážku a ticho oddychoval. Zomieral. Zomieral nedočkavosťou čo sa bude diať ďalej. Oslepujúce svetlo v jaskyni zhaslo. Pocítil jemné pichanie ihličiek vo svojom mozgu. "Dogy, dáme ti úlohu", ozval sa hlas v jeho hlave. "Keďže cestuješ s jedným, pre náše plány, veľmi dôležitým človekom, potrebujeme od teba aby si ho chránil. Vieme, že doteraz si ho ochraňoval ako normálny pes, lenže odteraz budeš niečo viac. Budeš mať schopnosť rozoznať nebezpečenstvo ešte skôr ako príde. Budeš odolný voči radiácii a budeš mať silu väčšiu ako pár zdatných mužov. Ďalšie schopnosti možno zistíš časom. Nie je už času na ďalšie rozpravy. Utekaj, tvoj pán je v nebezpečenstve..." Dogy sa zrazu prebudil v tmavej jaskyni. Jeho oči žiarili červenou žiarou a táto prenikavá žiara mu už ostala do konca života. Všade bola nepreniknuteľná tma. Začal sa vracať späť po svojom pachu. Na konci tunela už uvidel svetlo a potešil sa mu. Keď vyšiel von, bolo už ráno. Zrazu zacítil niečo, čo sa nedalo odignorovať. Nebezpečenstvo ktoré hrozilo jeho pánovi, Jodimu. Rozbehol sa ako o život.

Ťažké dni, časť 6

Ako som vyšiel z tunela, objavila sa predo mnou scenéria zničeného mesta, rieka bola tmavá, akoby niečo skrývala. Niečo tajomné, čo sa nemalo dostať na svetlo sveta. S Dogym sme prešli okolo mosta na ktorom stála zhrdzavená lokomotíva. Napriek pustatine, kde v okolí pár kilometrov nebolo ani živej duše, som na sebe cítil uprené pohľady.

