Prebudil som sa v úplne tmavej miestnosti. Na temene hlavy som cítil vlhkú škvrnu, ktorá určite nebola od vína. Sadol som si a začal uvažovať o tom kde to môžem byť, čo sa stalo s Dogym a čo ma tu môže čakať. Príšerne ma bolela hlava a bola mi zima. Požičali si moju požičanú teplú bundu. Nemal som poňatia o čase, ani priestore. Po dlhom čase, ktorý mi pripadal ako veky sa so škripotom otvorili ťažké kovové dvere a dnu vniklo roztrasené svetlo sviečky z lampáša, ktorý držal mohutný chlap. Bez slova ku mne vykročil, pozrel mi ranu a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vstať. Držiac ma stále za ruku sme sa pohli, a on ma viedol po tmavých betónových chodbách. Pripomínalo mi to nejaký bunker v podzemí. Asi po sto metroch sa za ďalšími dverami rozprestierala krajina, podzemná krajina z blata, kovových trámov a betónových stĺpov, plná ľudí a zvierat. Puch tu bol na nevydržanie, napínalo ma statočne, ale po pár minútach som si zvykol. Miešali sa tu pachy ľudí, zvierat a plesne z vlhkosti. Zhora presvitali lúče svetla z nejakého umelého osvetlenia.
Prechádzali sme popri primitívnych príbytkoch dosť špinavých ľudí (vodu asi nevideli dosť dlhý čas), videl som tam rôzne vekové kategórie od mladých po starších ľudí, jedine starcov a starenky som nikde nevidel. Po chvíľke sme došli k ďalším masívnym dverám, za ktorými sa nachádzala menšia kancelária, steny boli oblepené mapami. Niečo mi tie mapy pripomínali, no nevenoval som tomu nejakú extra pozornosť. Za stolom stál mladík, mohol mať tak okolo tridsať. "Vitaj Jody, odpusť to zaobchádzanie, ale nemohli sme inak...", ozval sa chlapík, ktorý ako to vyzeralo to tu celé viedol. "Nestretávame často ľudí s tvojimi schopnosťami, odvážiť sa chodiť po povrchu len tak bez ochranného odevu,... čo si zač ? Ale odpusť, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Erik, títo ľudia naokolo mi dôverujú. Nerád sa označujem za ich vodcu, ale počúvajú moje rady, takže sa snažím ich nesklamať.", ukázal na stoličku oproti svojmu stolu a ja som si sadol. "Máme pre teba jednu úlohu, samozrejme nechceme aby si ju robil zadarmo.", Erik si potiahol z tmavej cigarety ktorá mu horela už pri mojom vstupe. Ja som ho len ticho počúval, a prikývol som. "Fajn, tak sme dohodnutý, ale pozor, nie je to nič jednoduché. Potrebujeme od teba aby si nám priniesol zariadenie na recykláciu vody. Náš prieskum ukázal, že sa nachádza tu", ukázal na jednu z máp na stene, kde bolo červeným nepravidelným kruhom označené miesto, "je to veľmi nebezpečná oblasť, pre nás nepreniknuteľná, ani s tým najlepším ochranným oblekom.". Zahľadel som sa na mapu a spoznal som to miesto. Bolo odtiaľto vzdialené dobrých 80 kilometrov, bolo to miesto najkrajších spomienok. Teraz tam bola len nehostinná krajina plná nebezpečných hôrd a zmutovaných zvierat. Erik mi ešte povedal všetky podrobnosti k tejto výprave a poslal ma s tým istým mohutným chlapom čo ma sem priviedol do skladu, aby som sa mohol vystrojiť. A Dogy ? Dogyho som našiel priviazaného blízko pri sklade, keď sme sa obaja uvideli, div nevyskočil z kože. Prišiel som k nemu a on ma začal oblizovať, celý šťastný že vidí svojho pána. Ale niečo tu nehralo, bol to Dogy, ale bol nejaký iný. Spýtavo som sa pozrel na chlapíka ktorý mi robil doprovod, on len pokrčil plecami a povedal: "Po tom ako sme ťa uniesli, si k nám našiel cestu sám, a bol už takýto." Ešte raz som pozrel do Dogyho očí a uvidel som tam jemne matnú červenú žiaru...
O všeličom čo ma práve napadne, moja tvorba ale aj nápady na ktoré nechcem zabudnúť...
09 marca 2012
05 marca 2012
Ťažké dni, časť 3
Pobalil som všetky veci do batohu, navrch som opatrne uložil vínko ktoré som našiel a pobral som sa von. Hmla sa už trocha dvihla takže aj viditeľnosť bola lepšia. Dogy sa išiel vyvenčiť a popreťahovať si kosti. Ja som ho nasledoval a vychutnával si jemný vánok na svojej zarastenej tvári. Zahľadel som sa na slnko, ktoré bolo vidno len ako biely plný kruh, vôbec neoslepovalo. Ako by aj mohlo keď medzi mnou a ním boli husté rádioaktívne mračná, ktoré už od nepamäti pokrývali väčšinu kontinentu. Vybral som sa po vlhkej tráve a zamieril do úkrytu lesa. V lese bolo hlboké prítmie. Na pokožke bol cítiť studený vietor aj napriek kvalitnej, trochu otrhanej, vetrovke ktorú som si požičal od vandráka. Bohužiaľ, jemu už bola nanič. Keď som ho našiel, ležal s prestrelenou hlavou na burinou zarastenom poli. Vedľa neho bol .45ka Glock. No, keď sa mám priznať, nepožičal som si len ten kabát... V lese som si musel dávať veľký pozor na šmykľavé slizké listy, ktoré prikrývali skaly. Dogy sa niekde zatúlal a v diaľke som začul jeho zúrivý štekot. Teraz som už cítil že ten pocit na pokožke nebol len zo studeného vetra. Cítil som prítomnosť iných ľudí, aspoň mi to tak môj inštinkt nahováral.
