Ťažké dni, časť 9

Boli to ťažké dni. Zo všetkých strán naňho prichádzali rôzne pachy aj nebezpečenstvá. Rozoznať to jediné nebezpečenstvo v ktorom bol jeho pán, to nedokázal. Akoby ho niečo blokovalo. Skľučovalo ho to, ticho skuvíňal, ako zbitý pes, a plazil sa. Oči mal bez náznaku červenej žiary. V takej depresii a strachu nebol odkedy ho našiel Jody chyteného v pasci.

Už to pomaly vzdával, chcel si len tak ľahnúť a pokúsiť sa zabudnúť. Okolo neho boli košaté stromy, ktorých končeky konárov boli zuhoľnatené. Bolo mu horúco, akoby bol vo vyhni toho najspodnejšieho pekla. Začal si vyhrabávať v zemi jamu aby sa trocha schladil. V tom sa mu vrátil čuch. 30 metrov od seba zacítil niečo z Jodyho. Už nekňučal, vrčal. Rozutekal sa tým smerom a zbadal na zemi ležať AK-48, ale pána nebolo nikde. Zreničky sa mu začínali zapaľovať červeným plameňom, jeho svaly naberali na hmotnosti a stával sa väčším. Po tejto zmene sa trochu upokojil. Porozhliadal sa po okolí. Nad sebou mal ohorené stromy, ich konáre boli už len sčerneté pahýle. V ďiaľke videl húštinu a nejakú jamu. V tom akoby ste zapli svetlo sa mu na zemi zjavili stopy žiariace fosforeskujúcou farbou. Ich jedinečný kód bol založený nielen na pachu, ale aj na vzorci chôdze. Teda až na ten trochu opilecký tanec - nebolo pochýb, boli to stopy jeho pána. Pušku nechal puškou, a rozbehol sa po stope. Narazil na jamu, akoby rozritú od diviakov. Aj tu boli stopy jeho pána. Dogy dvihol hlavu a všimol si, že Jody sa musel predierať cez tú najväčšiu húštinu. Zbadal, že sa húština asi 200 metrov naľavo trochu ustúpilo, tak sa rozhodol obísť to. Prebehol tých 200 metrov ani nie za 10 sekúnd. Jeho svaly sa napínali v dokonalej harmónii s tlkotom srdca a poháňali tento stroj na zabíjanie. Cítil svojho pána čoraz intenzívnejšie, čo bolo horšie, cítil že je vo veľkom nebezpečenstve. Pribehol až k okraju lesa, stopa už svietila oveľa intenzívnejšie. Vybehol z lesa a prebehol cez zvyšky ľudských ostatkov bez mihnutia papule. Ruiny mesta sa už halili do jemného šera. V diaľke ruín uvidel 6 otrhaných postáv ako stoja okolo niečoho čo viselo vo vzduchu.

Nabral som vedomie. Rana v hrudi bolela ako peklo poliate napalmom so štipkou pepra. Divoch sa čudoval prečo sa mu nepodarilo zapichnúť mi oštep úplne. Ja som ďakoval Bohu a Erikovi za to že som si mohol zobrať tú kevlarovú vestu. Oštep síce trocha vnikol medzi rebrá, ale zastavil sa tesne pred aortou. Divosi sa medzi sebou hádali v jazyku ktorému som momentálne nerozumel. V hlave mi treštalo a to kývanie zo strany na stranu mi tiež veľmi neprospievalo k rozmýšľaniu. Z čista jasna mi ( :) ) napadla myšlienka a v mžiku sekundy som si vybral spoza pása pištol, svojho požičaného glocka. To čo sa dialo v nasledujúcich sekundách sa nedá veľmi jasne opísať. Skôr než som stihol namieriť sa spoza mojich šiestich väzniteľov ozval hrôzostrašný rev, ktorý by rozplakal aj malé dieťa. Ako sa rozostúpili aby sa pozreli čo to je za hrôzu sa Dogy vrhol na prvého (toho ktorý ma prepichol). Preťal mu krčnú tepnu svojimi ostrými pazúrmi. Zem sa zaliala červenou farbou ako nebožtík klesal na zem a vypúšťal na ňu litre svojej životnej energie. Vlk sa odrazil ešte od padajúceho oštepára a vrhol sa po krku ďalšiemu, dvojmetrovému dlháňovi. Ten ani nestihol mžiknúť okom a pol hrdla mu už viselo z Dogyho papule. Tretia a posledná obeť, keďže ostatný sa rozutekali na všetky ešte existujúce svetové strany, sa potkla pri cúvaní. Taký des v očiach ste mohli vidieť,... vlastne ste ho nikde nemohli vidieť. Dogy sa ani nepokúšal prenasledovať ďalších troch. Pozrel sa na mňa, jeho spaľujúce oči sa pozreli na mňa a vtedy som pochopil. Pochopil som, že jediná bytosť na ktorú sa môžem spoľahnúť v tomto svete je on a dal som mu jasne najavo že on môže taktiež spoliehať na mňa. Bez toho aby som mu musel ukázať čo má urobiť, vyskočil do výšky kde som mal nohy a jedným šľahnutím laby prerezal oceľové lano ktorým som bol priviazaný. Pád bol dosť bolestivý, ale pozviechal som sa a vytrhol som si oštep z hrude. Rana krvácala len mierne, našťastie ju netrebalo šiť. Pohladil som Dogyho za ušami a s bolesťou v nohách som si pozbieral batoh a veci z neho. "Poď kamarát, musíme si nájsť nejaký úkryt. Dnes to vyzerá na dosť nebezpečnú noc", ešte raz som ho potľapkal, on trochu zakňučal a spolu sme sa vybrali do už tmavého šíreho neznáma.

