Poupratovala za sebou ako vždy keď išla na nejakú misiu. Vyšla zo svojho pelecha a vydala sa smerom k východu. Rada jej väčšinou dovoľovala potuľovať sa jej vlastnými chodníčkami, ale sem tam jej dávali svoje rozkazy. Nemala to rada, radšej si robila veci po svojom. Rovnosť medzi ľudmi, každý s každým si mal byť rovný, to bola jej dogma. Mala rada keď "ten druhý" urobil niečo bez toho aby mu to bolo nutné prikázať, prípadne ho k tomu postrčiť. Presne ako on, vycítila to z neho hneď ako ho uvidela. Trochu vyplašeného, ale mužného, statného, svojského, jeho. Pre ostatné bežné ženy by ostal bez povšimnutia, ale nie pre Kate. Aj napriek vzdialenosti ktorú medzi sebou v čase prvého kontaktu mali to medzi nimi "zaiskrilo". Dogymu sa zježili chlpy na hlave a aj matnú červeň v jeho očiach bolo badať. Klusal popri Jodym nehlučne a tiež si neprestal všímať Kate, síce s vyplazeným jazykom, ale to bolo z tepla ktoré tu dole bolo. Kate sa zahľadela do Jodyho očí iba na chvíľu. Potom odbočila do servisného východu a stratila sa mu. Ale vedela, vlastne obaja vedeli že sa nevideli posledný krát. Cítili to, čo cíti strom keď mu vietor čechrá listy.
Vyšla po rebríku a odvalila poklop. Slnko svietilo spoza hustých ďaždových mrakov. Vidieť ho nebolo, ale oslepovalo. Zavrela a zakryla poklop a pomaly sa vydala smerom ktorým prišla čakaná návšteva a pratala za nimi ako nejaká upratovačka. Postupne zakrývala ich stopy, až sa dostala k mestu kde sa odohral súboj v ktorom Jody skoro naveky stratil možnosť stretnúť ju. Ruiny mestečka boli ešte stále tiché a prázdne, tak ako pred pár dňami. Našla aj miesto kde sa odohral súboj na život a na smrť, kde Jody visel so zapichnutým oštepom v hrudi. Ale ten súboj sa odohral skôr na smrť, smrť šiestich divochov. Zem bola posiata krvou stmavnutou ako prezreté čerešne. Telá tu už neboli, predpokladala že si ich už porozoberali ďalší divosi aby si mohli pochutnať na ich súkmeňovcoch. Pobrala sa ďalej a hľadala v domčekoch nejakú skrýš. Už sa stmievalo a ona už nechcela riskovať pochod tmou po pustatine. Našla presne ten príbitok v ktorom sa z rán vystrábil Jody, dokonca uvidela v rohu jednej miestnosti pár roztrhnutých bandáží presiaknutých krvou. V ďalšej miestnosti bol ešte starý zhnednutý matrac, ale vždy lepšie ako studená zem. Ľahla si naňho aby si trochu odpočinula a nabrala silu na raňajší návrat. Celkom sa tešila, že sa zasa stretne "akože" náhodne s Jodym. Oťažené viečka jej spadli hneď ako akcie Applu. Niečo sa jej ešte marilo, že počuje nejaký šramot, ale zdalo sa jej to také vzdielené. Aj keby to bolo neviemaké nebezpečenstvo (čo vás moji milí čitatelia môžem ubezpečiť, že to bolo nebezpečenstvo veľmi veľké) tak by sa jej tie viečka nie a nie otvoriť.
Tlupa asi tuctu divochov sa plazilo nocou. Boli nadržaný ako stepné veveričky a Kate už videli od lesa. Čudovali sa, že je taká neopatrná. Veď výstroj mala ako tý ľudia ktorých sa vždy báli. Obkľúčili domček, dovnútra vchádzali po jednom a ich oči zvyknuté na tmu videli každý obrys nábytku, steny či dverí vovnútri. V jednej miestnosti ju uvideli a zaradovali sa. Ležala tam a spala ako spiaca princezná.
