Ťažké dni, časť 17

Kate precitla na to, že sa hýbe. Niečo ju ťahalo za ramená a bezvládne nohy sa jej šúchaly po popraskanej vysušenej zemi. Nič nevidela pretože cez hlavu mala prevesené nejaké vrece. Nevedela sa ani pohnúť, zviazané ruky aj nohy mala stuhnuté od káblov ktoré ju zväzovali. Počula nejaké tlmené hlasy a cez kuklu, ktorá bola provizórne vyrobená z nejakej starej čiernej plátenej handry, presvitalo svetlo. Spomenula si, že zaspala ako po vášnivej noci prebojovanej s nepriateľom v zákopoch. Nikdy sa jej to nestalo, takže predpokladala, že to museli byť veďľajšie účinky radiácie. Jej hebká pleť sa leskla potom. Kvapky padali dole na sinavú popraskanú pôdu a tráva,ktorá tam poskromne rástla, bola rada aj za takúto vlahu. "Tak takto mám skončiť ?", pomyslela si Kate. Vyhŕkla jej slza, pomyslela si koľko toho chcela ešte prežiť, čo všetko pekného mohli prežiť s Jodym, v tomto neútešnom svete. Dokonca si ich predstavovala ako rodinu. S jedným,...nie, dvoma deťmi. Sen s deťmi pobehujúcimi po zelenej lúke prerušil bolestný náraz nohy na ostrý kameň. Jednu topánku už stratila dávnejšie a odratá zakrvavená noha ju bolela čím ďalej tým viac.

Nevedel koľko je hodín, v podzemí sa to dosť ťažko odhadovalo, ale Jody vstal aj tak. Zaspátý, strapatý a z úst mu páchlo ako starému psovi. Odišiel sa opláchnuť do veľkej spoločnej kúpelne ktorú tu mali všetci obyvatelia. Umývadlá rozmiestnené vedľa seba boli viac žlté ako biele. Pozrel sa do prasknutého zrkadla na svoju strhanú tvár. Keby sa nepoznal, určite by vytasil zbraň na toho netvora čo sa objavil pred ním v zrkadle. Prehrabol si rukou svoje husté vlasy a pobral sa ešte ľahnúť si do svojej vychladnutej postele. Dogy pokojne ležal na svojom mieste, niečo sa mu asi snívalo lebo mu sem tam laba skákala ako keby behal. Zatvoril oči, nestihol ani nabehnúť do REM spánkového režimu keď v tom sa vráta do jeho izby rozleteli. V nich stál vystrašený veliteľ: "Poď rýchle do jedálne, niečo sa stalo Kate". Vyletel som z postele ako šíp. Tak som sa ponáhľal, že som si skoro zabudol obliecť nohavice. To som napravil a obliekol som si svoje obľúbené (síce aj jediné) nohavice. Kopol som jemne do Dogyho bosou nohou. Ten sa na mňa zalepenými očami pozrel a zabručal, ale vstal a nasledoval ma klusavým tempom do jedálne. Tam boli už zoradený všetci bojaschopný muži, ženy, dokonca aj deti. Tých pár elitných "vojakov" čo nás pred pár dňami našli boli už v plnej výzbroji. Muselo sa stať niečo vážne. Veliteľ ma zbadal: "konečne si tu, takže sme všetci a môžme začať s brífingom". Po dvoch dňoch čo sa neukázala Kate, čo ako vieme sa ešte nikdy nestalo, sme za ňou vyslali dron. Preletel celú trasu ale nevideli sme nič, iba nejaké odľahlé mestečko. Tak sme ho poslali ešte ďalej na východ kde sme mali do činenia s hordou divochov." Veliteľ si odkašlal a súcitne sa pozrel na mňa, potom na ostatných a riekol: "Bohužiaľ, našli sme tam jednu stopu, jej topánku a stopy ako bolo niečo ťahané po zemi. Ďalej už dron nemal energiu na návrat tak sme ho privolali späť, nech sa dobije." Po oznámení, že Kate sa stratila to začalo v jedálni šumieť ako v hniezde sršňov. "Ukludnite sa prosím", utišoval ich Veliteľ, "ideme podniknúť výpravu na záchranu Kate, ale ako viete divosi v tom regióne kde sme túto topánku našli sú vo veľmi veľkej prevahe. Takže potrebujeme všetkých bojaschopných." Jody už ho ani nepočúval a rozmýšlal. "Jody, teba s Dogym budeme tiež potrebovať. Toto bude boj na život a na smrť, nepôjde len o záchranu Kate, ale aj o vyhladenie divochov. Už nám došla trpezlivosť", rozhorčoval sa Veliteľ a celá jedáleň s ním len súhlasila. Veliteľ dvihol ruku, aby sa upokojili a povedal, "odchod za 30 minút. Zoberte si všetky zbrane, muníciu, všetko čo unesiete. Toto je naša VOJNA". V jedálni to hučalo, každý sa predieral do svojej cely aby si mohol pobaliť. Veliteľ kývol na Jodyho aby ho nasledoval.