Mesto v ktorom sme boli som nepoznal. Tabuľke označujúca jeho koniec bola už dávno zhrdzavená a nečitateľná. Dogy sa zdržiaval častejšie pri mne. Jeho občasné kňučanie a vrčanie ma trochu znervózňovalo, ale pomaly som si na to zvykal. Za tabuľkou bola len pustina, viditeľnosť bola len na jeden kilometer. Cestou na miesto určenia sa toho veľa neudialo, až na jednu milú udalosť, ktorá mi vyčarovala úsmev na mojej vetrom ošľahanej tvári. V jednom úseku som zbadal lúč slnka, po toľkých rokoch. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby som videl svoju milú po týždňovke v uránovej bani. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale uvedomil som si, že vybočiť z cesty by nebol dobrý nápad. Takisto som nevedel odhadnúť v akej vzdialenosti je tento nádherný úkaz. Nechal som teda lúč lúčom a pobral som sa ďalej. Pred vstupom do zóny kde sa nachádzalo zariadenie na čistenie sa objavil na kopci kostol. Bol trochu v dezolátnom stave a ani vežu už nemal. Niečo mi hovorilo,že tam musím ísť. Všimol som si ale, že sa oňho niekto celkom stará. Opatrne som podišiel a pootvoril vŕzgajúce drevené, kovom obyté vráta. Privítalo ma prítmie a vpredu pri oltári som zbadal zhrbenú postavu v kapucni. Pomaly som k nej podišiel a chytil ju za rameno. Pod látkou som ucítil len kosti a zrazu kostolné ticho prehlušili padajúce kosti nebohého. Zrazu som pri hlave cítil niečo kovové a aj zvuk nabíjania náboja do komory zbrane mi nebol cudzí. Teraz som preklínal sám seba, že som nechal Dogyho vonku. Vzápätí sa ozval hrúbý hlas: "Veľmi, ale veľmi pomaly sa otoč, priateľu." Pri slovíčku "priateľu" neznámy hlas trochu zachrapčal. Pomaly som sa otáčal a do zorného uhla sa mi pomaly dostávala ďalšia postava v kapucni, tentoraz aj s prilepeným mäsom na svojich kostiach. Bol to dosť starý muž, vlasy mal až biele. Tipoval som mu nejakých 80 rokov, ale ruku mal pevnú. Ani na sekundu som neváhal, že keby ma chcel zabiť tak to urobí bez mihnutia oka. "Nevyzeráš ako tí ostatní z pustatiny, povedz mi kam kráčaš a čo je tvoj cieľ. A hlavne prečo si zavítal do tohto Božieho prístrešku ?", prezeral si ma svojím ostrým, prísnym pohľadom. Povedal som mu, že len tadiaľ prechádzam. O tajomnom zariadení na vodu som mu radšej nič nepovedal. Nechcel som riskovať. "No ako si ťa tak prezerám, myslím že ti môžem dôverovať. Ale ver mi, pri najmenšom náznaku nejakého podrazu ťa zmetiem z tohoto Bohom opusteného sveta." Ukázal rukou na neďaleké dvere do sakristie. Po vstupe ma osvetlilo teplé svetlo sviečok ktoré tu blikotali v nejednotnom upokojujúcom rytme. Sadli sme si a on mi strčil do rúk hliníkový hrnček s alkoholom. "Daj si, moja domáca, vlastnoručne vyrobená. Nielenže dobre maže, ale aj zabíja bunky", uchechtol sa starec a nalial si ďalší pohárik. Potom ako otočil aj druhý pohárik hore dnom sa ma skleneným pohľadom opýtal: "Veríš v nebo ? Alebo v peklo ?". Začudoval som sa nad touto otázkou, ale odpovedal som: "verím len v to čo sa deje teraz, ale myslím že musí byť nejako rozlíšené dobro od zla, niekto tomu hovorí karma, niekto Boh,...". Starec si nalial ďalší pohár, mne tiež trochu ulial a začal rozprávať:"Poviem ti jeden rozdiel, dosť zásadný, medzi nebom a peklom. Jeden človek mal možnosť vidieť ako to vyzerá v pekle aj v nebi. Najprv ho doniesli do pekla. Tam boli všetci okolo stola, namiesto rúk mali lyžičky, ale tie boli také dlhé, že si nevedeli trafiť do úst. Všetci boli hladný, bolo to peklo. Potom sa ten človek dostal do neba a tam takisto, všetci sedeli pri stole plnom jedla. A tiež mali namiesto rúk lyžičky. Ale namiesto tých z pekla boli šťastný, sýty. Vieš prečo ?", spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som len pokrútil hlavou. "Pretože sa kŕmili navzájom, chápeš. Chápeš o čom to všetko je ?", zachechtal sa starec a rozkašlal sa. Už bolo vidno že je trochu pripitý. Ja som sa len zahľadel do zeme a pochopil som prečo to robím. Prečo idem hľadať nejaké vodu filtrujúce zariadenie pre niekoho úplne cudzieho. Starec sa pobral k zadnej stene kde bolo prítmie, zaľahol a za chvíľu začal chrápať. Ja som sa nečujne vytratil a stále zamyslený som sa predrel cez ťažké dvere. Privítala ma čierna noc až by sa dala krájať a ťažké kvapky dopadávali na rozbahnenú zem. Z toho alkoholu sa mi trošku motala hlava, ale stále som vnímal a niečo mi tu nesedelo. Zrazu som si všimol že sa Dogy niekde stratil.