Dogyho som našiel štekať pri nedaľekej nore. Rozbehol som sa k nemu, a už mi chýbalo iba pár krokov keď v tom sa mi podlomili nohy a prepadol som sa do nebezpečne vyzerajúcej jamy hlbokej dobrých pár metrov. Spadol som na chrbát, priamo na batoh. Pocítil som ako začalo niečo tiecť, niečo červené. Škoda, naozaj to bol dobrý ročník. Niečo mi hovorilo, že táto jama nie je prírodná. Akoby naraz uťalo a štekanie Dogyho utíchlo. Pozrel som hore, kde stálo päť osôb v čudesných odevoch akoby boli vyrobené z nejakých plastových trubíc, na hlavách mali plynové masky s nasadenými filtrami. Teraz už len ostávalo zistiť, či zmýšľanie týchto dobrákov je podobné tomu môjmu. Zisťovanie tejto skutočnosti na seba nenechalo dlho čakať. Zozadu ma ovalilo niečo do hlavy a ja som už len zisťoval hĺbku čiernoty mojej mysle...
Dogyho som našiel štekať pri nedaľekej nore. Rozbehol som sa k nemu, a už mi chýbalo iba pár krokov keď v tom sa mi podlomili nohy a prepadol som sa do nebezpečne vyzerajúcej jamy hlbokej dobrých pár metrov. Spadol som na chrbát, priamo na batoh. Pocítil som ako začalo niečo tiecť, niečo červené. Škoda, naozaj to bol dobrý ročník. Niečo mi hovorilo, že táto jama nie je prírodná. Akoby naraz uťalo a štekanie Dogyho utíchlo. Pozrel som hore, kde stálo päť osôb v čudesných odevoch akoby boli vyrobené z nejakých plastových trubíc, na hlavách mali plynové masky s nasadenými filtrami. Teraz už len ostávalo zistiť, či zmýšľanie týchto dobrákov je podobné tomu môjmu. Zisťovanie tejto skutočnosti na seba nenechalo dlho čakať. Zozadu ma ovalilo niečo do hlavy a ja som už len zisťoval hĺbku čiernoty mojej mysle...
11 augusta 2011
Verím Pane 2011 - Tretí - piaty deň
...alebo ako si už nespomínam, ale pokúsim sa.
Piatok to bolo zasa rovnaké, vstávať okolo desiatej. Ranajky, dával som si nejakú salámku /ja viem, piatok :)/ s olivami, len tak s rohlíkom. Veľa si z toho dňa nespomínam, len viem, že som spoznal v kostole o piatej fajnú babu Aničku, ktorá spieva tiež v jednej kapele, bola z Božieho šramotu, vystúpenie mali v sobotu. Vedela všetky vtipy ktoré som rozprával, no ale nemusela mi ich kaziť :). Večer to sme parili s Happy people, hrali sa karty a tak. Išiel som spať už okolo druhej.
Sobota bola výnimočná troma vecami. Marcel mal vystúpenie z ergo tancov /viď video/.
Potom sme šli do kostola na piatu, hrali tam Amen kameň. Niečo neskutočné, keby také omše boli tak podľa mna veľa mladých ľudí by chodilo na omše. Tu je z toho nejaké video...
Po omši sme sa pobrali do podniku kde mali hrať chlapci z Amen kameň. Hrali rôzne vypalováky od Queenu,... nespomínam si viac čo tam hrali, ale bola to pecka, a keď prišiel na rad saxofón, dačo neskutočné, vytanvocali sme sa, vyšalili a ja som skončil o druhej ráno v posteli, umretý, a ešte k tomu som aj ráno musel šoférovať.
Nedeľa ráno o deviatej som vstal a začal baliť veci, zobudil som Marcela a ponosili sme veci do auta. Rozlúčili sme sa so všetkými a zobrali sme ešte aj Janku do Košíc. Cesta išla vpohode, síce som bol unavený ako ešte nikdy ale prežili sme :D. Trvalo to cca 3 hodiny a pol z Námestova až do Jasova.
Zväčšiť mapu
Týmto chcem poďakovať Andymu, že ma pozval na túto akciu, na ktorej určite nebudem chýbať ani po budúce roky - ak mi to vyjde. A pozdravujem všetkých ktorých som tam spoznal, všetci ste super :).
Piatok to bolo zasa rovnaké, vstávať okolo desiatej. Ranajky, dával som si nejakú salámku /ja viem, piatok :)/ s olivami, len tak s rohlíkom. Veľa si z toho dňa nespomínam, len viem, že som spoznal v kostole o piatej fajnú babu Aničku, ktorá spieva tiež v jednej kapele, bola z Božieho šramotu, vystúpenie mali v sobotu. Vedela všetky vtipy ktoré som rozprával, no ale nemusela mi ich kaziť :). Večer to sme parili s Happy people, hrali sa karty a tak. Išiel som spať už okolo druhej.
Sobota bola výnimočná troma vecami. Marcel mal vystúpenie z ergo tancov /viď video/.
Potom sme šli do kostola na piatu, hrali tam Amen kameň. Niečo neskutočné, keby také omše boli tak podľa mna veľa mladých ľudí by chodilo na omše. Tu je z toho nejaké video...
Po omši sme sa pobrali do podniku kde mali hrať chlapci z Amen kameň. Hrali rôzne vypalováky od Queenu,... nespomínam si viac čo tam hrali, ale bola to pecka, a keď prišiel na rad saxofón, dačo neskutočné, vytanvocali sme sa, vyšalili a ja som skončil o druhej ráno v posteli, umretý, a ešte k tomu som aj ráno musel šoférovať.