Ťažké dni, časť 8

Prebral som sa ráno, mohlo byť tak okolo deviatej. Hodinky mi už dávno prestali chodiť a orientoval som sa podľa pachu raňajšieho blata. Z tej noci čo sa stratil Dogy si veľa nespomínam, dokonca aj zbraň sa mi niekde stratila. Domáca pálenka Starca mi riadne udrela do hlavy a do spevu mi teda nebolo. Nenávidel som keď ma hneď za rána napínalo. Ťažko som sa pozviechal a snažil sa zaostriť. Zistil som, že som zašiel dosť hlboko do lesa, zaspal som v nejakej jame, ako chlapci za čias druhej svetovej vojny. Ruky ma riadne oziabali, vybral som si rukavice, ktoré som si pribalil ešte v podzemí u Erika. Erik, spomenul som si naňho a na jeho ľudí, ktorých život závisel na vlásku, na mne. Jedinou záchranou som im bol ja. Vedel som od prvého okamihu, že to je samovražedná misia, ale čo je to za život na tejto pustatine ? Tak aspoň pomôžem iným. Končiny v ktorých sa nachádzalo vodu filtrujúce zariadenie bolo nielenže nebezpečné kvôli radiácii, ale aj kvôli zmutovaným zvieratám - hlavne tie divé svine mi robili starosti. K cieľu mi ostávalo už iba nejakých pár hodín cesty pešo. Les tu bol dosť hustý a tmavý. Ospalý som sa začal predierať húštím a snažil sa urobiť čo najmenej hluku. Nedarilo sa. Popadané konáriky mi praskali pod topánkami a vydávali rachot ako delobuchy. Niečo sa mihlo po mojej ľavej strane, bolo to veľmi rýchle, zachytil som iba tieň. Tep sa mi zrýchlil zo 60 na 130 rán za sekundu. 130 rán bičom, povedala by moja múdra babka. Nech je jej nukleárna zem ľahká. Začal som vnímať svoje dýchanie aby som sa upokojil a pokračoval som ďalej. Predral som sa cez to najväčšie húštie a vydral sa hore kopcom, kde už končila hranica lesa.