Ťažké dni, časť 5

Dogy sa ukľudnil a tajomná žiara v jeho očiach zmizla, ale zmena v jeho správaní bola badateľná. Začínal som pochybovať o jeho lojalite ku mne, ale momentálne som tomu nevenoval nejakú extra pozornosť. Dvihol som sa od Dogyho a začal som sa obzerať po menšom skladíku kde ma priviezli, aby som si povyberal výstroj a výzbroj na moju dlhú púť. V držiakoch na zbrane boli poukladané ruské AK-48 a americké M17. Taktiež tam bolo do nich aj veľa zásobníkov. Na stene oproti boli na vešiakoch zavesené ochranné obleky proti radiácii - špeciálne upravených, a zopár plynových masiek, aké som videl na tých ktorý ma "zajali". Ja som si vybral z regálu jednu AK-48 s piatimi zásobníkmi /náboje s priebojnými hlavičkami/. Všetky zásobníky som poukladal do svojho batohu a ešte jeden som si zobral a pripevnil ho za opasok. Bola tam aj jedna kevlarová nepriestrelná vesta, ktorú som si hneď navliekol a zakryl ju svojou zafúľanou flanelkou. Našťastie mi vrátili môj požičaný kabát, ktorý som tiež zabalil do svojho batohu. Granát som si zobral len jeden. V rohu som ešte zazrel pohodené lano, ktoré som si tiež zabalil a vybral som sa späť za Erikom. Dogy ma poslušne nasledoval, ale trochu zlovestne kňučal. Myslel som, že keď ma Erik zbadá s vecami ktoré som si pobral tak bude zúriť, ale on sa ma s kľudom Leninovho ducha opýtal : "To si si zobral iba toľko ? Poď ešte ti musíme pribaliť nejaký proviant." Obišiel svoj stôl, ešte sa zháčil a podišiel k mape, na ktorú minule ukazoval, strhol ju a podal mi ju. Ja som ju bez slova zložil a založil si ju do vnútorného vrecka. Prešli sme do kuchyne podzemného zariadenia, teda ak sa to dalo nazvať kuchyňou a on ma zaviedol do neďalekej špajze. Podal mi väčší balík a povedal : "to máš na cestu, sušené mäso, radšej ti nepoviem z čoho je, a potom tam máš aj pár konzerv s tuniakom. Bohužiaľ, vodu si budeš musieť zadovážiť sám. Ale po tom ako nám donesieš to zariadenie tak jej budeme mať habadej". Poďakoval som mu, a poprosil ho nech ma už vyvedie vonku. Nerád som ostával v stiesnených priestoroch. "Rozumiem, ani nevieš aké máš šťastie s tvojím darom. Môcť si tak chodiť kam len chceš. Ale nezávidím, prajem ti to. Tak poď kamarát, odvediem ťa k východu", vyšli sme z kuchyne a po úzkej uličke popri pár stanoch ma zaviedol do temnej spleti chodieb, kde boli na zemi červenou farbou (alebo krvou?) nakreslené šípky.

Po troch minútach sme sa za svetla sviečky dostali k uzáveru vo výške pása, ktorý vyzeral ako by bol z ponorky. Erik pootočil kľukou a väko sa otvorilo. Dnu zavanul jemný vánok. Dvihol som Dogyho a pomohol mu. Potom som prestrčil aj svoj vak a pušku. Podal som Erikovi ruku, stisk mal pevný a rozhodný. Nečudo že mu verili, bol to rodený vodca. Pretiahol som sa cez neveľký otvor a vykročili sme slabo osvetleným tunelom von za svetlom.

Ťažké dni, časť 4

Prebudil som sa v úplne tmavej miestnosti. Na temene hlavy som cítil vlhkú škvrnu, ktorá určite nebola od vína. Sadol som si a začal uvažovať o tom kde to môžem byť, čo sa stalo s Dogym a čo ma tu môže čakať. Príšerne ma bolela hlava a bola mi zima. Požičali si moju požičanú teplú bundu. Nemal som poňatia o čase, ani priestore. Po dlhom čase, ktorý mi pripadal ako veky sa so škripotom otvorili ťažké kovové dvere a dnu vniklo roztrasené svetlo sviečky z lampáša, ktorý držal mohutný chlap. Bez slova ku mne vykročil, pozrel mi ranu a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vstať. Držiac ma stále za ruku sme sa pohli, a on ma viedol po tmavých betónových chodbách. Pripomínalo mi to nejaký bunker v podzemí. Asi po sto metroch sa za ďalšími dverami rozprestierala krajina, podzemná krajina z blata, kovových trámov a betónových stĺpov, plná ľudí a zvierat. Puch tu bol na nevydržanie, napínalo ma statočne, ale po pár minútach som si zvykol. Miešali sa tu pachy ľudí, zvierat a plesne z vlhkosti. Zhora presvitali lúče svetla z nejakého umelého osvetlenia.