Nedeľa ráno o deviatej som vstal a začal baliť veci, zobudil som Marcela a ponosili sme veci do auta. Rozlúčili sme sa so všetkými a zobrali sme ešte aj Janku do Košíc. Cesta išla vpohode, síce som bol unavený ako ešte nikdy ale prežili sme :D. Trvalo to cca 3 hodiny a pol z Námestova až do Jasova.
Zväčšiť mapu
Týmto chcem poďakovať Andymu, že ma pozval na túto akciu, na ktorej určite nebudem chýbať ani po budúce roky - ak mi to vyjde. A pozdravujem všetkých ktorých som tam spoznal, všetci ste super :).
28 júla 2011
Verím Pane 2011 - Druhý deň
...a ako som zažil slovenského Joa Satrianiho naživo.
Po noci strávenej na zemi, karimatke a v spacáku ma ráno zobudil budíček - slastné *pssst*...nie to mi neznel nežný hlások ženy do uška, ale plechovka od Marcelovho Radleru :), čo spustilo reťazovú reakciu a naokolo som len počul *pssst*, *pssst*,... tak nepôjdem proti prúdu a už vykonávam aj ja, vo vyžiadanom tichu, to budíčklové *pssst*. Na raňajky som si dal paštétu so žemľou, a zapíjal som to. Veľa si toho nespomínam z toho dňa, tuším sme sa boli pozrieť na nejaké vystúpenia o piatej na omšu do kostola (krutá kázeň bola). Večer som bol s Andym na pizzu a okolo jedenástej sme sa šli pozrieť na vystúpenie, Hral Dušan Kulich (gitarista Z. Smatanovej), vlastne on nehral, on to dával, taký gurmán to bol :), niekto mu dal prezývku že slovenský Satriani. Veď sa presvedčte sami (ospravedlnte to zlé zaostrovanie, nemám so svojím novým mobilom ešte skúsenosti a bola tam tma :D).
Po skončení sa konala Jam Session, najprv zahrali ľudia z workshopov 3-4 pesničky (počuť šaty od M. Gombitovej v podaní jednej holky bol fakt zážitok). Potom prišlo jammovanie, celkom fun to bolo, len to bolo už o jednej po polnoci a pár ľudí už pospávalo, priznám sa, že na okolo druhej hodiny v noci som už aj ja podriemkaval, únava robí svoje (keď kňaz môže zaspať na svojej kázni tak prečo nie ja na Jamme :). No ale po tom ako to celé skončilo (mimochodom konalo sa to v kultúrnom dome, cca 5 min pešo od gympla) sme sa pobrali na gympel, že ideme spať, ale po čerstvej nočnej prechádzke sa mi nejako nechcelo tak som si dal cigarku na odreagovanie. Andy v našej triede nebol tak som ho šiel hľadať, našiel som ho s ľudmi z Happy people, Amen Kamen, bol tam Jano /nadaný to človek so super spevom/, potom tam bol bubeník /nech mi je odpustené, ale netuším ako sa volal, strašne veľa ľudí som tam spoznal a nespomínam si na mená, mám skôr pamäť na tváre :)/ a nakoniec ešte Adam, tiež spevák z námestova. Pofajčievali vodnú fajku, tak som sa pridal, okolo pol piatej už som fakt zaspával na stoličke, tak som si šiel ľahnúť za svitania a spievania vtáčikov...
Po noci strávenej na zemi, karimatke a v spacáku ma ráno zobudil budíček - slastné *pssst*...nie to mi neznel nežný hlások ženy do uška, ale plechovka od Marcelovho Radleru :), čo spustilo reťazovú reakciu a naokolo som len počul *pssst*, *pssst*,... tak nepôjdem proti prúdu a už vykonávam aj ja, vo vyžiadanom tichu, to budíčklové *pssst*. Na raňajky som si dal paštétu so žemľou, a zapíjal som to. Veľa si toho nespomínam z toho dňa, tuším sme sa boli pozrieť na nejaké vystúpenia o piatej na omšu do kostola (krutá kázeň bola). Večer som bol s Andym na pizzu a okolo jedenástej sme sa šli pozrieť na vystúpenie, Hral Dušan Kulich (gitarista Z. Smatanovej), vlastne on nehral, on to dával, taký gurmán to bol :), niekto mu dal prezývku že slovenský Satriani. Veď sa presvedčte sami (ospravedlnte to zlé zaostrovanie, nemám so svojím novým mobilom ešte skúsenosti a bola tam tma :D).
Po skončení sa konala Jam Session, najprv zahrali ľudia z workshopov 3-4 pesničky (počuť šaty od M. Gombitovej v podaní jednej holky bol fakt zážitok). Potom prišlo jammovanie, celkom fun to bolo, len to bolo už o jednej po polnoci a pár ľudí už pospávalo, priznám sa, že na okolo druhej hodiny v noci som už aj ja podriemkaval, únava robí svoje (keď kňaz môže zaspať na svojej kázni tak prečo nie ja na Jamme :). No ale po tom ako to celé skončilo (mimochodom konalo sa to v kultúrnom dome, cca 5 min pešo od gympla) sme sa pobrali na gympel, že ideme spať, ale po čerstvej nočnej prechádzke sa mi nejako nechcelo tak som si dal cigarku na odreagovanie. Andy v našej triede nebol tak som ho šiel hľadať, našiel som ho s ľudmi z Happy people, Amen Kamen, bol tam Jano /nadaný to človek so super spevom/, potom tam bol bubeník /nech mi je odpustené, ale netuším ako sa volal, strašne veľa ľudí som tam spoznal a nespomínam si na mená, mám skôr pamäť na tváre :)/ a nakoniec ešte Adam, tiež spevák z námestova. Pofajčievali vodnú fajku, tak som sa pridal, okolo pol piatej už som fakt zaspával na stoličke, tak som si šiel ľahnúť za svitania a spievania vtáčikov...