Tu sa mi naskytol pohľad na zrúcané mesto a ja som vedel, že niekde tu je cieľ mojej cesty. Už ho len nájsť. Je to ako hľadať stroj na filtráciu vody v kope ruín. Zišiel som z úpätia. Vzduch už nebolo cítiť po raňajšom blate, ale bolo v ňom cítiť niečo nezvyčajné. Spomínal som nedávno diviaky však ? No, ten nezvyčajný puch, teda skôr smrad hnijúceho mäsa nebol z nich. Bol z rozkladajúcich sa tiel po ktorých som práve chodil teda skôr brodil sa v nich. Po členky v tom naj-hnusnejšom svinstve aké si viete predstaviť z toho čo len nedávno chodilo po tomto zavšivavenom svete. Každou sekundou som mal pocit, že sa k týmto rozpadlíkom pridám. Bolo mi strašne zle. Stovky tiel sa prevaľovali sem a tam. V tom som si uvedomil jednu nie veľmi príjemnú vec, čo bola horšia ako to v čom som sa brodil. Niekto tu tie telá predsa musel nanosiť. Rany bičom sa ozvali, čím ďalej tým viac. Zrazu som cítil z každej strany pohľady ktoré ma prepichovali ako klince. Snažil som sa čo najrýchlejšie vyplávať z toho svinstva. Prišiel som k ďalšej hranici, tentoraz z tiel. Prekročil som ju. Spoza jedného múra sa vynorilo ani nie 200 metrov odo mňa 6 postáv v otrhaných handrách a s primitívnymi oštepami v rukách. Strhol som sa, vydesene som tam stál a nohy ma nie a nie poslúchnuť. Po pár sekundách sa mi podarilo prinútiť ich utekať. Utekal som o život. Strhol som to do centra ruín, kde som zbadal zbúraný domček. V ňom som už videl svoje útočisko. Zmýlil som sa. Akonáhle som vbehol dnu, nezbadal som na zemi slučku ktorá sa stiahla akonáhle som na ňu stúpil. Svet sa mi obrátil hore nohami (doslovne). Najprv mi z batohu povypadávali drobnosti a potom sa skĺzol aj on. Začala sa mi točiť hlava a v pozadí som uvidel tých šesť postáv. Ešte stále mali na sebe oblečené otrhané handry. Predtým ako mi jeden z nich zapichol oštep do hrude som uvidel jeho smutný, ospravedlňujúci výraz. Mojou poslednou myšlienkou bola pasáž z biblie z evanjelia podľa Jána 12,24...

Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.

Ťažké dni, časť 7

Keď sa Dogyho pán stratil za mohutnými dverami polozrúcaného kostola, zaškrabkal na dvere a ticho zakňučal. Čakal že mu hneď príde zvnútra niekto otvoriť a dovolí mu ukryť sa pred týmto bezútešným prostredím. Zvnútra ale nikto nechodil. Začal oňuchávať okolie, keď tu zrazu ucítil ten čudný pach, ktorý už dôverne poznal. S ňufákom pritlačeným k zemi prepletal svojimi labkami rýchlejšie a rýchlejšie. Stále bol bližšie čomusi, čo vnímal ako blažený pokoj. Jeho oči žiarili tmavočervenou žiarou, hoci on o tom nevedel. Zrazu videl jasnejšie ako kedykoľvek predtým, aj sluch sa mu zlepšil. Počul každé pohnutie lista vo vetre v okolí 300 metrov.

Jeho čuch ho dostal k nore, podobnej tej, na ktorú narazil predtým ako zajali jeho pána. Vyzeralo to skôr ako tunel v zmenšenom vydaní, akoby bol postavený priamo pre Dogyho. Vošiel dovnútra. Jeho zaprášená a mastná srsť sa jemne zježila. Niečo tajomné ho pobádalo aby išiel stále ďalej.Po pár metroch opatrnej chôdze sa zjavila jaskynná sieň s oslepujúcim svetlom. V strede tohoto prírodného komplexu bol na podstavci z vápenca zdroj tejto žiary. Bol to obsidián, priesvitný ako tmavé sklo a veľký ako päsť malého chlapca. Žiara vychádzajúca z jeho útrob bola neskutočne biela, ako panenský Alpský sneh. Dogy zakňučal a priblížil sa k tejto hornine. Ľahol si na studenú dlážku a ticho oddychoval. Zomieral. Zomieral nedočkavosťou čo sa bude diať ďalej. Oslepujúce svetlo v jaskyni zhaslo. Pocítil jemné pichanie ihličiek vo svojom mozgu. "Dogy, dáme ti úlohu", ozval sa hlas v jeho hlave. "Keďže cestuješ s jedným, pre náše plány, veľmi dôležitým človekom, potrebujeme od teba aby si ho chránil. Vieme, že doteraz si ho ochraňoval ako normálny pes, lenže odteraz budeš niečo viac. Budeš mať schopnosť rozoznať nebezpečenstvo ešte skôr ako príde. Budeš odolný voči radiácii a budeš mať silu väčšiu ako pár zdatných mužov. Ďalšie schopnosti možno zistíš časom. Nie je už času na ďalšie rozpravy. Utekaj, tvoj pán je v nebezpečenstve..." Dogy sa zrazu prebudil v tmavej jaskyni. Jeho oči žiarili červenou žiarou a táto prenikavá žiara mu už ostala do konca života. Všade bola nepreniknuteľná tma. Začal sa vracať späť po svojom pachu. Na konci tunela už uvidel svetlo a potešil sa mu. Keď vyšiel von, bolo už ráno. Zrazu zacítil niečo, čo sa nedalo odignorovať. Nebezpečenstvo ktoré hrozilo jeho pánovi, Jodimu. Rozbehol sa ako o život.