Prechádzali sme popri primitívnych príbytkoch dosť špinavých ľudí (vodu asi nevideli dosť dlhý čas), videl som tam rôzne vekové kategórie od mladých po starších ľudí, jedine starcov a starenky som nikde nevidel. Po chvíľke sme došli k ďalším masívnym dverám, za ktorými sa nachádzala menšia kancelária, steny boli oblepené mapami. Niečo mi tie mapy pripomínali, no nevenoval som tomu nejakú extra pozornosť. Za stolom stál mladík, mohol mať tak okolo tridsať. "Vitaj Jody, odpusť to zaobchádzanie, ale nemohli sme inak...", ozval sa chlapík, ktorý ako to vyzeralo to tu celé viedol. "Nestretávame často ľudí s tvojimi schopnosťami, odvážiť sa chodiť po povrchu len tak bez ochranného odevu,... čo si zač ? Ale odpusť, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Erik, títo ľudia naokolo mi dôverujú. Nerád sa označujem za ich vodcu, ale počúvajú moje rady, takže sa snažím ich nesklamať.", ukázal na stoličku oproti svojmu stolu a ja som si sadol. "Máme pre teba jednu úlohu, samozrejme nechceme aby si ju robil zadarmo.", Erik si potiahol z tmavej cigarety ktorá mu horela už pri mojom vstupe. Ja som ho len ticho počúval, a prikývol som. "Fajn, tak sme dohodnutý, ale pozor, nie je to nič jednoduché. Potrebujeme od teba aby si nám priniesol zariadenie na recykláciu vody. Náš prieskum ukázal, že sa nachádza tu", ukázal na jednu z máp na stene, kde bolo červeným nepravidelným kruhom označené miesto, "je to veľmi nebezpečná oblasť, pre nás nepreniknuteľná, ani s tým najlepším ochranným oblekom.". Zahľadel som sa na mapu a spoznal som to miesto. Bolo odtiaľto vzdialené dobrých 80 kilometrov, bolo to miesto najkrajších spomienok. Teraz tam bola len nehostinná krajina plná nebezpečných hôrd a zmutovaných zvierat. Erik mi ešte povedal všetky podrobnosti k tejto výprave a poslal ma s tým istým mohutným chlapom čo ma sem priviedol do skladu, aby som sa mohol vystrojiť. A Dogy ? Dogyho som našiel priviazaného blízko pri sklade, keď sme sa obaja uvideli, div nevyskočil z kože. Prišiel som k nemu a on ma začal oblizovať, celý šťastný že vidí svojho pána. Ale niečo tu nehralo, bol to Dogy, ale bol nejaký iný. Spýtavo som sa pozrel na chlapíka ktorý mi robil doprovod, on len pokrčil plecami a povedal: "Po tom ako sme ťa uniesli, si k nám našiel cestu sám, a bol už takýto." Ešte raz som pozrel do Dogyho očí a uvidel som tam jemne matnú červenú žiaru...

Ťažké dni, časť 3

Pobalil som všetky veci do batohu, navrch som opatrne uložil vínko ktoré som našiel a pobral som sa von. Hmla sa už trocha dvihla takže aj viditeľnosť bola lepšia. Dogy sa išiel vyvenčiť a popreťahovať si kosti. Ja som ho nasledoval a vychutnával si jemný vánok na svojej zarastenej tvári. Zahľadel som sa na slnko, ktoré bolo vidno len ako biely plný kruh, vôbec neoslepovalo. Ako by aj mohlo keď medzi mnou a ním boli husté rádioaktívne mračná, ktoré už od nepamäti pokrývali väčšinu kontinentu. Vybral som sa po vlhkej tráve a zamieril do úkrytu lesa. V lese bolo hlboké prítmie. Na pokožke bol cítiť studený vietor aj napriek kvalitnej, trochu otrhanej, vetrovke ktorú som si požičal od vandráka. Bohužiaľ, jemu už bola nanič. Keď som ho našiel, ležal s prestrelenou hlavou na burinou zarastenom poli. Vedľa neho bol .45ka Glock. No, keď sa mám priznať, nepožičal som si len ten kabát... V lese som si musel dávať veľký pozor na šmykľavé slizké listy, ktoré prikrývali skaly. Dogy sa niekde zatúlal a v diaľke som začul jeho zúrivý štekot. Teraz som už cítil že ten pocit na pokožke nebol len zo studeného vetra. Cítil som prítomnosť iných ľudí, aspoň mi to tak môj inštinkt nahováral.