25 júla 2011
Verím Pane 2011 - Príprava a prvý deň
...alebo ako si Tomáš uvedomil svoju vieru.
V utorok večer som bol s kamarátom Marcelom na pivo. Rozprávali sme sa, že čo a ako ešte na zvyšok dovolenky a zrazu ma napadlo, že ak pôjde on tak sa ide na festival Verím Pane. (Na ktorý ma mimochodom pozval Andy - kapela Andy & P.R.C., jeho žena je moja sesternica, a za čo som mu veľmi zaviazaný). Takže sme sa rozhodli, ale pod podmienkou že si urobíme road trip a z Námestova (kde sa festival koná), pôjdeme do Ružinej na Orange JOJ Music Summer festival.
V stredu ráno sme vyrazili okolo pol deviatej z Jasova. Cestu som vybral cez Smolník...Nálepkovo...SNV čo bola veľmi veľká chyba, pretože cesta z Mníška n. Hnilcom do Spišskej Novej Vsi (SNV) bola ako mesačná krajina. Ale prežili sme to, v SNV sme kúpili diaľničnú známku a natankovali a hor sa po diaľnici. Cesta od Popradu až po Východnú bola super, ubehala vpohode až nás chytila búrka, že po diaľnici sa ani nedalo poriadno ísť 30 nie to 130. Ale my sme išli tak 90, prispôsobil som jazdu stavu vozovky (aj keď som ju mohol prispôsobiť viac). V Ružomberku sme odbočili na Dolný Kubín a začala posledná etapa našej cesty. Na ceste sme postretávali pár odvážlivcov kamionistov ktorý obiehali a vytlačili nás skoro z cesty, alebo predbiehali z opačnej strany a my sme sa LTT vyhli zrážke s pár tonovým kolosom. Asi 30 km od cieľa som už bol veľmi hladný a tak som chcel niekde zastať, ale všade mali zatvorené z technických príčin, totiž ten dážď spôsobil potopu a v obciach nemali elektriku. Našťastie jeden obchod fungoval a tam sme si mohli nakúpiť nejaký proviant na festival. Príchod do Námestova bol prekvapivý, prekvapila ma hlavne veľkosť (malosť) mestečka. Bolo také útulné, všetko bolo po kope, bol som uchvátený. Prišli sme okolo jednej, o tretej mal prísť Andy tak sme si čakanie skrátili obedom a trochu sme sa prešli po okolí. Hneď pri mestečku (za amfiteátrom - aj tam sa konali vystúpenia kapiel) sa nachádza Oravská vodná nádrž. Andy došiel, išli sme sa zaregistrovať na Prezentáciu a prešli sme do Gymnázia kde bolo ubytovanie, zaparkovali sme, a vybalili. Večer prebiehal super, okolo siedmej hrala kapela Andy & P.R.C. a boli úžasný. Po ich koncerte som ešte s pár ľudmi išiel na pizzu do Palerma. Ako sme sa vrátili na gympel tak sme hrali karty asi do tretej ráno a išlo sa spať, no nie na veľmi dlho...
V utorok večer som bol s kamarátom Marcelom na pivo. Rozprávali sme sa, že čo a ako ešte na zvyšok dovolenky a zrazu ma napadlo, že ak pôjde on tak sa ide na festival Verím Pane. (Na ktorý ma mimochodom pozval Andy - kapela Andy & P.R.C., jeho žena je moja sesternica, a za čo som mu veľmi zaviazaný). Takže sme sa rozhodli, ale pod podmienkou že si urobíme road trip a z Námestova (kde sa festival koná), pôjdeme do Ružinej na Orange JOJ Music Summer festival.
V stredu ráno sme vyrazili okolo pol deviatej z Jasova. Cestu som vybral cez Smolník...Nálepkovo...SNV čo bola veľmi veľká chyba, pretože cesta z Mníška n. Hnilcom do Spišskej Novej Vsi (SNV) bola ako mesačná krajina. Ale prežili sme to, v SNV sme kúpili diaľničnú známku a natankovali a hor sa po diaľnici. Cesta od Popradu až po Východnú bola super, ubehala vpohode až nás chytila búrka, že po diaľnici sa ani nedalo poriadno ísť 30 nie to 130. Ale my sme išli tak 90, prispôsobil som jazdu stavu vozovky (aj keď som ju mohol prispôsobiť viac). V Ružomberku sme odbočili na Dolný Kubín a začala posledná etapa našej cesty. Na ceste sme postretávali pár odvážlivcov kamionistov ktorý obiehali a vytlačili nás skoro z cesty, alebo predbiehali z opačnej strany a my sme sa LTT vyhli zrážke s pár tonovým kolosom. Asi 30 km od cieľa som už bol veľmi hladný a tak som chcel niekde zastať, ale všade mali zatvorené z technických príčin, totiž ten dážď spôsobil potopu a v obciach nemali elektriku. Našťastie jeden obchod fungoval a tam sme si mohli nakúpiť nejaký proviant na festival. Príchod do Námestova bol prekvapivý, prekvapila ma hlavne veľkosť (malosť) mestečka. Bolo také útulné, všetko bolo po kope, bol som uchvátený. Prišli sme okolo jednej, o tretej mal prísť Andy tak sme si čakanie skrátili obedom a trochu sme sa prešli po okolí. Hneď pri mestečku (za amfiteátrom - aj tam sa konali vystúpenia kapiel) sa nachádza Oravská vodná nádrž. Andy došiel, išli sme sa zaregistrovať na Prezentáciu a prešli sme do Gymnázia kde bolo ubytovanie, zaparkovali sme, a vybalili. Večer prebiehal super, okolo siedmej hrala kapela Andy & P.R.C. a boli úžasný. Po ich koncerte som ešte s pár ľudmi išiel na pizzu do Palerma. Ako sme sa vrátili na gympel tak sme hrali karty asi do tretej ráno a išlo sa spať, no nie na veľmi dlho...
