18 septembra 2013

Ťažké dni, časť 14

Ja, starec a pes sme putovali po pustatine pretkanej samou burinou a sem tam oschnutými kríkmi. Ráz krajiny bol poznačený nukleárnou zimou čo sa odzrkadľovalo na ihličnatých stromoch videných na obzore, ktoré vyzerali ako smutné pahýľe. Cestička po ktorej sme kráčali bola vychodená divou zverou ktorá prežila v tejto divokej krajine. Pôvod zveri som nedokázal určiť, keďže stopy boli rozmazané a vietor väčšinu z nich zavial. Nevedeli sme čo môžeme očakávať. Starec vykračoval vpredu, vyzeral že nemá žiaden strach. Ani únava na ňom nebola badať. Dogy sa držal pri mne, uši mal nastražené.
Po hodinke cesty sme došli na hrebeň, pod nami sa rozprestierala jasná krajina plná polí, každé poľe bolo plné zlatých klasov obilniny ktorú som nevedel identifikovať. "Vitaj u nás", povedal starec keď videl môj údiv. Nikdy som nič také nevidel. Myslel som si, že pôda na celej zemi je neúrodná a tento výjav mi to vyvrátil. Vyhŕkli mi slzy z dojatia. Predsa len je nádej. "Vy...", vydralo sa mi z hrdla, prehltol som knedlík ktorý som mal v hrdle. "Vy...,vy....toto,....", nedokázal som nájsť slová. "Som tunajší starejší, pomáham tu ľudom. Žijeme tu všetci v harmónii, nikto sa nad nikoho nepovyšuje", starec si odpľul. "A ako som spomínal, viem že potrebuješ to naše zariadenie, a mám pre teba dobrú správu", starec sa na mňa spýtavo zahľadel. "Čo sa deje, ty si nespomínaš ?". Ja som sa naňho pozrel a objal ho..."už si spomínam, otec". Dlhšie sme takto stáli v objatí. "Myslel som, že si nespomenieš. Bol si síce ešte mladý keď som ťa dal do opatere tej starenke, ale to je na iné rozprávanie." Vydali sme sa pomaly dole kopcom a prechádzali sme popri poliach. Nikoho sme nestretli ale na zátylku som cítil pohľady a Dogy bol tiež celý nesvoj, oči mu planuly zlovestnou červenou farbou. "Utíš si toho psa", povedal otec, "si tu so mnou, nikto vám nič nespraví". Hneď ako to dopovedal sa z obilia vynorilo zo 20 zamaskovaných ľudí mohutnejšieho vzrastu. Namakaní svalnáči sa zomkli okolo nás a s nedôverou v očiach na mňa a vrčiaceho Dogyho zazerali. Mali na sebe staršie vojenské maskáče púštno-zelenej farby. Zbrane mali rôzne od nožov po zbrane, ktoré som nepoznal, ale vyzerali že by vedeli spraviť neplechu. Otec sa ozval svojim zachrípnutým hlasom: "ukľudnite sa, je tu so mnou". Z kruhu popošiel dopredu najmenší zo svalnáčov s baretkou nasadenou našikmo ako to zvykli mať červené barety. "Starec, nepleť sa do toho, vieme prečo prišiel tento tu, rada starších si s ním chce pohovoriť." Ja som radšej len nemo počúval ich rozhovor a neplietol som sa do toho. Starec a bareťák poodišli ďalej aby mali súkromie a hádali sa tam asi 15 minút. Nakoniec otec prišiel ku mne a pošepol mi: "neboj sa, len rob čo ti povedia, ja to vybavím". Dogymu som prikázal aby neurobil žiadnu hlúposť a nech nikoho nenapadne. Pohli sme sa smerom ďalej akým sme sa vybrali s otcom a išli sme takú dobrú pol hodinku kým sme nenarazili na nenápadnú maličkú chatku. Všetci do nej vošli a dvaja svalnáči sa pustili do odťahovania starej skrine. Pod ňou sa nachádzal kovový široký poklop. Otvorili ho a začali sme zliezať do podzemia.