Dogyho som našiel štekať pri nedaľekej nore. Rozbehol som sa k nemu, a už mi chýbalo iba pár krokov keď v tom sa mi podlomili nohy a prepadol som sa do nebezpečne vyzerajúcej jamy hlbokej dobrých pár metrov. Spadol som na chrbát, priamo na batoh. Pocítil som ako začalo niečo tiecť, niečo červené. Škoda, naozaj to bol dobrý ročník. Niečo mi hovorilo, že táto jama nie je prírodná. Akoby naraz uťalo a štekanie Dogyho utíchlo. Pozrel som hore, kde stálo päť osôb v čudesných odevoch akoby boli vyrobené z nejakých plastových trubíc, na hlavách mali plynové masky s nasadenými filtrami. Teraz už len ostávalo zistiť, či zmýšľanie týchto dobrákov je podobné tomu môjmu. Zisťovanie tejto skutočnosti na seba nenechalo dlho čakať. Zozadu ma ovalilo niečo do hlavy a ja som už len zisťoval hĺbku čiernoty mojej mysle...

Verím Pane 2011 - Tretí - piaty deň

...alebo ako si už nespomínam, ale pokúsim sa.

Piatok to bolo zasa rovnaké, vstávať okolo desiatej. Ranajky, dával som si nejakú salámku /ja viem, piatok :)/ s olivami, len tak s rohlíkom. Veľa si z toho dňa nespomínam, len viem, že som spoznal v kostole o piatej fajnú babu Aničku, ktorá spieva tiež v jednej kapele, bola z Božieho šramotu, vystúpenie mali v sobotu. Vedela všetky vtipy ktoré som rozprával, no ale nemusela mi ich kaziť :). Večer to sme parili s Happy people, hrali sa karty a tak. Išiel som spať už okolo druhej.

Sobota bola výnimočná troma vecami. Marcel mal vystúpenie z ergo tancov /viď video/.



Potom sme šli do kostola na piatu, hrali tam Amen kameň. Niečo neskutočné, keby také omše boli tak podľa mna veľa mladých ľudí by chodilo na omše. Tu je z toho nejaké video...



Po omši sme sa pobrali do podniku kde mali hrať chlapci z Amen kameň. Hrali rôzne vypalováky od Queenu,... nespomínam si viac čo tam hrali, ale bola to pecka, a keď prišiel na rad saxofón, dačo neskutočné, vytanvocali sme sa, vyšalili a ja som skončil o druhej ráno v posteli, umretý, a ešte k tomu som aj ráno musel šoférovať.

Nedeľa ráno o deviatej som vstal a začal baliť veci, zobudil som Marcela a ponosili sme veci do auta. Rozlúčili sme sa so všetkými a zobrali sme ešte aj Janku do Košíc. Cesta išla vpohode, síce som bol unavený ako ešte nikdy ale prežili sme :D. Trvalo to cca 3 hodiny a pol z Námestova až do Jasova.


Zväčšiť mapu

Týmto chcem poďakovať Andymu, že ma pozval na túto akciu, na ktorej určite nebudem chýbať ani po budúce roky - ak mi to vyjde. A pozdravujem všetkých ktorých som tam spoznal, všetci ste super :).

Verím Pane 2011 - Druhý deň

...a ako som zažil slovenského Joa Satrianiho naživo.