27 februára 2011
B#3
Precitol som o pár hodín. Moja otázka nebola zodpovedaná, dostal som iba jednu poriadnu cez hubu. Kate odišla. Teraz som začal rozmýšľať čo robiť. Predpokladal som, že mi veľa hodín života neostáva, aj keď netuším prečo ma uniesla. Možno s tým malo čo dočinenia moje malé tajomstvo. Vedela o ňom iba ona.
Písal sa rok 1999 keď sa to stalo. Jedného jarného teplého večera som uvidel z nášho víkendového domčeku nad obzorom jasnú žiaru. Sprvu som si myslel, že to boli nejaké poľovnícke autá, ale ten les bol nepriepustný a neboli tam žiadne cesty. Zvedavosť prevyšovala strach a tak som si teda pobral teplú vetrovku, nejakú vodu, nožík a baterku. Celé telo mi hovorilo, že takto v noci do lesa a sám nie je najšťastnejšie riešenie, ale čo keď sú to predsa "oni". Zatvoril som za sebou bránku a vykročil hore kopcom smerom k lesu. Povieval jemný vánok, bolo v ňom cítiť búrku. Noc bola tmavá, sem tam obláčik, mesiac nesvietil. Prešiel som cez húštinu a vošiel do ešte tmavšieho lesa. Zapol som baterku, pretože som sa nechcel dolámať na nejakom spadnutom strome. Les to bol dosť hustý, neraz som sa musel vracať, pretože spletité konáre mi zatarasili cestu. Blížiac sa k čistinke som ucítil dunenie, nielen ucítil, ale aj započul. V tom asi meter od kraja čistinky (ktorá skôr vyzerala ako kráter s hĺbkou 2 metre) som to zbadal. Konala sa tam veľká párty, ktorá sa niesla v duchu reggae. Bolo tam okolo 100 ľudí. Hudbu som nevnímal, pretože som zbadal ju. Kate. Stála tam, v bielych šatách, nádherná, zmyselná, Kate.
Dívala sa na mňa, akoby okolo nebol nikto. Jej spaľujúci pohľad ma priťahoval, jej rozpustené blond vlasy boli ako zlatý dážď. Bola to láska na prvý pohľad.
Po nádherných pár rokoch nášho spolužitia sme sa rozhodli zobrať, lenže vtedy som niečo o nej zistil. Nič príjemné, pracovala ako tajná agentka CIA. Sprvu som si myslel, že to je len náhoda, že mi o tom nemohla nič povedať, ale potom mi to došlo. Všetky tie roky, všetky tie noci strávené spolu. Všetko to bola lož, klamstvo.
Sedel som s pohárikom v ruke a čakal som kým dôjde zo svojej "práce". Všetko som na ňu vybalil, že ako si to predstavuje takto ma raniť. Ona len ticho sedela vedľa mňa a počúvala. Potom ako mi došla para a mne neostávalo nič iné len mlčať. Pritom som chcel toho viac, chcel som rozbiť všetko naokolo, dostať zo seba tú zlosť, ale nezmohol som sa na nič. Moje čeľuste sa hýbali, ako som v tom návale horkosti rozmýšľal čo ďalej. "Je to kvôli tomu, že som vo vesmírnom programe?", opýtal som sa už kľudnejšie. "Nič ti nepoviem, mohlo by o ohroziť teba a aj naše dieťa.", preniesla s kľudom vraha Kate a ja som na ňu neveriacky pozeral. "Milovala som ťa !", precedila cez zuby Kate a zabuchla za sebou vychádzajúc dvere.
Odvtedy som ju nevidel, až dodnes, uniesla ma z ulice ako nejakého prašivého túlavého psa. Obzrel som sa ešte raz po mojej cele a začal som rozmýšlať o úniku. Oči si už zvykli na tmu, takže som mohol aj pohľadom prehľadávať svoje okolie. Najprv som si oslobodil ruky, čo nebol až taký problém. Problém bol prísť na to ako sa odtiaľto dostať. Potom mi to došlo, uniesli ma, pretože som bol najdôležitejším človekom vo vesmírnom programe, ako sa približoval štart misie na Mars, no nemohol som sa tým teraz zapodievať, išlo mi o krk, možno aj o niečo viac.
Písal sa rok 1999 keď sa to stalo. Jedného jarného teplého večera som uvidel z nášho víkendového domčeku nad obzorom jasnú žiaru. Sprvu som si myslel, že to boli nejaké poľovnícke autá, ale ten les bol nepriepustný a neboli tam žiadne cesty. Zvedavosť prevyšovala strach a tak som si teda pobral teplú vetrovku, nejakú vodu, nožík a baterku. Celé telo mi hovorilo, že takto v noci do lesa a sám nie je najšťastnejšie riešenie, ale čo keď sú to predsa "oni". Zatvoril som za sebou bránku a vykročil hore kopcom smerom k lesu. Povieval jemný vánok, bolo v ňom cítiť búrku. Noc bola tmavá, sem tam obláčik, mesiac nesvietil. Prešiel som cez húštinu a vošiel do ešte tmavšieho lesa. Zapol som baterku, pretože som sa nechcel dolámať na nejakom spadnutom strome. Les to bol dosť hustý, neraz som sa musel vracať, pretože spletité konáre mi zatarasili cestu. Blížiac sa k čistinke som ucítil dunenie, nielen ucítil, ale aj započul. V tom asi meter od kraja čistinky (ktorá skôr vyzerala ako kráter s hĺbkou 2 metre) som to zbadal. Konala sa tam veľká párty, ktorá sa niesla v duchu reggae. Bolo tam okolo 100 ľudí. Hudbu som nevnímal, pretože som zbadal ju. Kate. Stála tam, v bielych šatách, nádherná, zmyselná, Kate.
