08 apríla 2012

Ťažké dni, časť 12

Prebudil som sa. Hlava mi trešťala ako padajúci ružový porcelán. Ohmatal som si hruď v mieste zranenia. Mal som ju obviazanú, kupodivu čistými obväzmi. Zrak som mal rozostrený a trvalo mi dlhých päť minút než som vedel zaostriť. To, že horí, som si uvedomil až teraz, našťastie to bol len neďaleký ohník ktorý ma mal zahrievať. Nejaká dobrá duša sa o mňa postarala. Musel som zistiť kto to bol. Chcel som sa postaviť ale nepredstaviteľná bolesť mi vystrelila z hrude až do hlavy. Biely obväz sa začal meniť na červený. Od srdca mi krvácalo a krv mi stiekla až na ruku. Vedel som ale že to prežijem. Toľko som toho už prežil, tak snáď jeden oštep ma nesprovodí z tohoto sveta. Ťažko som oddychoval, keď vtom vbehol dovnútra Dogy. Celý šťastný, že ma vidí živého a pri vedomí. Od toľkej lásky mi oblízal tvár. Jeho studený rapľavý jazyk mi urobil celkom dobre. Pokúsil som sa posadiť, to mi aspoň ako tak išlo. Oprel som sa o chladnú stenu, to mi urobilo tiež dobre na moje rozhorúčené telo. Poškrabkal som Dogyho za uchom, tak ako to mal rád. On sa striasol a vybehol zasa von. Vedľa svojho provizórneho lôžka som uvidel nádobu s vodou. Bolo mi jedno či je pitná alebo nie. Slopal som z nej akoby som to nerobil už celý týždeň. Vedel som že je to plytvanie. Odhodil som prázdnu nádobu do kúta, tá pristála hore dnom skoro bez zvuku. Teraz mi neostávalo nič iné len čakať. Čakať na to čo sa stane s mojim biednym životom. Ani neviem ako a viečka mi oťaželi a ja som zaspal.

Spal som tuho, pretože keď som sa prebudil oproti mne sedel opretý starec. Starec z kostola s ktorým som popíjal len nedávno. Tiež trochu podriemkaval, ale hneď ako som sa pohol, prebudil sa aj on. Potichu, bez najmenšieho náznaku emócie ukázal na moju hruď: "To nebolo najmúdrejšie, skontroloval som ti stehy kým si driemal a našťastie si si ich nepretrhol." Natiahol sa ako mačka, popraskali mu všetky stavce v chrbtici. Spoza chrbta si vytiahol lapošku, otvoril ju, odpil si dúšok, dva a podával mi ju: "Daj si, pomáha pri liečení rán. Nielen tých povrchových". Uškrnul sa a potešil sa keď som prebral z rúk štafetu s ktorou trebalo dobehnúť do konca. "Vieš chlapče, pozdával si sa mi už hneď od prvej chvíle keď si vošiel do toho kostola. Vedel som, že si niečim výnimočný. Nemyslím teraz tvoje schopnosti behať hore dole po radiačnom území ako chlapec po ihrisku. Myslím to, čo máš vnútri. Keď taký ostaneš a nezmení ťa niečo, určite si ťa povolá sám najvyšší. Za mojich mladých dní sa mu hovorilo Boh. Teraz ani neviem či ešte existuje niekto kto v neho verí, okrem mňa." Vystrel ruku, znamenie že už mu mám vrátiť jeho liečebný nektár. Našťastie ho nebolo dosť na to aby sa opakovala nedávna noc z ktorej si sotva niečo pamätám. Zalesklo sa mu v očiach, mal som dojem že to je len odlesk ohňa na jeho ošľahanej tvári. Nebol. On plakal. Neviem prečo plakal. Nechcel som sa vypytovať, radšej som mlčal. Obaja zahľadený do ohňa sme mlčali. "Ďakujem", povedal som zachrípnutým hlasom. On stále hľadiac do ohňa len prikývol a dal si ďalší dúšok. "Ani neviem tvoje meno, mohol by si mi ho prezradiť?". Pozrel sa na mňa spýtavým pohľadom, premeral si ma a odpovedal: "Slon". Nemohol mu ujsť môj úškrn. "Nesmej sa", precedil cez zuby. Za starých čias ma volali Thomas. Ale staré časy sú staré časy, veď nikto už nepoužíva tie mená, aspoň nikoho nepoznám. Tú prezývku som získal od starého kamoša. Pretože mi raz povedal že som ako letisko. Tak odvtedy som Slon." Čumel som naňho ako na zjavenie, netušil som čo má spoločné letisko so slonmi. Jeho čeľusť prežúvala, boky tváre sa mu predúvali ako prežúval a snažil sa upokojiť svoju prchkú výbušnú povahu. Čakal som kedy už na mňa vybehne a skríkne, nestalo sa tak. "Rozpoviem ti jeden príbeh, je to príbeh so šťastným začiatkom. Je to príbeh z roku 2022. Vtedy ešte nikto netušil čo nás bude čakať."