Po noci strávenej na zemi, karimatke a v spacáku ma ráno zobudil budíček - slastné *pssst*...nie to mi neznel nežný hlások ženy do uška, ale plechovka od Marcelovho Radleru :), čo spustilo reťazovú reakciu a naokolo som len počul *pssst*, *pssst*,... tak nepôjdem proti prúdu a už vykonávam aj ja, vo vyžiadanom tichu, to budíčklové *pssst*. Na raňajky som si dal paštétu so žemľou, a zapíjal som to. Veľa si toho nespomínam z toho dňa, tuším sme sa boli pozrieť na nejaké vystúpenia o piatej na omšu do kostola (krutá kázeň bola). Večer som bol s Andym na pizzu a okolo jedenástej sme sa šli pozrieť na vystúpenie, Hral Dušan Kulich (gitarista Z. Smatanovej), vlastne on nehral, on to dával, taký gurmán to bol :), niekto mu dal prezývku že slovenský Satriani. Veď sa presvedčte sami (ospravedlnte to zlé zaostrovanie, nemám so svojím novým mobilom ešte skúsenosti a bola tam tma :D).



Po skončení sa konala Jam Session, najprv zahrali ľudia z workshopov 3-4 pesničky (počuť šaty od M. Gombitovej v podaní jednej holky bol fakt zážitok). Potom prišlo jammovanie, celkom fun to bolo, len to bolo už o jednej po polnoci a pár ľudí už pospávalo, priznám sa, že na okolo druhej hodiny v noci som už aj ja podriemkaval, únava robí svoje (keď kňaz môže zaspať na svojej kázni tak prečo nie ja na Jamme :). No ale po tom ako to celé skončilo (mimochodom konalo sa to v kultúrnom dome, cca 5 min pešo od gympla) sme sa pobrali na gympel, že ideme spať, ale po čerstvej nočnej prechádzke sa mi nejako nechcelo tak som si dal cigarku na odreagovanie. Andy v našej triede nebol tak som ho šiel hľadať, našiel som ho s ľudmi z Happy people, Amen Kamen, bol tam Jano /nadaný to človek so super spevom/, potom tam bol bubeník /nech mi je odpustené, ale netuším ako sa volal, strašne veľa ľudí som tam spoznal a nespomínam si na mená, mám skôr pamäť na tváre :)/ a nakoniec ešte Adam, tiež spevák z námestova. Pofajčievali vodnú fajku, tak som sa pridal, okolo pol piatej už som fakt zaspával na stoličke, tak som si šiel ľahnúť za svitania a spievania vtáčikov...

Verím Pane 2011 - Príprava a prvý deň

...alebo ako si Tomáš uvedomil svoju vieru.

V utorok večer som bol s kamarátom Marcelom na pivo. Rozprávali sme sa, že čo a ako ešte na zvyšok dovolenky a zrazu ma napadlo, že ak pôjde on tak sa ide na festival Verím Pane. (Na ktorý ma mimochodom pozval Andy - kapela Andy & P.R.C., jeho žena je moja sesternica, a za čo som mu veľmi zaviazaný). Takže sme sa rozhodli, ale pod podmienkou že si urobíme road trip a z Námestova (kde sa festival koná), pôjdeme do Ružinej na Orange JOJ Music Summer festival.