Dívala sa na mňa, akoby okolo nebol nikto. Jej spaľujúci pohľad ma priťahoval, jej rozpustené blond vlasy boli ako zlatý dážď. Bola to láska na prvý pohľad.
Po nádherných pár rokoch nášho spolužitia sme sa rozhodli zobrať, lenže vtedy som niečo o nej zistil. Nič príjemné, pracovala ako tajná agentka CIA. Sprvu som si myslel, že to je len náhoda, že mi o tom nemohla nič povedať, ale potom mi to došlo. Všetky tie roky, všetky tie noci strávené spolu. Všetko to bola lož, klamstvo.
Sedel som s pohárikom v ruke a čakal som kým dôjde zo svojej "práce". Všetko som na ňu vybalil, že ako si to predstavuje takto ma raniť. Ona len ticho sedela vedľa mňa a počúvala. Potom ako mi došla para a mne neostávalo nič iné len mlčať. Pritom som chcel toho viac, chcel som rozbiť všetko naokolo, dostať zo seba tú zlosť, ale nezmohol som sa na nič. Moje čeľuste sa hýbali, ako som v tom návale horkosti rozmýšľal čo ďalej. "Je to kvôli tomu, že som vo vesmírnom programe?", opýtal som sa už kľudnejšie. "Nič ti nepoviem, mohlo by o ohroziť teba a aj naše dieťa.", preniesla s kľudom vraha Kate a ja som na ňu neveriacky pozeral. "Milovala som ťa !", precedila cez zuby Kate a zabuchla za sebou vychádzajúc dvere.
Odvtedy som ju nevidel, až dodnes, uniesla ma z ulice ako nejakého prašivého túlavého psa. Obzrel som sa ešte raz po mojej cele a začal som rozmýšlať o úniku. Oči si už zvykli na tmu, takže som mohol aj pohľadom prehľadávať svoje okolie. Najprv som si oslobodil ruky, čo nebol až taký problém. Problém bol prísť na to ako sa odtiaľto dostať. Potom mi to došlo, uniesli ma, pretože som bol najdôležitejším človekom vo vesmírnom programe, ako sa približoval štart misie na Mars, no nemohol som sa tým teraz zapodievať, išlo mi o krk, možno aj o niečo viac.
26 januára 2011
B#2
...a ja tiež. Autá ani nechodili, len nejaké ruské typy ktoré boli na takéto mrazy stavané, všetky mali na pneumatikách navlečené reťaze, takže sa zakúsavali do ľadovej pokrývky na cestách ako pyrane do zadku afrického krokodíla (Osteolaemus tetraspis). V jednom okamihu sa z poza rohu vyrútila dodávka s tmavými sklami, brzdy zaškrípali a reťaze sa zaryli do zrkadlovo čistej vozovky. Dvere sa otvorili a dvaja maskovaný ozbrojenci ma schmatli. Kedže som mal zamrznutú bundu tak som sa im veľmi jednoducho a rýchlo vyšmykol. Začal som utekať,...vlastne šmýkať sa. V tom som zrazu pocítil jemné pichnutie na zátylku a môj svet bol už len zahmlená spleť padajúceho mesta. Vlastne to nebolo padajúce mesto, padal som ja, a už len malátne som pocítil chlad snehu na svojom líci.
Prebudil som sa v nejakej tmavej pivnici. Videl som len blikajúce svetlo spod dverí. V hlave mi bušilo ako keby som vypil liter medoviny. Snažil som sa poobzerať okolo seba, ale v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť, ešte aj ruky som mal zviazané za chrbtom. Pozbieral som všetky sily, použil som beduínske cvičenie na upokojenie dýchania. Tep sa mi ukľudnil a ja som mohol začať jasnejšie premýšlať. Ležal som na chladnej zemi, miestnosť mohla byť tak 2x3 metre veľká, možno tam boli nejaké okná, ale boli zatemnené. Zvuky som nepočul žiadne, iba sem tam pišťanie nejakého zvieratka. Snažil som sa zo všetkých síl spomenúť si, kto a prečo by ma takto chcel uniesť. Nič zlé som predsa nerobil (až na pár výtžností, vrážd, znásilnení a iné drobnosti). Zrazu som z diaľky započul ťažké topánky narážajúce na chladnú podlahu. Kľúče v dverách zarinčali a dvere sa otvorili. Sprvu ma oslepilo blikajúce svetlo. Potom ako som si na to ožiarenie zvykol, uvedomil som si, že v dverách stojí žena. Žena, ktorú by som tu čakal najmenej. "Pozrime sa, už si hore, dúfam že sa ti nič nestalo", povedala Kate a usmiala sa. Kate bola moja jediná láska, naposledy som ju videl pred 4 rokmi. Vtedy mi oznámila, že so mnou čaká dieťa a že musí odísť. Vraj by to nefungovalo a chce ho vychovávať sama. Teraz tu stála akoby sa nič nestalo. "Čo sa to deje, prečo si ma uniesla ?", padla otázka do pléna. Kate sa zachmúrila a nepovedala ani slovo.