Ťažké dni, časť 6

Ako som vyšiel z tunela, objavila sa predo mnou scenéria zničeného mesta, rieka bola tmavá, akoby niečo skrývala. Niečo tajomné, čo sa nemalo dostať na svetlo sveta. S Dogym sme prešli okolo mosta na ktorom stála zhrdzavená lokomotíva. Napriek pustatine, kde v okolí pár kilometrov nebolo ani živej duše, som na sebe cítil uprené pohľady.

Mesto v ktorom sme boli som nepoznal. Tabuľke označujúca jeho koniec bola už dávno zhrdzavená a nečitateľná. Dogy sa zdržiaval častejšie pri mne. Jeho občasné kňučanie a vrčanie ma trochu znervózňovalo, ale pomaly som si na to zvykal. Za tabuľkou bola len pustina, viditeľnosť bola len na jeden kilometer. Cestou na miesto určenia sa toho veľa neudialo, až na jednu milú udalosť, ktorá mi vyčarovala úsmev na mojej vetrom ošľahanej tvári. V jednom úseku som zbadal lúč slnka, po toľkých rokoch. Srdce sa mi rozbúšilo ako keby som videl svoju milú po týždňovke v uránovej bani. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale uvedomil som si, že vybočiť z cesty by nebol dobrý nápad. Takisto som nevedel odhadnúť v akej vzdialenosti je tento nádherný úkaz. Nechal som teda lúč lúčom a pobral som sa ďalej. Pred vstupom do zóny kde sa nachádzalo zariadenie na čistenie sa objavil na kopci kostol. Bol trochu v dezolátnom stave a ani vežu už nemal. Niečo mi hovorilo,že tam musím ísť. Všimol som si ale, že sa oňho niekto celkom stará. Opatrne som podišiel a pootvoril vŕzgajúce drevené, kovom obyté vráta. Privítalo ma prítmie a vpredu pri oltári som zbadal zhrbenú postavu v kapucni. Pomaly som k nej podišiel a chytil ju za rameno. Pod látkou som ucítil len kosti a zrazu kostolné ticho prehlušili padajúce kosti nebohého. Zrazu som pri hlave cítil niečo kovové a aj zvuk nabíjania náboja do komory zbrane mi nebol cudzí. Teraz som preklínal sám seba, že som nechal Dogyho vonku. Vzápätí sa ozval hrúbý hlas: "Veľmi, ale veľmi pomaly sa otoč, priateľu." Pri slovíčku "priateľu" neznámy hlas trochu zachrapčal. Pomaly som sa otáčal a do zorného uhla sa mi pomaly dostávala ďalšia postava v kapucni, tentoraz aj s prilepeným mäsom na svojich kostiach. Bol to dosť starý muž, vlasy mal až biele. Tipoval som mu nejakých 80 rokov, ale ruku mal pevnú. Ani na sekundu som neváhal, že keby ma chcel zabiť tak to urobí bez mihnutia oka. "Nevyzeráš ako tí ostatní z pustatiny, povedz mi kam kráčaš a čo je tvoj cieľ. A hlavne prečo si zavítal do tohto Božieho prístrešku ?", prezeral si ma svojím ostrým, prísnym pohľadom. Povedal som mu, že len tadiaľ prechádzam. O tajomnom zariadení na vodu som mu radšej nič nepovedal. Nechcel som riskovať. "No ako si ťa tak prezerám, myslím že ti môžem dôverovať. Ale ver mi, pri najmenšom náznaku nejakého podrazu ťa zmetiem z tohoto Bohom opusteného sveta." Ukázal rukou na neďaleké dvere do sakristie. Po vstupe ma osvetlilo teplé svetlo sviečok ktoré tu blikotali v nejednotnom upokojujúcom rytme. Sadli sme si a on mi strčil do rúk hliníkový hrnček s alkoholom. "Daj si, moja domáca, vlastnoručne vyrobená. Nielenže dobre maže, ale aj zabíja bunky", uchechtol sa starec a nalial si ďalší pohárik. Potom ako otočil aj druhý pohárik hore dnom sa ma skleneným pohľadom opýtal: "Veríš v nebo ? Alebo v peklo ?". Začudoval som sa nad touto otázkou, ale odpovedal som: "verím len v to čo sa deje teraz, ale myslím že musí byť nejako rozlíšené dobro od zla, niekto tomu hovorí karma, niekto Boh,...". Starec si nalial ďalší pohár, mne tiež trochu ulial a začal rozprávať:"Poviem ti jeden rozdiel, dosť zásadný, medzi nebom a peklom. Jeden človek mal možnosť vidieť ako to vyzerá v pekle aj v nebi. Najprv ho doniesli do pekla. Tam boli všetci okolo stola, namiesto rúk mali lyžičky, ale tie boli také dlhé, že si nevedeli trafiť do úst. Všetci boli hladný, bolo to peklo. Potom sa ten človek dostal do neba a tam takisto, všetci sedeli pri stole plnom jedla. A tiež mali namiesto rúk lyžičky. Ale namiesto tých z pekla boli šťastný, sýty. Vieš prečo ?", spýtavo sa na mňa pozrel. Ja som len pokrútil hlavou. "Pretože sa kŕmili navzájom, chápeš. Chápeš o čom to všetko je ?", zachechtal sa starec a rozkašlal sa. Už bolo vidno že je trochu pripitý. Ja som sa len zahľadel do zeme a pochopil som prečo to robím. Prečo idem hľadať nejaké vodu filtrujúce zariadenie pre niekoho úplne cudzieho. Starec sa pobral k zadnej stene kde bolo prítmie, zaľahol a za chvíľu začal chrápať. Ja som sa nečujne vytratil a stále zamyslený som sa predrel cez ťažké dvere. Privítala ma čierna noc až by sa dala krájať a ťažké kvapky dopadávali na rozbahnenú zem. Z toho alkoholu sa mi trošku motala hlava, ale stále som vnímal a niečo mi tu nesedelo. Zrazu som si všimol že sa Dogy niekde stratil.