04 apríla 2012

Ťažké dni, časť 11

Dogy naberal rýchlosť, každým dotykom svojich láb sa zabáral do zvlhnutej rádioaktívnej hliny. Kľučkoval medzi zrúcaninami a dával si pozor na pasce, ktoré tu boli na každom kroku. Ako vyšiel z mesta nabral smer močariská. Vlastne to ani neboli močariská, zapáchalo to tu rádioaktivitou a jedovaté žaby so šiestimi očami tu boli na bežnom dennom poriadku. Ešteže bola noc. Bažiny ústili do jedného veľkého jazera. Jeho okraje pokrývali zhnednuté hnijúce riasy.

Pokojnú hladinu jazera narúšalo občasné praskanie bubliniek na jeho povrchu. Tie bublinky vytváralo niečo mohutné, čo sa práve začalo vynárať pri okraja jazera, práve pri mieste kadiaľ utekal Dogy. Veľké chápadlo dopadlo tesne pred neho, zotrvačnosť mu dala zabrať a ledva to ako tak ubrzdil. Sliz z chápadla mu začal stekať po labách. Snažil sa toto trojmetrové chápadlo preskočiť, ale zozadu ho zrazilo na zem ďalšie, ktoré si vôbec nevšimol. Dogy oťapený od nárazu živej, stokilovej váhy sa pozviechal a otriasol. Chápadlo zaútočilo znovu a dopadlo na bažinatú zeminu, kde pred chvíľou ešte ležal Dogy. Zem sa až zatriasla. Dogy mu teraz stál na prvom chápadle. Zhodnotil situáciu a radšej začal utekať kade ľahšie. Vedel totiž, že nemá šancu proti tomu monštru, aj napriek svojim schopnostiam. Múdrejší ustúpi, a Dogy ustúpil. Ešte na okraji jazera už z bezpečnej diaľky sa obzrel a videl mohutný hrb niečoho čo sa práve vnáralo do sčernetej smrteľnej kvapaliny. Odfrkol si ako kôň, čím naznačil znechutenie nad ním a pomyslel si: "už čoskoro to dokončíme, haf...".
Starec sa prebudil. Mladík s ktorým pil včera tam už nebol. Vyšiel zo zachristie, kostol bol ako vždy prázdny, ale svetla už bolo trochu viac, v tom zbadal, že dvere do kostola sú pootvorené. Zľakol sa a nabil svoju zbraň. V tom pri spovednici ktorá sa nachádzala oproti zachristii, len bola trochu v zákryte lavíc sa ozvalo kňučanie. Starec so zbraňou namierenou pred seba, opatrne prestúpil polorozpadnutú sochu ktorá mu stála v ceste. Ako išiel bližšie k spovednici, tak sa mu v zornom uhli začal objavovať najprv chvost a potom celý pes. Bol dobitý, ale vyzeral, že silu ešte má. Dedo vycítil že mu od neho nič nehrozí, dokonca mal veľmi silný pocit, že tento pes ho niekde volá. Kňučanie ustalo ako sa uvideli a Dogy vyskočil na všetky štyri laby. Trochu zakrútil chvostom, prijal kúsok sušeného mäsa ktoré mu podal starec a zaštekal. Volal ho aby s ním išiel, jeho pán je v smrteľnom nebezpečenstve.