Prebudil som sa v nejakej tmavej pivnici. Videl som len blikajúce svetlo spod dverí. V hlave mi bušilo ako keby som vypil liter medoviny. Snažil som sa poobzerať okolo seba, ale v hlave mi pulzovala neskutočná bolesť, ešte aj ruky som mal zviazané za chrbtom. Pozbieral som všetky sily, použil som beduínske cvičenie na upokojenie dýchania. Tep sa mi ukľudnil a ja som mohol začať jasnejšie premýšlať. Ležal som na chladnej zemi, miestnosť mohla byť tak 2x3 metre veľká, možno tam boli nejaké okná, ale boli zatemnené. Zvuky som nepočul žiadne, iba sem tam pišťanie nejakého zvieratka. Snažil som sa zo všetkých síl spomenúť si, kto a prečo by ma takto chcel uniesť. Nič zlé som predsa nerobil (až na pár výtžností, vrážd, znásilnení a iné drobnosti). Zrazu som z diaľky započul ťažké topánky narážajúce na chladnú podlahu. Kľúče v dverách zarinčali a dvere sa otvorili. Sprvu ma oslepilo blikajúce svetlo. Potom ako som si na to ožiarenie zvykol, uvedomil som si, že v dverách stojí žena. Žena, ktorú by som tu čakal najmenej. "Pozrime sa, už si hore, dúfam že sa ti nič nestalo", povedala Kate a usmiala sa. Kate bola moja jediná láska, naposledy som ju videl pred 4 rokmi. Vtedy mi oznámila, že so mnou čaká dieťa a že musí odísť. Vraj by to nefungovalo a chce ho vychovávať sama. Teraz tu stála akoby sa nič nestalo. "Čo sa to deje, prečo si ma uniesla ?", padla otázka do pléna. Kate sa zachmúrila a nepovedala ani slovo.
16 decembra 2010
B#1
Zobudil som sa do zmrznutej, zimnej, zatuchnutej ranajšej izby v ktorej som spal. Z kuchyne sa ozývali nadávky, akoby sa niekomu zaškripol prst do konzervy na ktorú mal práve chuť. Nadávky ustali a ja som už len počul tresnúť dverami, až sa museli všetci nebožtíci (rozumej dôchodcovia, pozn. autora) z bytu v posteli prevracať. Očúchal som si svoje zvlhnuté oči, veď som ich nepoužíval už osem hodín, a poobzeral sa okolo seba. Všetko bolo po starom, ako vždy tam bolo pusto a smutne. Ako každé ráno. Do kúpelne som sa samozrejme nedostal, keďže ju okupoval niekt iný. Nemal som chuť zistovať kto to bol a tak som sa pobral obliecť sa do svojho bežného pracovného úboru v ktorom vykonávam svoju každodennú pracovnú činnosť. Z huby mi samozrejme páchlo ako stádu divých pakoní, ale nevadí, aspoň kvôli niečomu si ma ľudia všimnú. Vyletel som z dverí bytu a zavrel som ich s jemnosťou chirurga. Opak bol ale moj vzostup z výšin tretieho poschodia. Ten rachot narážania mojej podrážky na schody bol taký impresívny, že otrasy zaznamenala aj pobočka ÚSČ (Ústav Seizmologickej Činnosti) v Bratislave. Vyšiel som z bytovky a narazil som do nepreniknuteľnej steny mrazu, ktorá ma ovalila. Akonáhle moja teplá bunda nabrala mrazivé kúsky (nie ovocia) ľadu, pohyb po tejto zamrznutej krajine bol lepší. Vlastne to ani nebol pohyb, všetci sa len šmýkali a ...
04 decembra 2010
Ťažké dni, časť 2
Poznáte ten pocit, ráno sa zobudíte, len tak pozeráte do blba a premýšľate, ako to že už vás netrápia veci, ktoré vás trápili pred spaním. Lenže to je len taký chvíľkový pocit, mozog ešte nenabehol na pracovnú hladinu, nepripojili sa pamäťové miesta v ktorých sú tieto myšlienky a spomienky uložené.
Zobudil som sa okolo piatej nadránom. Dogy ešte spal, hrudník sa mu kľudne dvíhal, ako plynule dýchal. Závidel som mu že sa ešte nezobudil a mohol tak ešte naberať energiu. Dogyho som našiel na jednom starom šrotovisku, bol chytený do pasce, ktorú tu predpokladám nastražil nejaký hladný človek. Skuvíňal až ho bolo počuť na pol míle ďaleko. Spočiatku som ho chcel nechať tak, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ale zľutoval som sa a išiel ho vyslobodiť z utrpenia. Nakoniec som dobre urobil, veď spoločník sa mi v tejto nehostinnej krajine predsa zíde. Teraz tu ležal a spal pokojným spánkom šteňaťa.
Prespali sme v jednej opustenej pivnici neďaleko jedného domčeka na farme. Bolo tu pár plechoviek so zaváranými broskyňami. Dve sme zjedli na večeru, Dogymu veľmi takýto druh jedla nesedí, veď je to vlk, ale naštastie pochopil, že ak chce prežiť tak mu to zatiaľ musí stačiť. Vždy ho chlácholím že raz nájdeme aj nejaké to mäso. Pobral som sedem týchto plechoviek a odložil ich do vaku. Nevzal som ich všetky, aby ma tá záťaž nebrzdila. Vonku už začalo divné počasie a zháňať prístrešok bolo čoraz náročnejšie. Skoršie sa zotmievalo a ostať v noci nekrytý bolo životu nebezpečné.
Otvoril som dvere pivnice, vonku ma zahalila mliečna hmla, bolo sotva vidno na desať krokov. Vykročil som do chladného rána. V noci trochu nasnežilo, a tam kde sa sneh ešte neroztopil mi pod nohami vŕzgal sneh. Urobil som menšiu obhliadku miesta. Po okolí som nenašiel žiadne stopy a tak som sa pokojne vrátil do pivnice. Dogy sa už prebral, čakal ma a pozeral na mňa svojimi hladnými modrými očami. Otvoril som ďalšie dve konzervy so sladkými broskyňami a nabral mu do misky. Svoju konzervu som vyjedal len rukami, o príbore som si mohol nechať len zdať. Vlk svoju porciu hltavo prehltol, pozrel na mňa či náhodou ešte niečo nemám. Potľapkal som ho po šiji a ospravedlňujúco som pokrčil plecami.