Ťažké dni, časť 5

Dogy sa ukľudnil a tajomná žiara v jeho očiach zmizla, ale zmena v jeho správaní bola badateľná. Začínal som pochybovať o jeho lojalite ku mne, ale momentálne som tomu nevenoval nejakú extra pozornosť. Dvihol som sa od Dogyho a začal som sa obzerať po menšom skladíku kde ma priviezli, aby som si povyberal výstroj a výzbroj na moju dlhú púť. V držiakoch na zbrane boli poukladané ruské AK-48 a americké M17. Taktiež tam bolo do nich aj veľa zásobníkov. Na stene oproti boli na vešiakoch zavesené ochranné obleky proti radiácii - špeciálne upravených, a zopár plynových masiek, aké som videl na tých ktorý ma "zajali". Ja som si vybral z regálu jednu AK-48 s piatimi zásobníkmi /náboje s priebojnými hlavičkami/. Všetky zásobníky som poukladal do svojho batohu a ešte jeden som si zobral a pripevnil ho za opasok. Bola tam aj jedna kevlarová nepriestrelná vesta, ktorú som si hneď navliekol a zakryl ju svojou zafúľanou flanelkou. Našťastie mi vrátili môj požičaný kabát, ktorý som tiež zabalil do svojho batohu. Granát som si zobral len jeden. V rohu som ešte zazrel pohodené lano, ktoré som si tiež zabalil a vybral som sa späť za Erikom. Dogy ma poslušne nasledoval, ale trochu zlovestne kňučal. Myslel som, že keď ma Erik zbadá s vecami ktoré som si pobral tak bude zúriť, ale on sa ma s kľudom Leninovho ducha opýtal : "To si si zobral iba toľko ? Poď ešte ti musíme pribaliť nejaký proviant." Obišiel svoj stôl, ešte sa zháčil a podišiel k mape, na ktorú minule ukazoval, strhol ju a podal mi ju. Ja som ju bez slova zložil a založil si ju do vnútorného vrecka. Prešli sme do kuchyne podzemného zariadenia, teda ak sa to dalo nazvať kuchyňou a on ma zaviedol do neďalekej špajze. Podal mi väčší balík a povedal : "to máš na cestu, sušené mäso, radšej ti nepoviem z čoho je, a potom tam máš aj pár konzerv s tuniakom. Bohužiaľ, vodu si budeš musieť zadovážiť sám. Ale po tom ako nám donesieš to zariadenie tak jej budeme mať habadej". Poďakoval som mu, a poprosil ho nech ma už vyvedie vonku. Nerád som ostával v stiesnených priestoroch. "Rozumiem, ani nevieš aké máš šťastie s tvojím darom. Môcť si tak chodiť kam len chceš. Ale nezávidím, prajem ti to. Tak poď kamarát, odvediem ťa k východu", vyšli sme z kuchyne a po úzkej uličke popri pár stanoch ma zaviedol do temnej spleti chodieb, kde boli na zemi červenou farbou (alebo krvou?) nakreslené šípky.