V stredu ráno sme vyrazili okolo pol deviatej z Jasova. Cestu som vybral cez Smolník...Nálepkovo...SNV čo bola veľmi veľká chyba, pretože cesta z Mníška n. Hnilcom do Spišskej Novej Vsi (SNV) bola ako mesačná krajina. Ale prežili sme to, v SNV sme kúpili diaľničnú známku a natankovali a hor sa po diaľnici. Cesta od Popradu až po Východnú bola super, ubehala vpohode až nás chytila búrka, že po diaľnici sa ani nedalo poriadno ísť 30 nie to 130. Ale my sme išli tak 90, prispôsobil som jazdu stavu vozovky (aj keď som ju mohol prispôsobiť viac). V Ružomberku sme odbočili na Dolný Kubín a začala posledná etapa našej cesty. Na ceste sme postretávali pár odvážlivcov kamionistov ktorý obiehali a vytlačili nás skoro z cesty, alebo predbiehali z opačnej strany a my sme sa LTT vyhli zrážke s pár tonovým kolosom. Asi 30 km od cieľa som už bol veľmi hladný a tak som chcel niekde zastať, ale všade mali zatvorené z technických príčin, totiž ten dážď spôsobil potopu a v obciach nemali elektriku. Našťastie jeden obchod fungoval a tam sme si mohli nakúpiť nejaký proviant na festival. Príchod do Námestova bol prekvapivý, prekvapila ma hlavne veľkosť (malosť) mestečka. Bolo také útulné, všetko bolo po kope, bol som uchvátený. Prišli sme okolo jednej, o tretej mal prísť Andy tak sme si čakanie skrátili obedom a trochu sme sa prešli po okolí. Hneď pri mestečku (za amfiteátrom - aj tam sa konali vystúpenia kapiel) sa nachádza Oravská vodná nádrž. Andy došiel, išli sme sa zaregistrovať na Prezentáciu a prešli sme do Gymnázia kde bolo ubytovanie, zaparkovali sme, a vybalili. Večer prebiehal super, okolo siedmej hrala kapela Andy & P.R.C. a boli úžasný. Po ich koncerte som ešte s pár ľudmi išiel na pizzu do Palerma. Ako sme sa vrátili na gympel tak sme hrali karty asi do tretej ráno a išlo sa spať, no nie na veľmi dlho...

B#3

Precitol som o pár hodín. Moja otázka nebola zodpovedaná, dostal som iba jednu poriadnu cez hubu. Kate odišla. Teraz som začal rozmýšľať čo robiť. Predpokladal som, že mi veľa hodín života neostáva, aj keď netuším prečo ma uniesla. Možno s tým malo čo dočinenia moje malé tajomstvo. Vedela o ňom iba ona.
Písal sa rok 1999 keď sa to stalo. Jedného jarného teplého večera som uvidel z nášho víkendového domčeku nad obzorom jasnú žiaru. Sprvu som si myslel, že to boli nejaké poľovnícke autá, ale ten les bol nepriepustný a neboli tam žiadne cesty. Zvedavosť prevyšovala strach a tak som si teda pobral teplú vetrovku, nejakú vodu, nožík a baterku. Celé telo mi hovorilo, že takto v noci do lesa a sám nie je najšťastnejšie riešenie, ale čo keď sú to predsa "oni". Zatvoril som za sebou bránku a vykročil hore kopcom smerom k lesu. Povieval jemný vánok, bolo v ňom cítiť búrku. Noc bola tmavá, sem tam obláčik, mesiac nesvietil. Prešiel som cez húštinu a vošiel do ešte tmavšieho lesa. Zapol som baterku, pretože som sa nechcel dolámať na nejakom spadnutom strome. Les to bol dosť hustý, neraz som sa musel vracať, pretože spletité konáre mi zatarasili cestu. Blížiac sa k čistinke som ucítil dunenie, nielen ucítil, ale aj započul. V tom asi meter od kraja čistinky (ktorá skôr vyzerala ako kráter s hĺbkou 2 metre) som to zbadal. Konala sa tam veľká párty, ktorá sa niesla v duchu reggae. Bolo tam okolo 100 ľudí. Hudbu som nevnímal, pretože som zbadal ju. Kate. Stála tam, v bielych šatách, nádherná, zmyselná, Kate.
Dívala sa na mňa, akoby okolo nebol nikto. Jej spaľujúci pohľad ma priťahoval, jej rozpustené blond vlasy boli ako zlatý dážď. Bola to láska na prvý pohľad.
Po nádherných pár rokoch nášho spolužitia sme sa rozhodli zobrať, lenže vtedy som niečo o nej zistil. Nič príjemné, pracovala ako tajná agentka CIA. Sprvu som si myslel, že to je len náhoda, že mi o tom nemohla nič povedať, ale potom mi to došlo. Všetky tie roky, všetky tie noci strávené spolu. Všetko to bola lož, klamstvo.
Sedel som s pohárikom v ruke a čakal som kým dôjde zo svojej "práce". Všetko som na ňu vybalil, že ako si to predstavuje takto ma raniť. Ona len ticho sedela vedľa mňa a počúvala. Potom ako mi došla para a mne neostávalo nič iné len mlčať. Pritom som chcel toho viac, chcel som rozbiť všetko naokolo, dostať zo seba tú zlosť, ale nezmohol som sa na nič. Moje čeľuste sa hýbali, ako som v tom návale horkosti rozmýšľal čo ďalej. "Je to kvôli tomu, že som vo vesmírnom programe?", opýtal som sa už kľudnejšie. "Nič ti nepoviem, mohlo by o ohroziť teba a aj naše dieťa.", preniesla s kľudom vraha Kate a ja som na ňu neveriacky pozeral. "Milovala som ťa !", precedila cez zuby Kate a zabuchla za sebou vychádzajúc dvere.
Odvtedy som ju nevidel, až dodnes, uniesla ma z ulice ako nejakého prašivého túlavého psa. Obzrel som sa ešte raz po mojej cele a začal som rozmýšlať o úniku. Oči si už zvykli na tmu, takže som mohol aj pohľadom prehľadávať svoje okolie. Najprv som si oslobodil ruky, čo nebol až taký problém. Problém bol prísť na to ako sa odtiaľto dostať. Potom mi to došlo, uniesli ma, pretože som bol najdôležitejším človekom vo vesmírnom programe, ako sa približoval štart misie na Mars, no nemohol som sa tým teraz zapodievať, išlo mi o krk, možno aj o niečo viac.