"Neboj bude to dobré, dnes sa pokúsime uloviť nejaké mäsko", povedal som mu, Dogy sklopil uši a tíško zakňučal. Poobzeral som sa po pivnici, či nenájdem niečo užitočné predtým ako to tu opustíme. Našiel som len nejaké náradie, staré noviny, prázdne plechovky. Po zemi boli rozbité fľaše vína. Naštastie jedna fľaška ostala celá a tak som sa potešil aspoň tomuto prísunu antioxidantov v podobe červeného vínka. Na fľaške bol napísaný rok 2010. Bol to dobrý ročník...
Zobudil som sa okolo piatej nadránom. Dogy ešte spal, hrudník sa mu kľudne dvíhal, ako plynule dýchal. Závidel som mu že sa ešte nezobudil a mohol tak ešte naberať energiu. Dogyho som našiel na jednom starom šrotovisku, bol chytený do pasce, ktorú tu predpokladám nastražil nejaký hladný človek. Skuvíňal až ho bolo počuť na pol míle ďaleko. Spočiatku som ho chcel nechať tak, nevystavovať sa nebezpečenstvu, ale zľutoval som sa a išiel ho vyslobodiť z utrpenia. Nakoniec som dobre urobil, veď spoločník sa mi v tejto nehostinnej krajine predsa zíde. Teraz tu ležal a spal pokojným spánkom šteňaťa.
Prespali sme v jednej opustenej pivnici neďaleko jedného domčeka na farme. Bolo tu pár plechoviek so zaváranými broskyňami. Dve sme zjedli na večeru, Dogymu veľmi takýto druh jedla nesedí, veď je to vlk, ale naštastie pochopil, že ak chce prežiť tak mu to zatiaľ musí stačiť. Vždy ho chlácholím že raz nájdeme aj nejaké to mäso. Pobral som sedem týchto plechoviek a odložil ich do vaku. Nevzal som ich všetky, aby ma tá záťaž nebrzdila. Vonku už začalo divné počasie a zháňať prístrešok bolo čoraz náročnejšie. Skoršie sa zotmievalo a ostať v noci nekrytý bolo životu nebezpečné.
Otvoril som dvere pivnice, vonku ma zahalila mliečna hmla, bolo sotva vidno na desať krokov. Vykročil som do chladného rána. V noci trochu nasnežilo, a tam kde sa sneh ešte neroztopil mi pod nohami vŕzgal sneh. Urobil som menšiu obhliadku miesta. Po okolí som nenašiel žiadne stopy a tak som sa pokojne vrátil do pivnice. Dogy sa už prebral, čakal ma a pozeral na mňa svojimi hladnými modrými očami. Otvoril som ďalšie dve konzervy so sladkými broskyňami a nabral mu do misky. Svoju konzervu som vyjedal len rukami, o príbore som si mohol nechať len zdať. Vlk svoju porciu hltavo prehltol, pozrel na mňa či náhodou ešte niečo nemám. Potľapkal som ho po šiji a ospravedlňujúco som pokrčil plecami.
"Neboj bude to dobré, dnes sa pokúsime uloviť nejaké mäsko", povedal som mu, Dogy sklopil uši a tíško zakňučal. Poobzeral som sa po pivnici, či nenájdem niečo užitočné predtým ako to tu opustíme. Našiel som len nejaké náradie, staré noviny, prázdne plechovky. Po zemi boli rozbité fľaše vína. Naštastie jedna fľaška ostala celá a tak som sa potešil aspoň tomuto prísunu antioxidantov v podobe červeného vínka. Na fľaške bol napísaný rok 2010. Bol to dobrý ročník...
05 apríla 2010
Ťažké dni, časť 1

Zasa som mal ten sen. Sen všetkých nás z milióna, ktorí prežili nukleárny dážď. Sen o svojej minulosti, blaženej minulosti. Nikto nevie kto vypustil atómové zbrane prvý. Či to boli Rusi, alebo Američania ? Niečo sa šepkalo, že to začal Irán. Teraz je to už úplne jedno. Neexistujú žiadne národy, žiadny američania, rusi, mexičania, afričania, číňania, japonci,... . Existuje už len ľudstvo. Veľmi pomaly rozrastajúce sa ľudstvo. Atómová katastrofa, tiež známa aj ako armageddon vypukla v roku 2024. Nevie sa presne v ktorý deň, nevie sa v ktorý mesiac. Vie sa len rok. Teraz sa píše rok 2032. Chodiť po vonku sa dá len v niektorých zonách na niektorých kontinentoch. Teda ak sa dá hovoriť o kontinentoch tak ako sme ich poznali v minulosti. Väčšina vôd sa vyparila, neexistujú už moria, oceány už nie sú to čo bývali, a modrú či azúrovú farbu v nich už márne budete hľadať. V ten ďeň žilo na zemi niečo cez 14 miliárd ľudí. Nedá sa povedať či žilo, alebo len prežívalo. Všade panovala panika, niektoré krajiny stratili svoje vlády, panovalo bezvládie. Každý si robil čo chcel. Afrika bola najväčším čiernym veľkoobchodom s ľudmi, zbraňami a drogami. Žiadna z veľmocí sa neodvážila zasiahnuť proti tomuto africkému kontinentu, pretože nemali takú armádu s ktorou by to zvládli. A možno bol armagedon pokusom o vyhladenie tohoto neduhu na zemi.
Volajú ma Jody, som jedným z posledných ľudí na zemi, ktorý sú odolný voči rádioaktivite a môžu chodiť po zemi bez ochranného obleku. Konkrétne je nás niečo cez desaťtisíc. Toto je môj príbeh o tom, ako som prežil vo svete. Vo svete, ktorého sa každý obával. Vo svete, ktorý nevedelo popísať ani množstvo autorov filmov a kníh. Vo svete, kde neexistujú žiadne pravidlá, dokonca ani tie fyzikálne...
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)