Po troch minútach sme sa za svetla sviečky dostali k uzáveru vo výške pása, ktorý vyzeral ako by bol z ponorky. Erik pootočil kľukou a väko sa otvorilo. Dnu zavanul jemný vánok. Dvihol som Dogyho a pomohol mu. Potom som prestrčil aj svoj vak a pušku. Podal som Erikovi ruku, stisk mal pevný a rozhodný. Nečudo že mu verili, bol to rodený vodca. Pretiahol som sa cez neveľký otvor a vykročili sme slabo osvetleným tunelom von za svetlom.

Ťažké dni, časť 4

Prebudil som sa v úplne tmavej miestnosti. Na temene hlavy som cítil vlhkú škvrnu, ktorá určite nebola od vína. Sadol som si a začal uvažovať o tom kde to môžem byť, čo sa stalo s Dogym a čo ma tu môže čakať. Príšerne ma bolela hlava a bola mi zima. Požičali si moju požičanú teplú bundu. Nemal som poňatia o čase, ani priestore. Po dlhom čase, ktorý mi pripadal ako veky sa so škripotom otvorili ťažké kovové dvere a dnu vniklo roztrasené svetlo sviečky z lampáša, ktorý držal mohutný chlap. Bez slova ku mne vykročil, pozrel mi ranu a chytil ma za ruku, aby mi pomohol vstať. Držiac ma stále za ruku sme sa pohli, a on ma viedol po tmavých betónových chodbách. Pripomínalo mi to nejaký bunker v podzemí. Asi po sto metroch sa za ďalšími dverami rozprestierala krajina, podzemná krajina z blata, kovových trámov a betónových stĺpov, plná ľudí a zvierat. Puch tu bol na nevydržanie, napínalo ma statočne, ale po pár minútach som si zvykol. Miešali sa tu pachy ľudí, zvierat a plesne z vlhkosti. Zhora presvitali lúče svetla z nejakého umelého osvetlenia.