B#2

...a ja tiež. Autá ani nechodili, len nejaké ruské typy ktoré boli na takéto mrazy stavané, všetky mali na pneumatikách navlečené reťaze, takže sa zakúsavali do ľadovej pokrývky na cestách ako pyrane do zadku afrického krokodíla (Osteolaemus tetraspis). V jednom okamihu sa z poza rohu vyrútila dodávka s tmavými sklami, brzdy zaškrípali a reťaze sa zaryli do zrkadlovo čistej vozovky. Dvere sa otvorili a dvaja maskovaný ozbrojenci ma schmatli. Kedže som mal zamrznutú bundu tak som sa im veľmi jednoducho a rýchlo vyšmykol. Začal som utekať,...vlastne šmýkať sa. V tom som zrazu pocítil jemné pichnutie na zátylku a môj svet bol už len zahmlená spleť padajúceho mesta. Vlastne to nebolo padajúce mesto, padal som ja, a už len malátne som pocítil chlad snehu na svojom líci.
Prebudil som sa v nejakej tmavej pivnici. Videl som len blikajúce svetlo spod dverí. V hlave mi bušilo ako keby som vypil liter medoviny. Snažil som sa poobzerať okolo seba, ale v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť, ešte aj ruky som mal zviazané za chrbtom. Pozbieral som všetky sily, použil som beduínske cvičenie na upokojenie dýchania. Tep sa mi ukľudnil a ja som mohol začať jasnejšie premýšlať. Ležal som na chladnej zemi, miestnosť mohla byť tak 2x3 metre veľká, možno tam boli nejaké okná, ale boli zatemnené. Zvuky som nepočul žiadne, iba sem tam pišťanie nejakého zvieratka. Snažil som sa zo všetkých síl spomenúť si, kto a prečo by ma takto chcel uniesť. Nič zlé som predsa nerobil (až na pár výtžností, vrážd, znásilnení a iné drobnosti). Zrazu som z diaľky započul ťažké topánky narážajúce na chladnú podlahu. Kľúče v dverách zarinčali a dvere sa otvorili. Sprvu ma oslepilo blikajúce svetlo. Potom ako som si na to ožiarenie zvykol, uvedomil som si, že v dverách stojí žena. Žena, ktorú by som tu čakal najmenej. "Pozrime sa, už si hore, dúfam že sa ti nič nestalo", povedala Kate a usmiala sa. Kate bola moja jediná láska, naposledy som ju videl pred 4 rokmi. Vtedy mi oznámila, že so mnou čaká dieťa a že musí odísť. Vraj by to nefungovalo a chce ho vychovávať sama. Teraz tu stála akoby sa nič nestalo. "Čo sa to deje, prečo si ma uniesla ?", padla otázka do pléna. Kate sa zachmúrila a nepovedala ani slovo.