V polomrákotách som zbadal ako sa nado mňou skláňa nejaká postava. Mal som pocit ako mi niekto viackrát vráža niečo ostré do hrude. Neprekonateľná bolesť mi spaľovala myseľ a ja som sa znova ponoril do ešte hlbšieho spánku. Snívalo sa mi že počujem nejaké výstrely a zúrivý štekot nejakého psa. Dokonca že náš úkryt horí. Bezvládnosť bola odzbrojujúca. Neschopnosť pohnúť sa bola ako jed ktorý sa nedá vysať.

Ťažké dni, časť 10

Spomínal som, že to vyzerá na nebezpečnú noc ? Nevyzeralo, ono to bola fakt nebezpečná noc. Našli sme si celkom útulný prístrešok. Vyzeralo to ako stará kaviareň na kraji cesty so starými, červenými sedačkami, ktoré boli zošúchané na nepoznanie. Pult bol zahádzaný zhrdzavenými konzervami, samozrejme všetky boli otvorené a vyjedené. Keď som sa tak pozeral na tie konzervy, ozval sa žalúdok, tak som neváhal a hneď siahol do vaku. Vybral som dve konzervy s tuniakom. Otvoril som ich a jednu som dal na zem k Dogymu. Potešil sa a oblizol mi ruku,...že ďakuje. Tuniaka som si vyberal svojimi špinavými rukami, prvú dávku som si kráľovsky vychutnal. Ďalšie som už len hltavo vyjedal. Nakoniec som len pretočil konzervu hore dnom a nechal stiecť štavu dole vyhladovaným krkom. Pozrel som na Dogyho a rozmýšľal ako mohol získať svoje schopnosti. Keď som ho našiel, žiadne z nich nejavil, takže ich musel získať niekedy nedávno.

Viac dovnútra kaviarne som objavil špajzu, ktorej zadná časť bola rozbitá. Tak som sa vrátil do kaviarenskej časti a povytrhával dosky z ešte stojacich stolov. Poodnášal som ich do špajze a pevne som zaďebnil deravú stenu. Dogy si zatiaľ našiel príjemnú polohu v rohu a už ticho oddychoval. Vedel som ale že nespí, len relaxuje, a ostražito sleduje všetko naokolo.

Po dobre vykonanej práci som zacítil niečo teplé na hrudi. Bol som v tom, že krvácanie už nepríde, ale keď niekto namáha svoje srdce, tak sa rany veľmi nezahoja. Sadol som si na jednu červenú, zošúchanú sedačku a pomaly som sa začal zobliekať. Košela ešte išla vpohode, ale keď som si dával dolu kevlar, strašne to bolelo a pálilo. Už zaschnutá krv sa mi prilepila na pokožku. Veľmi opatrne som svoju zničenú vestu začal strhávať. Toto už nebola bolesť, ale agónia. Rana bola zapálená a začal sa mi tvoriť aj hnis. Zapáchalo to statočne. Pozbieral som ešte posledné sily a išiel si z batoha nájsť nejakú ihlu a niť. Potreboval som to urgentne zašiť. Prišiel som do nášho opraveného spacieho brlohu a vtedy to na mňa prišlo. Zatočila sa mi hlava a zapotácal som sa. Posledné čo moje vedomie zachytilo bolo ako sa ku mne blíži Dogy.


Ako tak Dogy ležal v kúte a relaxoval, vedel že niečo s jeho pánom nie je vporiadku. Jeho pud inýchzáchovy mu niečo našepkával, ale on vyčkával. Naberal vnútornú silu. Ako uvidel svojho pána vchádzať do ich brlohu, obnaženého do pol pása, uvidel jeho ranu. Vedel že je zle, a že musí čo najskôr niečo urobiť. Ako sa pán sklátil na zem, vyskočil a zaštekal. Jeho oči nabrali nadých červenej farby. Podišiel k ležiacej kôpke zomierajúceho nešťastia a začal mu olizovať ranu. Vedel, že to nepomôže, ale aspoň sa to krvácanie spomalí. Keď niečo veľmi rýchlo nespraví, Jody zomrie. Nádych červenej farby v jeho očiach sa zmenili na tmavo bordovú. Dogy vybehol von, nebolo vidno ani na päť krokov, ale on vedel presne kam sa má vydať...