Prechádzali sme popri primitívnych príbytkoch dosť špinavých ľudí (vodu asi nevideli dosť dlhý čas), videl som tam rôzne vekové kategórie od mladých po starších ľudí, jedine starcov a starenky som nikde nevidel. Po chvíľke sme došli k ďalším masívnym dverám, za ktorými sa nachádzala menšia kancelária, steny boli oblepené mapami. Niečo mi tie mapy pripomínali, no nevenoval som tomu nejakú extra pozornosť. Za stolom stál mladík, mohol mať tak okolo tridsať. "Vitaj Jody, odpusť to zaobchádzanie, ale nemohli sme inak...", ozval sa chlapík, ktorý ako to vyzeralo to tu celé viedol. "Nestretávame často ľudí s tvojimi schopnosťami, odvážiť sa chodiť po povrchu len tak bez ochranného odevu,... čo si zač ? Ale odpusť, zabudol som sa predstaviť. Volám sa Erik, títo ľudia naokolo mi dôverujú. Nerád sa označujem za ich vodcu, ale počúvajú moje rady, takže sa snažím ich nesklamať.", ukázal na stoličku oproti svojmu stolu a ja som si sadol. "Máme pre teba jednu úlohu, samozrejme nechceme aby si ju robil zadarmo.", Erik si potiahol z tmavej cigarety ktorá mu horela už pri mojom vstupe. Ja som ho len ticho počúval, a prikývol som. "Fajn, tak sme dohodnutý, ale pozor, nie je to nič jednoduché. Potrebujeme od teba aby si nám priniesol zariadenie na recykláciu vody. Náš prieskum ukázal, že sa nachádza tu", ukázal na jednu z máp na stene, kde bolo červeným nepravidelným kruhom označené miesto, "je to veľmi nebezpečná oblasť, pre nás nepreniknuteľná, ani s tým najlepším ochranným oblekom.". Zahľadel som sa na mapu a spoznal som to miesto. Bolo odtiaľto vzdialené dobrých 80 kilometrov, bolo to miesto najkrajších spomienok. Teraz tam bola len nehostinná krajina plná nebezpečných hôrd a zmutovaných zvierat. Erik mi ešte povedal všetky podrobnosti k tejto výprave a poslal ma s tým istým mohutným chlapom čo ma sem priviedol do skladu, aby som sa mohol vystrojiť. A Dogy ? Dogyho som našiel priviazaného blízko pri sklade, keď sme sa obaja uvideli, div nevyskočil z kože. Prišiel som k nemu a on ma začal oblizovať, celý šťastný že vidí svojho pána. Ale niečo tu nehralo, bol to Dogy, ale bol nejaký iný. Spýtavo som sa pozrel na chlapíka ktorý mi robil doprovod, on len pokrčil plecami a povedal: "Po tom ako sme ťa uniesli, si k nám našiel cestu sám, a bol už takýto." Ešte raz som pozrel do Dogyho očí a uvidel som tam jemne matnú červenú žiaru...

Ťažké dni, časť 3

Pobalil som všetky veci do batohu, navrch som opatrne uložil vínko ktoré som našiel a pobral som sa von. Hmla sa už trocha dvihla takže aj viditeľnosť bola lepšia. Dogy sa išiel vyvenčiť a popreťahovať si kosti. Ja som ho nasledoval a vychutnával si jemný vánok na svojej zarastenej tvári. Zahľadel som sa na slnko, ktoré bolo vidno len ako biely plný kruh, vôbec neoslepovalo. Ako by aj mohlo keď medzi mnou a ním boli husté rádioaktívne mračná, ktoré už od nepamäti pokrývali väčšinu kontinentu. Vybral som sa po vlhkej tráve a zamieril do úkrytu lesa. V lese bolo hlboké prítmie. Na pokožke bol cítiť studený vietor aj napriek kvalitnej, trochu otrhanej, vetrovke ktorú som si požičal od vandráka. Bohužiaľ, jemu už bola nanič. Keď som ho našiel, ležal s prestrelenou hlavou na burinou zarastenom poli. Vedľa neho bol .45ka Glock. No, keď sa mám priznať, nepožičal som si len ten kabát... V lese som si musel dávať veľký pozor na šmykľavé slizké listy, ktoré prikrývali skaly. Dogy sa niekde zatúlal a v diaľke som začul jeho zúrivý štekot. Teraz som už cítil že ten pocit na pokožke nebol len zo studeného vetra. Cítil som prítomnosť iných ľudí, aspoň mi to tak môj inštinkt nahováral.

Dogyho som našiel štekať pri nedaľekej nore. Rozbehol som sa k nemu, a už mi chýbalo iba pár krokov keď v tom sa mi podlomili nohy a prepadol som sa do nebezpečne vyzerajúcej jamy hlbokej dobrých pár metrov. Spadol som na chrbát, priamo na batoh. Pocítil som ako začalo niečo tiecť, niečo červené. Škoda, naozaj to bol dobrý ročník. Niečo mi hovorilo, že táto jama nie je prírodná. Akoby naraz uťalo a štekanie Dogyho utíchlo. Pozrel som hore, kde stálo päť osôb v čudesných odevoch akoby boli vyrobené z nejakých plastových trubíc, na hlavách mali plynové masky s nasadenými filtrami. Teraz už len ostávalo zistiť, či zmýšľanie týchto dobrákov je podobné tomu môjmu. Zisťovanie tejto skutočnosti na seba nenechalo dlho čakať. Zozadu ma ovalilo niečo do hlavy a ja som už len zisťoval hĺbku čiernoty mojej mysle...